Správa o láske

napísala JANA H. HOFFSTÄDTER
ilustrovala PETRA LUKOVICSOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. októbra 2017.

Milý Edo,

poklad, dnes nebudem písať o politike a stave sveta ako naposledy, hoci sa dnes v Česku, (áno, aj v tvojom rodnom Brne) dejú veľké veci, a nie sú veru veľmi radostné.

Dnes Ti píšem správu o láske. Neviem, kedy a či ju budeš čítať, pre každý prípad Ti ju tu odložím.

Keď kráčam dvakrát do týždňa okolo Prezidentskej záhrady do práce, vidím Ťa, ako sa hráš so spolužiakmi. Beháte, vykrikujete, smejete sa, alebo naopak, práve riešite niečo vážne. Zvyčajne ma nezbadáš.
Raz ma však zbadal Marek, kývol mi a hneď spustil smerom k tebe Edooo, tvoja mama! 
Výraz Tvojej tváre na nezaplatenie a smerom ku mne okamžite letelo Mamí, ja teraz hrám futbal… (nevidíš?) A ja len tak do vetra (vidím) veď ja idem učiť, nie za tebou… neboj. Mávnem, ale ty už vybiehaš z bránky riešiť situáciu a máš ma, celkom logicky, v paži.

Kráčam ďalej po Žilinskej, zo stromov padajú listy, je teplo a už pár dní krásne babie leto a ja rátam už deviatu jeseň s Tebou. Rozmýšľam, kedy nastal ten moment, kedy sa zmenilo to šťastné detské Mamí a beh cez celú herňu alebo dvor zakončený výskokom do náruče, kedy sa to zmenilo na Mamí, tak skoro? Ty už si tu? Ja ešte nechcem ísť domov… Tak daj, zoberiem Ti aspoň tašku a prídem neskôr.

Dnes už chodíš domov sám, a keď som tam, vrhám sa na Teba ja, len čo zaštrngocú kľúče v zámke.

Onedlho však už budeš chodiť kade-tade, len nie rovno domov, ale na to sa ešte musím pripraviť. Ešte chvíľu. Nateraz si užívam predsieňové rozhovory o (ne)zjedenej desiate, priadke morušovej, hodine bicích, a vzápätí Ťa posielam naspäť do školy po zabudnutú tenisovú raketu a učebnice angličtiny.

Naplnil si mi život a ja neviem, čo budem robiť, keď mi z neho odídeš. A zdá sa mi, že to bude čoskoro.

Už teraz odchádzaš často, a keď si preč, rozcítim sa pri pohľade na hocijaké rozkošné decko.

Nechávam Ťa však ísť a s úsmevom. K tatovi, ku starkým, k jedným i k druhým, so skautmi na víkend, do tábora, ku kamošom, k moru, na lyže, do lesa, na chatu, kamkoľvek. Do toho tenis, španielčina, dramaťák, tablet, knižka, lego…

Čakám. Som tu. Aby som Ťa potom mohla nahnať do vane, zuby umyť, do postele, z postele, do školy, na tréning, robím desiatu, chystám jedlo, kupujem gumáky, tielka, tenisky, strihám Ti nechty, chodím na rodičko, organizujem každoročne Tvoju narodeninovú párty pre 15+ detí a vozím Ťa na kvantá ďalších. Často je so mnou asi skôr nuda, samé povinnosti a pravidlá. Ale aj tak občas prídeš, privinieš sa a nezameniteľnou melódiou hlásiš Mamí, ja Ťa mám ráááád.

Žijem z toho, je to moja životná energia, dávka endorfínov, ktorej sa vyrovná máločo, ďalší z tých neprenosných pocitov.

Milujem, keď si spolu čítame, a to aj napriek tomu, že si už väčšinou čítaš sám, keď ležíme pred spaním v Tvojej posteli a riešime život alebo počúvame Od veci_FM a ty sa smeješ na úplne iných miestach ako ja. Milujem, keď pečieme, cestujeme po európskych mestách, hráme spoločenské hry, nakupujeme, ideme do kina s kýblom popcornu alebo sa len tak povaľujeme doma v pyžame. Milujem, keď sa smeješ na mojom vtipe ešte aj rok po tom, čo som ho povedala, a ako sa nevieš nesmiať, keď si z Teba robím srandu.

Keď si preč, najčastejšie u tata, nesedím a nevyplakávam, hoci mi chýbaš. Na rozdiel od nerozvedených rodičov mám o čosi viac času pre seba, môžem večer učiť, ísť von alebo sa zahrabať do postele so seriálom a tlačiť junk food. Viem, že sa máš dobre, tak si užívam svoj čas.

A aj tak si stále so mnou. Aj keď nie si.

Občas vtedy riešim, čo som ako urobila a neurobila. Tvoj druhý tato je z toho na prášky, že furt riešim, čo bolo. Neviem si pomôcť. Štve ma napríklad, že som Tebou zatriasla, keď si bol maličký, lebo som Ťa nevedela utíšiť, že som zúrila, keď si poobede nechcel zaspať ako zvyčajne a ja som padala vyčerpaním.

Štve ma, že si ma toľkokrát videl plakať a stratiť nervy. Asi je to v poriadku, vedieť, že aj mama je len človek, ale kto vie, kde je tá hranica, kedy je toho rumádzgania možno príliš.

Štve ma, že neviem, ako to má byť. Aby aj potom bolo dobre.

Ja si totiž zo svojho raného detstva nepamätám nič. Ale, že nič. A už vôbec nie, aký som mala vzťah k mojej mame (Tvojej omine). Môžem sa domnievať z tých pár fotiek, môžem si myslieť, že som bola proste malá, a tak ako všetky malé deti, zbožňovala som svoju mamu, lebo kto je viac.

Nemôžem však povedať, že by bol neskôr, kam si už spomínam, náš vzťah ideálny. Alebo že je taký dnes. A teda rozmýšľam, kedy a kde sa asi stala chyba, a ako ju nemám urobiť ja. Ak sa to ešte dá.

O tom, čoho všetkého sa bojím, som v tomto spovednom okienku už písala, na zoznam teda prikladám ďalšiu obavu. Nie je to taký klasický strach, je to niečo veľmi zvláštne, drobná panika možno. Že prirýchlo rastieš a takmer Ťa už nevládzem zdvihnúť, že hovoríš o veciach, ktorým nerozumiem, že si z domu stále častejšie a ja nielenže sa na to dívam, ja Ťa podporujem, choď, zaži, vrátiš sa zase o niečo múdrejší… a vzdialenejší. A panikárim, že už teraz si nepamätám všetko, čo by som si chcela navždy odložiť do šuflíka.

(O)púšťame sa navzájom každý deň a zase sa vraciame späť.

Mamí, ešte vystísať!
Dobrú noc láska, keby dačo, som vedľa. Som tu.

Ťažko povedať, či to potom bude dobré. Dám vedieť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *