
Zbohom silikónom
napísala a ilustrovala KATARÍNA JANEČKOVÁ WALSHE
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 13. februára 2025.
Žehliaca doska, „špicáky“, Kata-lata, puberta a v prvej podprsenke vata… Keď sa rozpomínam na základnú školu a posmešky pre malé prsia, necítim bolesť ani hnev. Myslím si, že jedna z mojich superschopností je odfiltrovať neprínosné poznámky okolia. Veľa z nás dodnes navštevuje psychoterapiu pre rovnaké alebo podobné zážitky. Ja som mala svoje malé prsia rada a myslím si, že aj vďaka otvorenej komunikácii s rodičmi, lebo moja mamina má podobné a mať prsia po mame a nos po tatovi je predsa česť (hoci toto uvedomenie prišlo až neskôr). Alebo je to vďaka návštevám sáun počas detstva a tam od skorého veku získaného vedomia, že ľudské telo má tisíc podôb?
Pocitovo som s najmenšími prsami, aké môžu byť, prežila šťastnú mladosť, aj keď nevylučujem, že niektoré moje vtedajšie rozhodnutia boli možno neuváženou cestou k budovaniu si chýbajúceho sebavedomia a sebahodnoty. Aké prelomové by bolo mať v tomto období predmet v škole, ktorý by nás priviedol bližšie k porozumeniu sebe samým a života v období dospievania… Niekedy okolo osemnástky som si obe bradavky dozdobila pírsingom, dali sme si ich prepichnúť naraz so spolužiakom/BFF Andrejom Dúbravským a bola to senzácia. Zo skoršieho obdobia si ešte pamätám, ako sme s kamarátkami asi štrnásťročné ležali na slnku na lúke v lese nad vodárňou len v podprsenkách a bolo mi ľúto, že pre moje prsia existujú len biele bavlnené bolerá, zatiaľ čo ostatné kamošky mohli nosiť krásne čierne s fialovou čipkou. Kúpila som si také potom aj ja a prešila tak, aby mi sedeli.
Pokračovať v čítaní: „Zbohom silikónom“