Tento text nie je o otužovaní

napísala KATARÍNA DANOVÁ
ilustrovala PETRA LUKOVICSOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 28. februára 2019.

Túto zimu som sa začala otužovať. Otužovanie prospieva imunite a vyplavujú sa pri ňom endorfíny. Dlhodobé otužovanie vraj prospieva psychickému zdraviu.

Zneužívať dieťa je prekvapivo jednoduché. Niekedy dávno som čítala, že v každej triede v každej škole, štatisticky, na vyučujúcich pozerá aspoň jedno dieťa, ktoré má skúsenosti so sexuálnym násilím. Podľa výskumu Rady Európy má skúsenosť s nejakou formou sexuálneho násilia jedno dieťa z piatich a až v 70 – 85 percentách prípadov je páchateľom dieťaťu známa alebo blízka osoba. Zneužívanie si mnohí ľudia jednak často mýlia so znásilnením a ešte stále si ho predstavujú ako niečo, čo sa odohráva ďaleko od nich, v tmavých vchodoch a chudobných rodinách. Pravdou je, že zneužívanie sa odohráva v každom type domácností naprieč sociálnymi vrstvami, v školách, v detských táboroch, na krúžkoch, v kostoloch a všade inde, kde vzniká nejaký typ puta medzi dieťaťom a predátorom, ktoré predátor zneužije vo svoj prospech. Detské obete často roky nevedia, že to, čo zažili, bolo sexuálne zneužívanie, a trauma sa prejaví až vo vyššom veku. Mladšie deti nevedia, čo je sex, a jednoducho uveria tomu, že to, čo sa im deje, je bežné, a myslia si, že rovnaké veci sa dejú všetkým rovesníkom. Staršie deti, ktoré majú mentálnu kapacitu na uvedomenie si, že zažili čosi sexuálne, môžu zažívať pocity viny, hanby, obviňovať samy seba, alebo si neuvedomujú, ako veľmi traumatizujúce ich zážitky môžu byť. Ja som bola posledné z menovaných. Mala som trinásť rokov, stála som v kruhu kamarátok v detskom tábore a plakala som, pretože ma už druhý rok nevybrali do táborovej miss (budovanie tohto typu súťaživosti v deťoch je na samostatný článok). Nebola som pekné dieťa, mala som strapaté vlasy rozdelené cestičkou v strede, väčšinou ledabolo zopnuté v nízkom cope. Nosila som voľné oblečenie, pretože na tej hranici medzi detstvom a pubertou som mala vo vlastnom obraze zmätok. Nepamätám si presne, kto vyberal finalistky táborovej miss, ale on bol medzi nimi. Vždy vybrali ten typ dievčat, ktorým som závidela, boli pekné, upravené, voňavé a vďaka tomu obľúbené, ale sama som nevedela, ako sa medzi ne zaradiť. Ešte nie ženy, ale dievčatá na začiatku cesty k dospelosti, také, u ktorých bol vidieť nejaký potenciál. Ja som bola presný opak, ale aj tak som sa do tej miss chcela dostať, chcela som byť pekná a chcela som medzi ne patriť. Okolo práve šiel človek, ktorého som dovtedy neregistrovala. Opýtal sa ma, prečo plačem, a keď som mu povedala dôvod, povedal, že v tej miss predsa len môžem byť. O niekoľko mesiacov neskôr mi v aute vložil moju ruku do jeho nohavíc. Ja som mala 13, on 40.

Vyzliekam si tepláky a sveter, obúvam si neoprénové topánky. Pri ústach sa mi zrážajú obláčiky hmly a z čaju, ktorý som si po príchode naliala z termosky, stúpa para. Je mínus sedem stupňov Celzia.

