Komu tiká do materstva

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala KATARÍNA HUTNÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. júla 2018.

Dlho som na fejsbuku skrývala ľudí, ktorým sa narodilo dieťa, a mali potrebu o tom informovať svet viac než len jednou povinnou fotkou. V poslednom čase však budúce a čerstvé matky ľahkou formou stalkujem. K dotýkaniu sa cudzích brušísk a vrhaniu sa na kočíky som ešte nedošla, ale akékoľvek známky nového života ma fascinujú, tešia a, pozor, neraz aj rozcítia.

Aby sme si rozumeli, môj postoj k deťom je dosť ambivalentný. Najnovšie si napríklad myslím, že sú nudné. A už dlho som toho názoru, že mať potomstvo znamená strašne veľa obetovať. Veľa! Strašne! Takisto som presvedčená, že nie sú nevyhnutnou súčasťou naplneného života, ani toho partnerského. No čoraz zreteľnejšie v tom celom vnímam tú veľkú vec – lásku. A že by tu na to (raz) bol priestor.

Veľa o tom rozmýšľam, prepočítavam mesiace, náš vek, metráž bytu aj peniaze, odpoveď na otázku, či a kedy mať deti, ostáva chladnokrvne racionálna. Zatiaľ. Lebo pozorujem, že moje postoje, naladenie aj telo sa menia. Sama v sebe skúmam, či je to automatickou súčasťou života (po tridsiatke), alebo to súvisí s konkrétnymi vecami, so vzťahom, vhodnými okolnosťami, a inak by to neprišlo. Či to môžu byť povestné biologické hodiny. Alebo je to len tlak spoločnosti a všetkých tých detí zo sociálnych sietí?

V tomto myšlienkovo-emocionálno-hormonálnom guláši sa často vraciam k telu a jeho „názoru“. K tomu, ako funguje jeho chémia, či si pýta materstvo, cíti sa byť na to predurčené, alebo sú to len moje (mylné) interpretácie. Kde sa končí moje vedomé rozhodovanie o ňom a kde sa začína manipulácia zo strany vlastného tela tým, čo nazývame biologické hodiny.

Keď neviem, čo presne sa deje, rada sa pýtam ostatných žien, aká je ich skúsenosť a názor. Tentokrát som im položila len jednu otázku – či zažili tikanie biologických hodín. Ako to už býva – a čo je super –, ich odpovede sú rôzne. Vyzerá to však tak, že na to, aby sa nám zbláznili maternice a vaječníky, nestačí len určitý vek, ale treba predovšetkým partnerskú kompatibilitu. Láska, láska!

Zažila si tikanie biologických hodín?

Zažila, po ukončení dlhoročného vzťahu, v ktorom ani „neťuklo“, to prišlo zrazu hneď po zoznámení s mojím už manželom. Mala som 29 a roztikalo sa vtedy našťastie aj jemu.
anonymná respondentka (37), matka štvorročného a sedemročného dieťaťa

Ako 28-ročná som inak začala reagovať na deti v kočíku, náhodne okoloidúce deti, mala som s nimi väčšiu trpezlivosť, ak začali ziapať na verejnosti. 🙂 Bola som nervózna, ak som trávila čas v spoločnosti neperspektívnych mužov (vtedy som ešte bola single). 
Martina (29), bezdetná

Ešte v tínedžerskom veku som vedela, že by som chcela byť (relatívne) mladou mamou. Našla som si priateľa, ktorý mal na to podobný názor, čo bolo skvelé. O deťoch sme sa rozprávali prakticky od momentu, keď sme si uvedomili, že náš vzťah berieme obaja vážne, a krátko po ukončení štúdia môjho teraz už muža sa nám narodilo prvé dieťa, po dvoch rokoch druhé. Neviem, či som zažila tikanie biologických hodín. Ale krátko pred otehotnením (ako 24-, 25-ročná) som si už priala byť tehotná a trocha som závidela kamarátkam, ktoré dieťa čakali, a takisto som sa bála, že nebudem môcť mať deti.
Lia (29), matka ročného a trojročného dieťaťa

Prvýkrát asi v 25, keď som si povedala, že by som si vedela predstaviť sa usadiť. Biologickú časť identifikujem ako jediné obdobie spravidelnenia menštruačného cyklu počas môjho života na asi rok a pol. Ako prišlo, tak aj odišlo. 😀 Možno to ale bolo spojené aj s končením štúdia a získaním bytu.
Žofia (29), bezdetná

Potichu sa začalo ozývať.
Haja (30), bezdetná

Moje telo sa neustále mení, aj čo sa jeho reprodukčného cyklu týka – napr. silnejšie vnímam ovuláciu. Neberiem to však ako príležitosť využiť možnosť rozmnožiť sa zakaždým, keď to príde. Ten biologický čas skôr sleduje rodina a okolie než ja.
Miroslava (27), bezdetná

