Žena za volantom!

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala MIRIAMA SCHNIEREROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 12. júla 2018.

Vyzerá to tak jednoducho, nezávislo, dobrodružne, má to neodškriepiteľný praktický aj romantický rozmer. Sadnúť za volant, naštartovať a vyraziť na cesty. Sú tu predsa jasné pravidlá, stačí sa ich naučiť a pridať sa k ďalším účastníkom a účastníčkam cestnej premávky. Ostatní to zvládajú, nemôže to byť až také náročné.

A predsa to nejde. Auto reaguje na každý záchvev, to, čo sa zo sedadla spolujazdca javí ako slimačie tempo, je s rukami na volante šialená rýchlosť. No a čo že zdržiavam cyklistu. Pomaly ďalej zájdem. A tam radšej počkám na autobus.

V októbri to bude desať rokov, čo mám vodičák. A zároveň uplynie desať rokov, odkedy som naposledy sedela za volantom (pri opakovaných skúškach v autoškole, pravdaže). Striedavo ma to trápi a netrápi (viac to prvé), riešim to vedome i podvedome, občas sa mi o tom sníva; aj vo sne sa šialene bojím a strácam kontrolu nad autom. S veľkou pravdepodobnosťou stačilo len v roku 2008 neprestať, raz za čas sadnúť do rodičovskej škodovky, pomaly voziť seba, rodinu, nákupy po prázdnych cestách ospalého okresu a postupne rozširovať svoje šoférske územie. Nestalo sa však a dnes nie je na čo nadviazať. Nevedela by som, ktorý pedál je spojka a ktorý plyn, nezvládla by som naštartovať; ostal len strach a pachuť vlastnej neschopnosti.

Spojka – brzda – panika
Vodičák som si nerobila hneď v osemnástich a bola som jedna z mála, kto to vtedy neriešil. Dodnes však stretávam ľudí, ktorí sú na tom podobne ako ja. Buď vodičák ani nemajú, alebo nešoférujú a viac či menej sa s tým boria. Kým spolužiaci a spolužiačky mali v maturitnom ročníku spoločnú tému, do ktorej autoškoly a ku ktorému inštruktorovi ísť a komu sa vyhnúť, my sa dnes bavíme o tom, že nevieme&nedá sa, aké je to hrozné a či sa nám chce za volantom od nervozity a strachu viac plakať alebo vracať.

Samozrejme, čo človek, to jedinečná šoférska skúsenosť. Keďže aj my dve s Miškou sme odkázané na stránku cp.sk a ochotu svojich motorizovaných najbližších, zaujímajú nás predovšetkým podobné prípady. V ankete, do ktorej sa zapojilo 15 respondentiek, sa však vyskladala pestrá mozaika postojov k šoférovaniu.

Lenka (23), Eva* (27), Darina* (29), Antónia (21) a Miroslava (27) vodičák nemajú a sú s tým vyrovnané. Hana (30), Petra (31) a Boka (31) ho zase majú dlhé roky, no za volantom sedeli len párkrát a z rôznych dôvodov šoférovať prestali, či ani nezačali. V Haninom prípade to nezmenili ani kondičné jazdy, na ktoré sa prihlásila, keď to vyžadovali v práci. Petra a Boka ich v súčasnosti absolvujú a dúfajú, že im pomôžu. „Po desiatich rokoch nejazdenia mi manžel dal na posledné Vianoce päť poukazov na kondičné jazdy. Jedna jazda má hodinu a pol a bol to najhorší vianočný darček ever. Skoro som sa pod tým stromčekom rozplakala, a to nevravím o vnútornom strese. V mojej súčasnej práci by bolo fajn, ak by som začala šoférovať, aj mi bolo naznačené, že už je čas, takže v podstate môj muž načasoval svoj obskúrny dar dobre. V každom prípade sa aj poistil tým, že tie jazdy musím využiť do konca júna, takže ultimátum. Prvú som absolvovala začiatkom júna, toľko k tomu, ako som sa na ne tešila,“ opisuje Boka. Dodáva, že jázd bude nakoniec potrebovať viac ako päť, aby sa osmelila šoférovať auto bez inštruktora a dvojitých pedálov. Rovnaký pocit má aj Petra, ktorú okolie presviedčalo, že kondičné jazdy nepotrebuje a šoférovať vie, no hneď po prvej pochopila, že to tak nie je, a očakáva od nich veľa.

Naopak Jana (37) a Lucia (37) šoférujú rady, no z ekologických dôvodov sa to snažia robiť čo najmenej a prepravujú sa skôr peši alebo na bicykli. A pre druhú Luciu (31) z nášho dotazníka je dokonca šoférovanie relax: „Šoférovanie milujem. Jazdím denne a často aj keď som nervózna a naštvaná, sadnem do auta a idem sa voziť – po naučených trasách, pustím si hudbu a idem. Upokojí ma to. Je to relax aj cestou domov po práci – šoférovanie mi pomáha vypnúť sa z pracovného módu a prepnúť na mód personal life.“

Ekológia verzus nezávislosť. A iné
Šetrenie planéty a miesta, kde človek žije, uvádzali ako dôvod, prečo si nesadať za volant, šoférky aj nešoférky. „Šoférovanie v kombinácii s vlastnením auta mi pre mnohých ľudí vrátane mňa pripadá ako zbytočná pohodlnosť na úkor druhých. Ľudia žijúci vo veľkých mestách s dostupnou MHD a aspoň základnou infraštruktúrou použiteľnou aj pre bicykle potrebujú k životu auto reálne omnoho menej, ako je u nás zaužívané. Spopularizujme túto myšlienku, budeme mať krajšie mesto,“ vyzýva Darina. Bez auta má človek navyše viac pohybu. Nemusí riešiť parkovanie, tankovanie, prezúvanie, servis, diaľničné známky, kamienky v prednom skle, zápchy.

Našlo sa však aj niekoľko významných argumentov, prečo to všetko podstupovať: pocit nezávislosti a slobody, sťahovanie a potreba odviezť niečo veľké, možnosť pomôcť svojim blízkym a odviezť ich napríklad do nemocnice, (nočné) presuny na odľahlejšie miesta, cestovanie s deťmi, vybavovačky v práci, návšteva príbuzných na druhom konci republiky.

Ja sa cítim trápne, že si len vozím zadok, keď ideme na dlhšiu cestu a nie som schopná svojho muža vystriedať za volantom ani po dlhých hodinách šoférovania alebo keď sa necíti úplne fit. Pre Petru je obmedzujúce, že vždy, keď potrebuje čosi zariadiť alebo ísť do ateliéru niečo naložiť, musí s tým otravovať svojho manžela. Ema (28) by sa vo vysokom štádiu tehotenstva bez auta vôbec nepohla z domu, lebo pre zdravotné problémy nevedela prejsť viac než sto metrov. Eva a Darina zase spomenuli prepravu a minimalistické balenie sa na dlhšie výlety či festivaly. Bez auta je nutné všetko dôkladne naplánovať, takže človek sa len tak spontánne niekam nevyberie. A pokiaľ má psa, dostane sa zväčša len tam, kam chodí vlak.

„Mám v okolí pár žien, ktoré nešoférujú, a úprimne, nerozumiem im, lebo sú vo všetkom odkázané na partnera. Je iné, keď je voľba nešoférovať uvedomelá a keď je to o tom, že nešoférujem, lebo nemám vodičák, resp. sa bojím,“ uvažuje Lucia (37). Strach a traumičky zo šoférovania sa však niekedy pohybujú na hranici neprekonateľnosti. A ešte sa k nim môže pridať aj frustrácia, čo je ťažko zvládnuteľné kombo. „Stále myslím na to, že keď je schopný šoférovať človek, čo nedokončil základnú školu, prečo to nezvládam ja. Cítim sa byť úplne neschopná. Inštruktor mi vravel, že tým, že som staršia, cítim väčšiu zodpovednosť, a to je moja brzda. S tým úplne súhlasím, neviem prekonať svoje strachy,“ hovorí Petra.

Hurá na cesty
Ani v štádiu, keď sadnúť si za volant neznamená prepotiť všetko oblečenie, čo má človek na sebe, však nemusí ísť vždy všetko hladko. Ako najčastejší problém pri šoférovaní naše respondentky uvádzali, ehm, ostatných šoférov a šoférky – hysterických, nasratých, tých, ktorí nedávajú blinkre, bezohľadných, ponáhľajúcich sa – a pozdĺžne parkovanie. Jane prekáža šoférovanie v tme a svetlá áut idúcich oproti, Lucia (31) má strach z cyklistov. „Straší ma predstava, že niečo podcením ja alebo oni, skončia pod kolesami môjho auta a ja s tou spomienkou budem musieť žiť,“ priznáva. Nešoférky uvádzali ako problematické jednoducho všetko: značky, svetlá, pruhy, riadenie auta, reakcie na okolité vozidlá, schopnosť zostať v strede vozovky, plnú koncentráciu, neznáme územia.

Zdá sa, že s prekonávaním (začiatočníckych) problémov a pri získaní väčšej sebaistoty za volantom, pomáha jediné – prax. „Bola som hodená do vody a nemala som inú možnosť. Po čase som si zvykla a istotu mi dodal fakt, že som v relatívne krátkom čase najazdila asi 30 000 kilometrov. Strach z parkovacích domov opadol v tehotenstve, keď som tam jednoducho parkovať musela, inak by som sa nikam nedostala,“ hovorí o svojej skúsenosti Ema. Vhod vie však prísť aj pomoc okolia. Či už v podobe povzbudivého slova alebo pozornej poznámky spolujazdca či spolujazdkyne, ako podotkla Martina (29), alebo v podobe aktívneho učenia nováčika v šoférskych začiatkoch. Ema takto po získaní vodičáku jazdila s mamou, Saša (29) s otčimom. Priznáva síce, že to občas bolo na nervy, ale táto forma „pokračovania autoškoly“ jej pomohla a získala viac istoty. A chváli aj automatickú prevodovku: „Je to tá najlepšia vec, ak má človek zo začiatku strach zo šoférovania. Auto nikdy „neskape“, nemusím riešiť radenie a sústreďujem sa na ostatné veci.“

Uschi (36) má zase opačnú skúsenosť – pomohlo jej odstaviť dobre mienené rady druhých ľudí: „Treba sa odvážiť ísť sama za volant, mne to trvalo dlho, ale je to lepšie, ako keď je pri vás niekto, kto vám do toho furt kecá.“ Jazdiť začala v areáli fabriky, kde bola zamestnaná, dva roky predtým, ako vyšla do ulíc. Samostatnosť za volantom vyhovuje aj Lucii (37): „Najlepšie na prekonanie strachu je kúpiť si vlastné auto. Keď som jazdila na aute rodičov či priateľa, mala som stále rešpekt. S vlastným autom som si mohla robiť, čo chcem, a jazdiť, kam chcem. Už som sa necítila hlúpo, keď mi trvalo dlhšie zaparkovať v hustej premávke (s čakajúcimi autami za mnou), a začala som sa cítiť komfortne aj v situácii, keď som musela opätovne vyjsť a zacúvať a podobne.“

To auto určite šoféruje žena!
Patriarchát tak chcel, aby sa známky nešikovnosti za volantom automaticky spájali so ženským pokolením. Lucia (37) sa však s podobnými reakciami stretáva čoraz menej: „Myslím, že v dnešnej generácii a v mojej bubline už takéto komentáre úplne vymizli.“ Zjavne to fakt bude len bublina, ostatné respondentky totiž zažívajú presný opak. Ako uviedla Miroslava, stereotypy o tzv. ženskom šoférovaní sú klasikou domáceho šovinizmu. A Jana zase priznáva, že sama si zavše v tomto duchu povzdychne.

„Z mojej maminy si všetci (aj ženy) robili tak dlho srandu pre to, ako dlho jej trvá zaparkovať, až ju začalo viditeľne stresovať paralelné parkovanie a keď môže, radšej sa mu vyhýba, aby sa vyhla aj čudným pohľadom a poznámkam,“ hovorí o dopadoch „neškodného“ vtipkovania Eva. „Milujem, keď pri parkovaní, ktoré mi nevyšlo na prvýkrát, sa predo mnou pristaví nejaký muž a ukazuje mi, ako mám točiť volantom. Myslím si, že pri inom mužovi by si to nedovolil,“ pridáva sa Saša.

Prekonať, či neprekonať?
Na jednej strane schopnosť a možnosť šoférovať uľahčuje život, na druhej strane je to často stresujúce a v tradičných dieslových a benzínových autách neekologické. Má teda zmysel prekonávať seba a svoj strach? „Auto treba šoférovať s radosťou. Ak je strach naozaj neprekonateľný, asi netreba tlačiť na pílu. V premávke to môže byť nebezpečné pre všetkých zúčastnených,“ upozorňuje Jana. „Myslím, že schopnosť šoférovať nie je až taká podstatná. Ak by som sa znova rozhodovala, možno si ani vodičák nerobím. Keď ho už ale mám, cítim, že by som sa k tomu mala postaviť čelom a prekonať sa. Dá sa ale žiť aj bez auta, je to určite menej pohodlné, no na druhej strane viac ekologické a núti to človeka aspoň k akému-takému pohybu,“ uvažuje Petra.

Lucia (37) odporúča strach prekonať, najmä ak auto z rôznych dôvodov potrebujete, bývate mimo mesta a podobne. „Nebojte sa šoférovať,“ odkazuje aj Saša, „získate sebavedomie, nezávislosť a pomôže vám to v práci.“

„Hecnúť sa a prekonať sa je určite dobré. Hlavne je dobré nepreceniť svoje sily. Ale ten, kto proste šoférovať nechce, tým myslím, že naozaj nechce, toho by som nenútila. Je to naozaj veľký stres a strach, čo asi pochopia len nešoféri, ktorí boli dotlačení k tomu, aby začali jazdiť,“ hovorí Boka. A svoj názor pridáva aj Eva: „Podľa mňa nie je v dnešnej hektickej a zúrivej šoférskej dobe hanba nešoférovať – najmä ak máme možnosť využiť iné alternatívy. Len šoféri by mohli rešpektovať svojich nešoférujúcich známych a rodinu a odpustiť si poznámky, ako ich musia všade voziť – ak ma nechceš zviezť, odmietni ma radšej na začiatku, viem si nájsť iný spôsob dopravy.“

Hana sa spočiatku cítila veľmi zvláštne, lebo všetci v jej okolí šoférujú, ale teraz už iba s pokojom v duši čaká na autómne autá. „Šoférovanie môže byť emancipačným aktom, ale aj nervydrásajúcou povinnosťou. Nech sa každá a každý rozhodne podľa svojho uváženia a preferencií, či chytí do ruky volant, riadidlá alebo tyč v autobuse,“ uzatvára Miroslava.

*niektoré mená boli z dôvodu zachovania anonymity na prianie respondentiek zmenené

2 myšlienky na “Žena za volantom!

  1. Myslim si, ze soferovanie je o slobode, ale zaroven o prevzati zodpovednosti, ktorej sa, bohuzial, mnoho zien ktore poznam alibisticky boji. Su odkazane na svoje deti, manzela, priatela, … pritom je to zalezitost ako kazda ina, ktora obdobnym sposobom vyzaduje odhodlanie a prax. Ja soferujem velmi rada, ale v zaciatkoch som sa tiez bala. Kiez by bola v mojom regione lepsia infrastruktura a inteligentni vodici, striedala by som auto s bicyklom a nezanechavala taku emisnu stopu.

  2. Najlepší čas na začatie šoférovania je teraz.
    Cesty sú o niečo prázdnejšie vďaka prázdninám a dovolenkám. Na cestách nie je ani sneh, ani čľapkanica. A áut stále pribúda, takže budúce leto to bude opäť o niečo narvatejšie.

    Mne pomohli k rozhýbaniu sa dve rady:

    1. Sleduj dve autá pred sebou a dve autá za sebou. Nemusíš zrakom obsiahnuť vozidlá až po horizont.

    2. Ak chceš získať niečo, čo si nikdy predtým nemala, musíš občas spraviť niečo, čo si predtým nikdy neurobila.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *