Rozpustiť a vyvážiť

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 14. marca 2024.

Nerada si požičiavam knihy od známych, celý čas ma pri ich čítaní zväzuje zodpovednosť. Neviem sa do príbehu ponoriť, kdesi podvedome cítim nevyslovené termíny (koľko ešte trvá požičanie a kde sa začína krádež?). Ani si nemôžem nakrémovať ruky, využiť ten vzácny čas nečinnosti, vyťažiť z toho, že sa chvíľu nebudú šmýkať po klávesnici. Vysušená koža ma teda páli, znepokojivo ťahá, už len rýchlo obrátiť list. 

Potom je tu ešte možnosť, že ma cudzia kniha nečakane zaskočí. Aj teraz sa do mňa zakvačilo zo všetkých tých skvelých viet z príbehu predovšetkým ručne vpísané venovanie od autorky. Spisovateľka sa neuspokojila s bežným podpisom spakruky, venované slová pôsobia cieľavedome. A ja tu teraz nad prečítanou knihou sedím, znepokojená, rozrušená. Pri tiráži autorka kamarátovi kladie na srdce, že ak si sa už našiel, nikdy, nikdy sa nestrať. Ten nárok mi vyráža dych, ako to mohla urobiť? Viem, že to nie je odkaz pre mňa, na rozdiel od celej knihy nemá byť vzťahovaný univerzálne, čítaný len tak hocikým, kto po príbehu siahne. Hovorí ku konkrétnemu človeku a situácii, ale ja si to aj tak beriem osobne. Chcem sa hádať, isto aj pre to, ako zručne je celá kniha napísaná. Ja môžem zvíťaziť aspoň v tejto argumentácii, je to predsa holý nezmysel. Mať doživotnú istotu, kým som a kam kráčam? Nemožné! 

Pokračovať v čítaní: “Rozpustiť a vyvážiť”

Ďalší zmeškaný deadline

napísala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala SLAVOMÍRA ONDRUŠOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 29. februára 2024.

Ako študentka vysokej školy som viac-menej nemala problém s odovzdávaním prác načas, často som ich mala hotové pred termínom, a tak som ich jednoducho odoslala. Rovnako to bolo so skúškami – zdalo sa mi, že čím viac by som nad tým rozmýšľala, tým viac chýb nakoniec spôsobím vylepšovaním. Všimla som si, že to zďaleka nie je bežná prax a moji spolužiaci a spolužiačky prepisujú odpovede na teste do poslednej chvíle a príspevky (aj do skupinových projektov) posielajú zásadne pred polnocou. Extrémne ma to rozčuľovalo, nezriedka som nakoniec urobila aj ich prácu. Vyšliapavala som si tak cestičku do osobného pekla kontrolórky kvality všetkého a nepopulárneho tábora bifľošstva, ktorý som však založila už na základnej škole (ďalších päť rokov to už prežijem, nie?).

Pokračovať v čítaní: “Ďalší zmeškaný deadline”

Hodnota upratanej domácnosti

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala ZUZANA ŠEBELOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 15. februára 2024.

Ten deň mal podľa plánu vyzerať úplne inak, no dieťa sa ráno zobudilo a začalo vracať, a tak sa plán veľmi rýchlo zmenil. Keď som tretí raz prezliekala celú posteľ, jednou rukou opätovne púšťala práčku a druhou odosielala do práce dokončenú korektúru, pripadala som si ako superhrdinka. A následne sa mi ešte aj reakčný čas na pohotový prískok s lavórom zlepšil, no úplná paráda!

Netrvalo to však dlho a moje hrdinské rozpoloženie začali obhrýzať výčitky, že sa práci nevenujem aspoň na obligátnych sto percent. Nebolo to prvýkrát, čo sa mi v hlave spustili pochybnosti na túto tému. Nie že by mi reálne bolo niekedy niečo vyčítané, práve naopak, v pracovnom kolektíve sa stretávam s absolútnym pochopením. Zdeptať sa ako nie práve najvýkonnejšia súčiastka kapitalistického súkolia dokážem úplne bez problémov a veľmi výdatne aj sama.

Pokračovať v čítaní: “Hodnota upratanej domácnosti”

Čo dnes vidím (inak)

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala PAULÍNA POKRYVKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 1. februára 2024.