Ha! Myslíte to, ako ma počas ovulácie zaujíma sex omnoho viac než počas zvyšku cyklu? A ako napriek tomu, že sa o dieťa nesnažíme, skôr sa lajdácky snažíme tomu zabrániť, you know what I mean, tak som „poněkud“ smutná a nervózna, keď počas mojich plodných dní k sexu nedôjde? A že s každými krámami príde aj malý pocit sklamania? To je ono?
anonymná respondentka (30), bezdetná

Prišlo to náhle vo veku asi 28 rokov. Viac ako vek však bolo pri mojom tikaní rozhodujúce, že sa mi život viac ustálil po osobnej aj pracovnej stránke, a hlavne mala som pri sebe partnera, s ktorým som si to vedela predstaviť. Po predošlých náročných vzťahových peripetiách som mala pocit, že to je ten muž, s ktorým chcem mať deti a zostarnúť. Hovorili sme spolu o tom, išli sme do toho a bolo. 🙂 Mali sme a máme veľké šťastie a ja si to vážim, nech to znie akokoľvek pateticky.
Lenka (30), matka osemmesačného dieťaťa

Ja som žiadne tikanie biologických hodín nezažila. Keď som končila vysokú školu a mala som frajera, všetci očakávali, že sa vezmeme a budeme mať deti. Nič z toho sa nerealizovalo. Nikdy som nezažila pocit, že chcem mať dieťa, a to mám s deťmi dobrý vzťah, z nejakého dôvodu si ma rýchlo obľúbia. Po vlastných som však doposiaľ netúžila.
Zuzana (40), bezdetná

Biologické hodiny by som to nenazvala, lebo vždy som chcela mať deti. Prišlo to s harmonickým vzťahom a celkovo túžbou starať sa o niekoho ďalšieho, o vzťah, ktorý bude absolútne trvalý. Ale napríklad som si vždy chcela dieťa aj osvojiť, už od detstva, do pestúnskej starostlivosti… Nie adopotovať, ale osvojiť si neadoptovateľné dieťa, dať domov dieťaťu, ktoré nemá domov – a veľa sa tak o sebe a o ňom naučiť. So všetkými rizikami, ktoré to prináša. Do pestúnstva by som šla aj v prípade, že by som nebola vydatá, alebo nemala vzťah, teda aj keby som mala byť samoživiteľka. Biologické dieťa by som si nechcela „spraviť“ len tak, aby som si naplnila potrebu materstva…
anonymná respondentka (32), bezdetná

Zažila, asi v 24? Len neviem, či to boli biologické hodiny, alebo moja hlava ovplyvnená čerstvým zamilovaním. Boli sme vtedy s frajerom asi dva roky spolu, nešťastne som vynechala tabletky a dosť mi meškal menzes. Kým sa mi nepotvrdilo, že určite tehotná nie som, veľa som nad tým premýšľala a vtedy som si aj povedala, veď prečo nie? Máme kde bývať, žiť vieme skromne, aj keď nemáme veľa, mám skvelého chlapa. Aj keď som už vedela, že nie som v tom, tak nasledovalo dosť dlhé obdobie, keď som si predstavovala, aké by to bolo mať bábo, podvedome som nakúkala do kočíkov. Reálne som rozmýšľala, čo všetko by nám bolo treba, takže sa to prejavilo v takej tej praktickej rovine, skôr ako že by som bola zbytočne precitlivená. Potom to všetko dáko prešlo. Ale dosť sme sa o tom s frajerom aj rozprávali. Takže to možno bolo len akési placebo z toho, že som nad tým toľko rozmýšľala.
anonymná respondentka (27), bezdetná

Tikot nevnímam, nie som si istá, či vôbec deti chcem. A možno je to čudné, ale bola by som skôr zvedavá, či sme s frajerom vôbec kompatibilní a plodní. Škoda, že sa to nedá len tak nezáväzne vyskúšať. 🙂
anonymná respondentka (30), bezdetná

Tikanie biologických hodín som zažila, odhadujem, po dvadsaťpäťke, ale prejavovalo sa skôr fyzicky. Cítila som, že príroda vplýva na moje telo a že by chcelo plodiť. Neskôr som mala partnera, s ktorým sme dieťa zvažovali, lebo sme si voňali, a možno aj v dôsledku tikania povestných hodín, ale celkovo nepovažujem nemať dieťa za tragédiu, ani neprežívam cudzie kočíky. Ale je pravda, že aj pri poslednom partnerovi, keď držal v rukách dieťatko, tak vo mne vždy čosi hrklo.
anonymná respondentka (33), bezdetná

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *