Rozpustiť a vyvážiť
napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 14. marca 2024.
Nerada si požičiavam knihy od známych, celý čas ma pri ich čítaní zväzuje zodpovednosť. Neviem sa do príbehu ponoriť, kdesi podvedome cítim nevyslovené termíny (koľko ešte trvá požičanie a kde sa začína krádež?). Ani si nemôžem nakrémovať ruky, využiť ten vzácny čas nečinnosti, vyťažiť z toho, že sa chvíľu nebudú šmýkať po klávesnici. Vysušená koža ma teda páli, znepokojivo ťahá, už len rýchlo obrátiť list.
Potom je tu ešte možnosť, že ma cudzia kniha nečakane zaskočí. Aj teraz sa do mňa zakvačilo zo všetkých tých skvelých viet z príbehu predovšetkým ručne vpísané venovanie od autorky. Spisovateľka sa neuspokojila s bežným podpisom spakruky, venované slová pôsobia cieľavedome. A ja tu teraz nad prečítanou knihou sedím, znepokojená, rozrušená. Pri tiráži autorka kamarátovi kladie na srdce, že ak si sa už našiel, nikdy, nikdy sa nestrať. Ten nárok mi vyráža dych, ako to mohla urobiť? Viem, že to nie je odkaz pre mňa, na rozdiel od celej knihy nemá byť vzťahovaný univerzálne, čítaný len tak hocikým, kto po príbehu siahne. Hovorí ku konkrétnemu človeku a situácii, ale ja si to aj tak beriem osobne. Chcem sa hádať, isto aj pre to, ako zručne je celá kniha napísaná. Ja môžem zvíťaziť aspoň v tejto argumentácii, je to predsa holý nezmysel. Mať doživotnú istotu, kým som a kam kráčam? Nemožné!
Pokračovať v čítaní: “Rozpustiť a vyvážiť”