Limity prázdnin

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala VIVI VINJAROVA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. júla 2024.

Ako veľakrát si na stránke Artfora prezerám knižné novinky, na niektoré tituly kliknem, očami prebehnem anotácie a predstavujem si, ako by sa čítali v kresle na záhrade alebo kdesi pri vode – počas voľných dní, na dovolenke. Spomeniem si, ako som minulý rok balila do kufra k letným šatám knižný rozhovor s Nickom Caveom a debutovú zbierku poviedok Judith Hermann; obe knihy ostali dodnes nedočítané.

A to je presne (moje) leto: veľkolepé predstavy, o niečo realistickejšie plány a potom milión iných vecí, príliš teplo, masy ľudí, nič sa mi nechce, práca aj počas dovolenky, migrény, odkladanie všetkého, čo počká, a zrazu konečne a zároveň prekvapivo rýchlo september – v obklopení nedočítaných kníh, neuvarených receptov, špinavých bazénov, výletov, ktoré sa nekonali, návštev a stretnutí, ktoré sa iba sľúbili. Nabudúce. Chcela by som to (sa) vedieť zastaviť viac a zároveň to celé preskočiť. Leto ma unavuje, nikdy nie je také, aké by som ho chcela.

Pokračovať v čítaní: “Limity prázdnin”

Zvykám si

napísala ALEXANDRA JUST ilustrovala ZUZANA BARTOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 4. júla 2024.

Pôvodne to mal byť text „iba“ o rozvode. Vravela som si, že keď si tým všetkým prejdem, budem mať materiál na písanie aj do zásoby. A že to nemôžem nechať len tak vyšumieť. Vtedy som však tie poryvy v sebe vedela sotva vstrebávať a zdalo sa mi absurdné pokúšať sa ich česať do viet. Napísané mi pripadali smiešne patetické. Dnes to ľutujem – moje podvedomie ma starostlivo chráni a mnohé si už nepamätám. 
Nebude to teda také bezprostredné či autentické, ako keby som tento text písala v čase, keď som zaspávala aj sa budila s rovnako silnou úzkosťou. Žmýkala mi vnútornosti, nedovolila mi prijímať poriadne kyslík ani jedlo, spať, oddýchnuť si alebo čítať. Nenájdeš tu ani to otrasné zúfalstvo, ktoré mnou lomcovalo, keď som hltala novú realitu, holú a ponižujúcu. Odvaha sa minula, spontánnosť a intuícia sa ocitla na bode nula, všetko som robila mechanicky. Sťahovala som sa už zvonka tvrdá ako skala, potoky sĺz stekali po povrchu, akoby som to v skutočnosti ani neprežívala – inak by som sa zrútila ako domček z kariet. Jediná vec, ktorá ma držala vo forme, boli rodičovské povinnosti. Autopilotka, ktorá riadila prázdninové dni tesne pred odchodom z nášho bytu aj tie po ňom. Zariadiť, odviezť, nakúpiť, upratať, pracovať, vyzdvihnúť, poumývať, prečítať, zaspávať, zobudiť, navariť a toto všetko v rytme valčíka v a mol. Na mieste niektorých udalostí je len šedivá šmuha, tak veľmi ma bolia.

Pokračovať v čítaní: “Zvykám si”

Menštruácia, stigma, chudoba

napísala NATÁLIA BLAHOVÁ ilustrovala PAULÍNA POKRYVKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. júna 2024.

Jedna osoba v priemere menštruuje 35 až 40 rokov zo svojho života. Pri priemernej dĺžke menštruácie päť dní teda človek premenštruuje takmer 2 500 dní. Koľko menštruačných potrieb použije za jeden deň a koľko stoja? Chat GPT mi povedal, že v tomto momente na svete menštruuje okolo 700 miliónov ľudí. Koľko menštruačných potrieb spolu dnes použijú? Majú k nim prístup?

Menštruačnej chudobe sa venujem štyri roky na Slovensku v projekte Dôstojná menštruácia a súbežne štyri roky v Holandsku, kde som väčšinu z toho času pracovala pre amsterdamskú organizáciu Neighborhood Feminists. Rada si teda hovorím, že je to dokopy osem rokov práce s menštruačnou chudobou, pretože moje skúsenosti sú veľmi odlišné. V Holandsku sa zameriavame na ľudí čakajúcich na azyl, migrujúcich, rôzne diaspóry, generácie, ktoré nemajú stabilný domov. Na Slovensku zase na ľudí, ktorí síce domov majú stály, ale sú spoločensky vylúčení. V Holandsku sú refugee centres, na Slovensku komunity bez prístupu k čistej tečúcej vode. Stigma je však všade veľmi podobná. Akoby sme si ako spoločnosť vymysleli, že menštruácia ako telesná funkcia je zahanbujúca. Disclaimer: nevymysleli, prispel k tomu kapitalizmus a patriarchát. A tak pre časť spoločnosti nastala nová životná realita označovaná pojmom menštruačná chudoba.

Pokračovať v čítaní: “Menštruácia, stigma, chudoba”

O čom hovorím, keď hovorím klebety

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala KRISTÍNA BABULICOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 6. júna 2024.

Všetci slušní ľudia odsudzujú klebetenie. Rozoberať cudzie životy poza chrbát dotyčných a vynášať o nich súdy sa jednoducho nepatrí. Je to hlúpe a škodlivé, prízemná zábavka s potenciálom katastrofálnych dôsledkov. 

Nemenej dôležitá je skutočnosť, že klebetenie vo všeobecnosti považujeme za čosi, čo je vlastné ženám. Zdá sa, akoby pre vzťahy medzi ženami bolo nevyhnutné donekonečna rozoberať cudzie vzťahy a súvisiace dedukcie, spriadať jedovaté babské reči.

Práve z tohto dôvodu sa však z feministického podhubia občas ozve aj názor, že klebetenie netreba celkom jednoznačne odsúdiť. Nebude to pekný pohľad, ale skúsme sa teda pozrieť na to, čo pre nás klebetenie skutočne znamená.

Pokračovať v čítaní: “O čom hovorím, keď hovorím klebety”

Cestou

napísala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala ALŽBETA BOŽEKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 23. mája 2024.

Veľa chodím, prechádzam sa, je to môj hlavný spôsob transportu a hobby zároveň. Začala som s tým z veľmi pragmatického dôvodu – lístok na MHD bol pre mňa ako CP-čkarku počas štúdia vo Viedni príliš drahý, a tak som sa zároveň rozhodla vytvoriť si vlastnú mapu mesta v hlave niekedy aj hodinovými pochôdzkami. Neznamená to, že som nikdy nepoužila navigáciu (či bicykel), práve naopak, vždy keď sa mi vybil telefón, dostala som nervy, ale možno preto mám zbierku tlačených máp z miest, kde som sa ocitla. Mojou výhodou je skvelý časový manažment (ako som už raz spomínala), ktorý súvisí aj s povinným plánovaním takýchto peších „výjadzov“ do nových cieľov (hoci viem, že som rýchlejšia ako modelový panáčik, dokážem sa zamotať, a tak vždy počítam s rezervou). Paradoxne, keď som si po štyroch rokoch kúpila električenku a pochválila sa kamoškinmu frajerovi, že už som konečne bohatá, tak mi sucho a pravdivo odvetil, že ročný lístok vo Viedni majú predsa tí najchudobnejší (stál vtedy symbolických 365 eur, jedno euro denne). Nie, nebol to Rakúšan, tí také pravdy nehovoria.

Pokračovať v čítaní: “Cestou”

Na psychiatrii

napísala DOMINIKA NAGYOVÁ ilustrovala KATARÍNA CHLEBNIČANOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9. mája 2024.

Toto nie je útok na zdravotné sestry, lekárky a lekárov ani očierňovanie jedného nemocničného oddelenia. Je to podnet na zamyslenie a do veľkej miery text, ktorý vychádza z mojej osobnej potreby verbalizovať zážitky.

Jeden z bodov kvalitatívnych štandardov starostlivosti v oblasti duševného zdravia britského Národného ústavu pre klinickú excelenciu znie: „Ľudia využívajúci služby v oblasti duševného zdravia sú dopytovaní na svoje skúsenosti a ich spätná väzba sa využíva na zlepšenie služieb.“ Svoju skúsenosť som sa rozhodla priniesť aj bez dopytovania. 

Pokračovať v čítaní: “Na psychiatrii”

Aj tak ti nikto neuverí

napísala ANNA SIEDYKH ilustrovala ZUZANA BARTOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 25. apríla 2024.

Po tom všetkom, čo sa stalo, stojíš v sprche a trieš si telo tak dlho, až sa ti zdá, že zostaneš bez kože. A v skutočnosti by si si to aj priala. Prenechať toto telo a túto pokožku niekomu inému. Zmeniť svoju tvár, aby si s ňou už nemusela chodiť von. Čo keby si niekto na tebe všimol odtlačky ich prstov? Po tele ti steká voda a ty si myslíš, že by možno bolo fajn, keby sa voda na sekundu zmenila na čepele. 

Teraz ti už tvoj príbeh nepatrí. Všetko, čo povieš, bude použité proti tebe. Preto by som ťa hneď mala upozorniť, že odteraz nemáš hlas. Muži ti ho vzali. Muži, ktorých spoločnosť miluje. Slávni, charizmatickí, s dobrým zmyslom pre humor, inteligentní. Ich verejné vystúpenia plnia celé sály, ich prácu poznajú tisíce ľudí. 

Pokračovať v čítaní: “Aj tak ti nikto neuverí”

Kliatba Y2K

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala HAN DONAU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. apríla 2024.

Rozkliknem nejakú handričku na Vinted, zbadám hashtag #y2k a ponáram sa do úzkosti, do tej, ktorá bola ustavične prítomná na pozadí môjho dospievania, ktorá sa zjavila a prehltla ma ešte pred pubertou, roky ma prežúvala a vypľúva ma len po kúskoch až do dnešných dní. Idem po ulici a za dievčatami, ktoré míňam, sa vynárajú obrazy mojich spolužiačok, všetko to oblečenie, ktoré sme nosili, všetky tie veci, po ktorých sme túžili. (Náš svet nebol oveľa bohatší.) Rifle s nízkym pásom, bedrové kosti Britney Spears, kapsáče, Avril Lavigne, očné linky, čierna, gothic, emo, punk, skutočne značkové oblečenie, nie fejky z tržnice, jablčný ocot na chudnutie, diskmeny a mp3 prehrávače, mobilné telefóny s kapacitou desať esemesiek a radosť z každej ikonky správy, ktorá sa na ich štvorriadkových displejoch objavila (cena jednej tri koruny a kredit večne minutý), počítače ako vzácnosť, internet šialene pomalý a len pre vyvolených, závisť, veľa závisti. Nič z toho nie je odložené ako artefakt v múzeu, starostlivo ošetrený, so štítkom a s inventárnym číslom, relikt, okolo ktorého by sme sa mohli zhŕknuť a kývať hlavami, toto sme boli my, toto sme prežili, toto nás ovplyvnilo. Miesto toho sa v tom surovo hrabú módne značky a po nich dievčatá, ktoré prežijú niečo úplne iné ako my, vyberajú si, čo sa im hodí, čo je dostatočne škaredé, aby to dnes mohlo byť moderné. Prepáčte, cítim sa dotknuto, niečo mi beriete.

Pokračovať v čítaní: “Kliatba Y2K”

Kto má právo na vyčerpanie?

napísala LUCIA CIRANOVÁ ilustrovala KRISTÍNA BABULICOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 28. marca 2024.

Skončilo sa to vetou: nikto z vedenia nechápe, ako môžeš byť vyčerpaná, keď ani deti nemáš. 

Tá veta stála proti všetkým hodnotám našej organizácie: na dverách nám žiarila dúhová vlajka, na LinkedIn sme si vešali štatistiky o rodovej nerovnosti, sklenený strop bol vecou iných, u nás vo vedení boli pomery vyrovnané ženami, ktoré si pojem feminizmus aktívne brali do úst.

Napriek tomu boli moje potreby nepochopiteľné. Vyčerpanie bezdetných ľudí dávno zabudnuté. Veď ja to pochopím, keď raz budem mať vlastnú rodinu

Všetko mám iba pre seba, tak z čoho môžem byť taká vyčerpaná?

Pokračovať v čítaní: “Kto má právo na vyčerpanie?”

Rozpustiť a vyvážiť

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 14. marca 2024.

Nerada si požičiavam knihy od známych, celý čas ma pri ich čítaní zväzuje zodpovednosť. Neviem sa do príbehu ponoriť, kdesi podvedome cítim nevyslovené termíny (koľko ešte trvá požičanie a kde sa začína krádež?). Ani si nemôžem nakrémovať ruky, využiť ten vzácny čas nečinnosti, vyťažiť z toho, že sa chvíľu nebudú šmýkať po klávesnici. Vysušená koža ma teda páli, znepokojivo ťahá, už len rýchlo obrátiť list. 

Pokračovať v čítaní: “Rozpustiť a vyvážiť”

Ďalší zmeškaný deadline

napísala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala SLAVOMÍRA ONDRUŠOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 29. februára 2024.

Ako študentka vysokej školy som viac-menej nemala problém s odovzdávaním prác načas, často som ich mala hotové pred termínom, a tak som ich jednoducho odoslala. Rovnako to bolo so skúškami – zdalo sa mi, že čím viac by som nad tým rozmýšľala, tým viac chýb nakoniec spôsobím vylepšovaním. Všimla som si, že to zďaleka nie je bežná prax a moji spolužiaci a spolužiačky prepisujú odpovede na teste do poslednej chvíle a príspevky (aj do skupinových projektov) posielajú zásadne pred polnocou. Extrémne ma to rozčuľovalo, nezriedka som nakoniec urobila aj ich prácu. Vyšliapavala som si tak cestičku do osobného pekla kontrolórky kvality všetkého a nepopulárneho tábora bifľošstva, ktorý som však založila už na základnej škole (ďalších päť rokov to už prežijem, nie?).

Pokračovať v čítaní: “Ďalší zmeškaný deadline”

Hodnota upratanej domácnosti

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala ZUZANA ŠEBELOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 15. februára 2024.

Ten deň mal podľa plánu vyzerať úplne inak, no dieťa sa ráno zobudilo a začalo vracať, a tak sa plán veľmi rýchlo zmenil. Keď som tretí raz prezliekala celú posteľ, jednou rukou opätovne púšťala práčku a druhou odosielala do práce dokončenú korektúru, pripadala som si ako superhrdinka. A následne sa mi ešte aj reakčný čas na pohotový prískok s lavórom zlepšil, no úplná paráda!

Netrvalo to však dlho a moje hrdinské rozpoloženie začali obhrýzať výčitky, že sa práci nevenujem aspoň na obligátnych sto percent. Nebolo to prvýkrát, čo sa mi v hlave spustili pochybnosti na túto tému. Nie že by mi reálne bolo niekedy niečo vyčítané, práve naopak, v pracovnom kolektíve sa stretávam s absolútnym pochopením. Zdeptať sa ako nie práve najvýkonnejšia súčiastka kapitalistického súkolia dokážem úplne bez problémov a veľmi výdatne aj sama.

Pokračovať v čítaní: “Hodnota upratanej domácnosti”