Keď idem z práce, nasadnem na autobus a odveziem sa k bratislavskej hlavnej autobusovej stanici. Tu na mojej púti domov pravidelne prichádzajú momenty nenávisti a preklínania. Už len prejsť cez cestu zo zástavky MHD k nákupnému stredisku – v ktorého útrobách už čochvíľa naštartuje autobus, do ktorého by som rada nasadla – počas zelenej na semaforoch trvajúcej 24 sekúnd, je tak akurát pre zdravého človeka idúceho rezkou chôdzou, čo ja zrovna nie som. Zúrivá cestná premávka dlhšie nepočká, čo tam po chodkyniach a chodcoch a ich potrebách. Je to ponižujúce – rovnako ako nutnosť prejsť okolo všetkých obchodov a prevádzok, kým konečne prídem k nástupištiam. Mňa nezaujímajú obrovské prekúrené priestory, svetlá a zbytočný tovar, chcem sa len dostať domov. (Občas to však ožíva aj vo mne, nemyslite si. Hmm, kníhkupectvo, žeby som ešte niečo stihla kúpiť dieťaťu? Aaaa, nie, knihy kupuješ inde, len pekne scupitaj dole, rozhodni sa akurát, či si dnes dáš fornetti, alebo sendvič z automatu, a šup do autobusu.) Vstup do nákupného centra by mal ostať otázkou dobrovoľnej voľby, nie nanútenej potreby pri využívaní verejnej dopravy. Hnevá ma to. Je to odporné miesto, rado by sa prezentovalo ako lepší svet, ale vždy sa tu cítim ako uprostred bezohľadnej, ignorantskej ekologickej a sociálnej katastrofy. 

Pokračovať v čítaní: “Čo dnes vidím (inak)”

Koľko z tela okrem hlavy vlastne máš?

napísala ZUZANA BOROŠOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. januára 2024.

Počuli ste už o „vypnutom tele“? U mňa to spôsobovalo pocity, ako keby som neexistovala v priestore. Vypnuté telo napríklad znamená, že keď som sa pokúšala spraviť meditáciu zameranú na okolie srdca, rozbolelo ma, až som myslela, že dostanem infarkt. Asi som tak veľmi uzavrela pocity vychádzajúceho z tohto orgánu, až sa takmer úplne zablokoval. Vzťah s vlastným telom sa mi však mení, objavujem srdce a tichý hlas intuície vychádzajúci z neho aj uvoľnený priestor okolo chrbtice po každodennom pozdrave slnku z jogy. Objavujem ľahkosť v kroku pri pravidelných prechádzkach, ideálne osamote v lese. Kráčať, odstresovať sa. 

Pokračovať v čítaní: “Koľko z tela okrem hlavy vlastne máš?”

Minuloročné radosti 2023

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 4. januára 2024.

Už siedmy rok sa vždy na prelome tých kalendárnych obzeráme za tým, čo bolo. Blahodárne, podporné, objavné, radostné. Pôžitky a poznania, oporné body a posuny. Po našom redakčnom obzretí za rokom 2023 v Kurníku vám tak prinášame výber minuloročných životných radostí, o ktoré sa podelili Soňa G. Lutherová, Rada Mikšík, Denisa Ballová, Veronika Š. Pilátová a Anna Siedykh.

Veronika Š. Pilátová, fotografka, writerka, produkčná 

Pokračovať v čítaní: “Minuloročné radosti 2023”

To najlepšie z Kurníka 2023

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 21. decembra 2023.

Milé a milí,

hlásime sa vám poslednýkrát v tomto kalendárnom roku, a preto si dnes dovolíme trochu bilancovať. Rok to bol totiž naozaj poriadny! Prvýkrát sme sa odhodlali rozvinúť to čaro, ktoré predstavuje toto naše newslettrové puto, do čohosi prekračujúceho rámec internetu. A naša narodeninová oslava v máji bola presne taká, ako sme dúfali. Spoločne strávený čas na vôbec prvom kurníkovskom podujatí, prenos úžasnej tvorby našich ilustrátoriek do fyzickej podoby a slová i sumy podpory v crowdfundingovej kampani sú veľkou satisfakciou pre našich viac ako sedem rokov práce. 

Bol to rok nielen oslavný, ale aj prelomový pre to, ako v Kurníku fungujeme. Od začiatku tvorbu tejto platformy vnímame veľmi zodpovedne a teraz sme jej základné princípy spísali aj do redakčného etického kódexu. Vďaka vašim príspevkom v kampani aj pravidelným darom sme začali poskytovať honoráre ženám, ktoré Kurník tvoria. 

Pokračovať v čítaní: “To najlepšie z Kurníka 2023”

Láskavo, dospelo

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 7. decembra 2023.

Vzorec pre ženy môjho veku po tridsiatke: ešte (o sebe a rovesníctve) hovoríme dievčatá, chlapci. Potichu chceme byť chudšie, aj keď dobre vieme, že tie kilá majú takú váhu iba v našej mysli. Opakujeme ten istý vzťahový scenár, hoci ho poznáme naspamäť – aj to, čo si ním kompenzujeme. Usilujeme sa, motivujeme, skutočné hodnoty hľadáme v priateľstvách so ženami, pomenovaním niečoho dobrého vo svojej rodine (starí rodičia sú najvďačnejší), starostlivosťou o seba.

Pokračovať v čítaní: “Láskavo, dospelo”

Krásny pôrod?

napísala GABKA KOŠČOVÁ ilustrovala KRISTÍNA BABULIČOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 23.novembra 2023.

Strach z pôrodu si v sebe nesiem celý život. Na svet som prišla cisárskym rezom, no v čase, keď rodila moja mama, nešlo o nič výnimočné. Narodila som sa tesne pred tým, ako vyvrcholila Nežná revolúcia, a len týždeň po tom, čo moja mama oslávila osemnáste narodeniny. S mladou tehotnou slečnou sa v časoch socializmu nikto nemaznal. „Nehoda“ pri sexe, hanba, ale aj pôrod a následná výchova dieťaťa na nej zanechali nemalé stopy a traumy. Tie veľmi pomaly a nenápadne prenášala aj na mňa. Vyvolávala vo mne pocit, že pôrod je niečo, čo proste musí každá žena vydržať a prežiť. Paradoxne však bola presvedčená o tom, že priviesť na svet dieťa cisárskym rezom predstavuje jednoduchší a menej bolestivý variant. A nebola jediná, od ktorej som to v priebehu rokov počúvala. 

Pokračovať v čítaní: “Krásny pôrod?”

Budúcnosť futbalu je v ženskom rode

napísala SIMONA HASLER-KROVINOVÁ ilustrovala KATARÍNA ILKOVIČOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9.novembra 2023.

S bratom sme vyrastali na slepej ulici neďaleko družstva. Počas detstva to malo veľa výhod. Len zriedkakedy sem zablúdilo auto hľadajúce neďaleký salaš alebo cestu na kúpalisko. A tak sme na ulici okrem iného hrali s partiou futbal od jari až do konca jesene.

Odratú futbalku sme nespočetne ráz prekopli na susedkine cyklámenové, biele či žlté astry. Jej záhrada ihrala všetkými farbami. Strarostlivo si pred nami zamkýnala bránu. Za loptou sme k nej preliezali cez špicatý plot a niekedy si pri kradnutí nezrelých čerešní natrhli gate. Keď sme boli deti, nadávala nám za to. Keď zostarla, prosila nás, aby sme si padajúce čerešne obrali. Vtedy sme už o ne nemali záujem. 

Pokračovať v čítaní: “Budúcnosť futbalu je v ženskom rode”

Generácie ticha

napísala KATARÍNA POLIAČIKOVÁ ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. októbra 2023.

Aké najdlhšie ticho zažila slovenská rodina? Boli to mesiace, roky, alebo storočia? 
Otec mojej mamy sa s ňou nerozprával sedem mesiacov. Presne tak dlho, odkedy sa dozvedel, že je tehotná, až po moment, kým ma porodila. Jednoducho nesúhlasil s jej rozhodnutím stať sa slobodnou matkou. Svoju nevôľu nevedel vyjadriť inak ako urazeným mlčaním. Neviem si predstaviť, aké ťažké to pre ňu bolo. Obzvlášť keď žila s rodičmi v jednej domácnosti. Ako veľmi jej vlastné pocity, stres z tohto radikálneho odmietnutia najbližšej osoby prenikli do môjho, ešte len vznikajúceho tela, v období, ktoré si v racionálnej rovine nemôžem pamätať? Keď ma mama nakoniec priniesla z pôrodnice domov a položila na kuchynský stôl, môj dedo pri pohľade na mňa úplne „roztál“ a potom ma už len ľúbil. Našťastie.

Pokračovať v čítaní: “Generácie ticha”

Zmrazený čas

napísala DANIELA ČEPČEKOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 12. októbra 2023.

Som obdarená životom už takmer tridsaťdeväť rokov. Vychovaná som bola v prostredí, kde predstava, že stretnem toho pravého, bola súčasťou nepísaného zoznamu hodnôt. Sama som snívala o tom, že spoznám muža, ktorý sa do mňa zamiluje, vezme si ma, a ešte kým budem mať tridsať, založíme spolu rodinu. Tieto podvedomé vzorce ma chtiac-nechtiac viedli do nefunkčných partnerských vzťahov. Doma som počúvala rady, že musím niečo vydržať, musím ustúpiť, že sa musím zmeniť a tak podobne. Hlavne, aby som splnila ďalšiu úlohu na zozname, veď predsa keď sa vydám a budem mať deti, až vtedy budem naozaj šťastná a môj život bude naplnený. Konečne budem pre spoločnosť niečo znamenať. Ale pozor, čas neúprosne beží! 

Pokračovať v čítaní: “Zmrazený čas”