Moji rodičia sa práva rozviedli, otec nebol veľmi angažovaný v mojom živote, občas som k nemu chodievala, ale tento kontakt postupne redol. Dvanásť, trinásť rokov je citlivý vek na vytváranie vzťahov. Chcela som byť dospelá, chcela som robiť dospelé veci a byť dospelými uznaná ako plnohodnotná bytosť. Kombinácia týchto a iných faktorov zo mňa robila veľmi jednoducho dosiahnuteľnú obeť. Nepamätám sa, ako je možné, že som sa s ním začala stretávať pravidelne. Trauma niekedy robí takú vec, pri ktorej vám potlačí spomienky na určité udalosti, a ja si takto napríklad nepamätám skoro nič zo svojho detstva a dospievania. Nepamätám sa, ako je možné, že prišiel ku mne domov, keď som bola sama, a chcel, aby som ho pobozkala. Neviem, čo presne som vtedy cítila, ale viem, že napriek vnútornému odporu (ktorý som nevedela v tom čase správne vyhodnotiť) som poslúchala a nechcela som odmietnuť. Pamätám sa, ako ma kritizoval, keď som to nerobila s nasadením, a ako ma chválil, keď som sa snažila mu vyhovieť. Keď som sa s ním začala stretávať, postupne si ma začal meniť podľa svojich predstáv. Nepáčilo sa mu, ako sa obliekam. Mala som podľa neho nosiť výrazné farby ako červenú a bielu. Mala som nosiť vestu. Šiltovku. Biele tenisky. Vlasy v cope. Ostrihať si ofinu. Rozhodol sa, že zo mňa bude herečka a že pôjdem na konzervatórium. Začal ma pripravovať. Na hereckých prípravách priamo na konzervatóriu som sa vždy cítila nesvoja. Ako introvertka som sa hanbila, nechcela som pred ľuďmi spievať, hlavne keď všetci boli lepší odo mňa. Učiteľka spevu sa ma opýtala, či by som radšej nechcela ísť na gymnázium (a ja jej rozumiem). Tretí a posledný raz, keď ma opäť neprijali, škola ponúkla odmietnutým študentom možnosť zapísať sa na odbory, v ktorých bolo málo záujemcov. A tak som sa ocitla na konzervatóriu, s nástrojom, o ktorom som dovtedy ani nepočula, bez akéhokoľvek predošlého záujmu o hru na vôbec nejaký nástroj (okrem klavíra, s ktorým som pílila uši rodičom ako malé dieťa, ale keďže bol drahý, tento sen sa skončil skôr, ako sa začal) a klasickú hudbu ako takú.

Bežím na mieste, aby som si vytvorila vnútorné teplo, ktoré ma bude držať vo vode dlhšie. Kráčam k okraju jazera a potláčam tú racionálnu časť mysle, ktorá ma odhovára od vstupu do ľadovej vody.

O našom „vzťahu“ (slovo vzťah píšem v úvodzovkách, pretože romantický vzťah môže byť iba medzi dvoma rovnocennými ľuďmi) vedeli mnohí vedúci z tábora a aj ľudia mimo táborového prostredia. Brával ma so sebou do spoločnosti, niekedy so svojou dcérou, ktorá bola moja rovesníčka, často aj bez nej. Verím, že pre náhodných okoloidúcich sme boli jednoducho dcéra s otcom. Nerozumiem však, akým mentálnym procesom musí prejsť niekto, kto vie, že náš vzťah nie je rodinný, a napriek tomu si to dokáže zracionalizovať natoľko, že nielen že s daným človekom nepreruší všetky kontakty a neudá ho na polícii, ale sa s ním i ďalej kamaráti a organizuje detské letné tábory. Keď si ako dospelá žena predstavím, že by niekto z mojich kamarátov na výlet na chatu priviedol trinásťročné dievča a chcel s ním spať v posteli, neverím, že by sme mu to dovolili. Neverím, že by sme neboli schopní udať ho na polícii, hoci by to dovtedy bol náš kamarát. Neverím, že by niekto potom mohol ostať mojím kamarátom. Bolo to pre ľudí z tábora iné, pretože už boli takí zvyknutí na neustálu prítomnosť detí, že sa im to nezdalo zvláštne? Pripadalo im to v poriadku, lebo som s ním do partie chodievala dobrovoľne a nejavila som žiadne znaky odporu? Zreteľne si pamätám moment na chate (kde som bola jediné dieťa), keď ja a on sme boli na hornom poschodí a zdola som počula, ako jeden známy vtipkuje: „Hej, chalani, skočím si hore na malú!“ Znormalizovali si to všetci prítomní natoľko, že im celá situácia pripadala v poriadku?

Možno bol jednoducho skvelý manipulátor. Až ako dospelá žena som si uvedomila, že všetko, čo sa medzi nami dialo, si zabezpečil starostlivým groomingom (grooming = aktivita pedofilov, keď nadväzujú priateľské vzťahy s deťmi s cieľom postupne nadviazať sexuálny kontakt) a manipuláciou. Jedny z najhorších momentov jeho manipulácie boli, keď som sa ako pätnásťročná snažila od neho odtrhnúť, a vždy, keď som sa o to pokúsila, sa mi vyhrážal samovraždou. „Dobre, tak ja idem skočiť z okna,“ písal mi. „Si si naozaj istá? Napíš, že naozaj áno.“ Čeliť manipulácii tohto typu je náročné aj pre dospelých ľudí, nieto ešte pre pätnásťročné dievča. Neviem, kde som napokon v sebe zobrala dostatok sily, ale našťastie prišiel deň, keď som si bola dostatočne istá.

Často si vravím, že ak by to, čo sa mi stalo, bolo iba čisto fyzické, vyrovnávanie sa s tým by bolo oveľa jednoduchšie. Na všetkom, čo sa mi stalo, nie je najhorší sexuálny kontakt s niekým, s kým som sexuálny kontakt nikdy nechcela mať, ale to, že ma presvedčil, že ho mať chcem. Psychická a emocionálna manipulácia a ich následky v konečnom dôsledku bolia omnoho viac a zanechávajú trvalé stopy. Dlhé roky som si myslela, že moja hodnota a to, či som vo vzťahu cenná, závisí od toho, či som svojho partnera ochotná sexuálne uspokojiť. Nikdy som nevedela povedať nie svojim partnerom (a vlastne aj „nepartnerom“, ktorí prejavili záujem), nikdy mi nenapadlo, že sex a čokoľvek s ním spojené je niečo, čo sa dá odmietnuť. Do dnešného dňa si musím mechanicky pripomínať, že na sex so mnou nikto nemá automaticky právo, že existuje slovo nie a že moje pocity sú dôležité. Že nemusím robiť nič, čo nechcem. Mala som 23 rokov, keď som zistila, že na sex sa dá povedať „nie“. Keďže mi vravieval, aby som už nerástla, aby som mala menšie prsia, menší zadok, aby som bola chudšia, do dnešného dňa mám problémy s vlastným sebaobrazom. Mám hlboko zakorenené, že ideálna postava je útla, ale keďže ja také nie som, znamená to, že som tučná, a tučná v skratke znamená nehodná lásky. Keď niekomu poviem nie, automaticky očakávam hnev, smútok a výčitky. Neustále si musím pripomínať, že moje potreby sú rovnako hodnotné ako potreby všetkých ostatných.

Pomaly, ale plynulo vchádzam do jazera. Rukami odtláčam ľadové kryhy. Kráčam, až kým nemám ponorené ramená. Zatvorím oči a zhlboka dýcham.

Niekedy sa hnevám. Keď sa hnevám, pociťujem bezmocnosť a silný pocit nespravodlivosti. Mám skoro tridsať rokov, minula som stovky eur na terapiu, prehltla stovky tabletiek a ešte stále nie som v poriadku. A neviem, či niekedy budem úplne v poriadku. Zatiaľ čo môjmu zneužívateľovi sa, zdá sa, darí – má prácu, priateľov, tábor je každým rokom populárnejší a on ani len netuší, že keď mi je najhoršie, s nenávisťou sa pozerám na jeho fotky na internete a predstavujem si, aké by to bolo môcť mu ublížiť. Rozbiť jeho svet za to, že on rozbil môj. Liečba z traumy je beh na dlhú trať. Po prvom roku terapie, keď som už na sedeniach nemala o čom rozprávať, som si myslela, že to je koniec, že som vyliečená. Lenže duša je komplexná a má zákutia, do ktorých nevidno, a z týchto zákutí sa vynárajú stále nové a nové problémy, a tak sa to, o čom si myslíte, že už je preč, opakovane vracia ako bumerang. Pri fyzických zraneniach sa vo veľa prípadoch dá určiť doba liečenia. Pri liečbe tráum sa nedá predpovedať nič. Sú dni, keď som plná nádeje a optimizmu, a som schopná svoj život žiť „normálne“. Sú dni, keď sa bojím, že sa z toho nikdy naozaj nedostanem, a navždy to bude môjmu životu určovať formu. Posledné mesiace našťastie prevažujú tie lepšie dni a pri písaní tohto textu sa cítim zasa o niečo slobodnejšia.

Ak si niekto kladie tú klasickú otázku „Prečo si sa neozvala skôr?“, rada odpoviem – skôr som to nedokázala. Keď sa to dialo, bola som dieťa a vedelo o tom množstvo dospelých ľudí, ktorí neurobili nič. Keď som si v dospelosti uvedomila, čo sa mi stalo, trvalo mi roky vôbec si to priznať a ďalšie roky sa s tým vysporiadať natoľko, aby som sa necítila spoluzodpovedná, aby som necítila hanbu a nebála sa zastať samej seba. Obete sexuálneho zneužívania nikomu svoj príbeh nedlžia a nie sú povinné sa oň deliť so svetom. Niekto sa rozhodne otvoriť, niekto sa s tým vyrovná v súkromí. Ja som sa rozhodla o svojej skúsenosti povedať svetu, pretože nechcem do konca života žiť pod ťarchou tajomstva. Chcem, aby každý, kto prežil niečo podobné, vedel, že nie je sám. Že všetky pocity, ktoré prežíva, sú normálne, je v poriadku cítiť nenávisť, je prirodzené cítiť hanbu, je prirodzené obviňovať sa a spochybňovať sa. Nemusí to tak byť navždy. Existuje cesta von a existuje nádej na lepší život. Nechcem byť viac ticho, lebo ja sa nemám za čo hanbiť. Hanbiť sa môže len ten, kto mi túto bolesť spôsobil, a tí, ktorí sa len ticho prizerali.

Tŕpne mi pokožka a prestávam si cítiť končatiny, nemyslím na nič. Celý môj organizmus sa sústreďuje na prežitie. Zažívam jediných päť minút dňa, v ktorých v kútiku mysle nevidím pozostatky hlboko zakorenenej traumy, pripravené náhodne vyjsť do popredia a pokaziť mi deň.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *