Toto mi už nepredáte

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala ANITA VIRÁG

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 24. októbra 2024.

Ledva som sa prehupla do druhého trimestra tehotenstva, už ma v gynekologickej ambulancii obdarovali balíčkom pre matku a dieťa. Obsahom boli – do série k tehotenskej knižke, ktorá je tiež najmä reklamným leporelom – letáky, brožúra o tehotenstve plná reklám, vzorky produktov ako dojčenská voda, jednorazová plienka, prací gél a – cumeľ! 

Do termínu pôrodu ostávali dlhé týždne, plod v mojom bruchu mal asi deväť centimetrov, no už sme boli spoločne nachystaní na to, aby som ho po narodení mohla utíšiť kúskom plastu a gumy a vzdialiť sa. Dodnes som z toho vytočená.

Nechcem teraz virtuálne ukameňovať všetkých rodičov, ktorí sa dobrovoľne (!) rozhodnú (!) používať cumle, hnevá ma, že sa tento prístup k deťom podprahovo normalizuje bez informácií o jeho možných následkoch. Cumlíky dokonca bývajú súčasťou zoznamov vecí odporúčaných do pôrodnice.

Pokračovať v čítaní: „Toto mi už nepredáte“

Udomácniť sa v samote

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala VIVI VINJAROVA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 10. októbra 2024.

Bola som pripravená na to, že všetky veci budem domov ťahať svojpomocne aj že zrejme podstatnú časť zásob nebudem stíhať spotrebovať včas. Ak bude v chladničke niečo plesnivé, môžem sa hnevať iba na seba. Zobrala som tiež na vedomie klišé o vyhladovaných mačkách, ktoré ako prvé zaregistrujú smrť ľudí žijúcich osamote. Som predsa zvyknutá sama žiť, cestovať, zariadiť sa. Rýchlo sa však ukázalo, že na single bývanie (vzťahujúc sa na počet izieb aj môj rodinný stav) som v skutočnosti nebola pripravená. 

Pokračovať v čítaní: „Udomácniť sa v samote“

Stratiť domov bez odchodu z neho

napísala a ilustrovala LUCIA ŽATKULIAKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. septembra 2024.

Týždne

Nikdy som nemala rada leto v meste. Vždy mi pripadalo príliš vysiľujúce a dusivé. Od konca júna som zadržiavala dych a nadýchla sa až v polovici augusta, keď slnko začalo svietiť akosi šikmejšie a večery a rána konečne ochladli.

Katarína Poliačiková nazvala čas okolo prelomu augusta a septembra Augember. Býval mojím obľúbeným v roku, samostatným obdobím, ešte nie jeseňou, ale už nie úplne letom. Mix mäkkého podvečerného svetla, dlhých tieňov a čerstvejšieho vzduchu mu dodával magicko-nostalgický nádych. Cítila som, ako sa moja hlava preberá a telo sa upokojuje, keď sa ponárali do postupne chladnejších a tmavších dní.

Pokračovať v čítaní: „Stratiť domov bez odchodu z neho“

Vzorce starostlivosti

napísala SIMONA HASLER-KROVINOVÁ ilustrovala KATARÍNA HUTNÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 12. septembra 2024.

Život obetovala starostlivosti o druhých podobne ako iné ženy jej generácie. Jej pracovné či voľnočasové aktivity boli popretŕhané potrebami iných. Asi preto si nikdy nenašla čas otvárať rany vlastného detstva, pochopiť hranice medzi ním a dospelosťou či uvažovať nad tvárnosťou vlastnej osobnosti. Svoje túžby, ciele, hodnoty či rozmýšľanie nad starnutím a láskou natlačila do zásuvky so štítkom nadbytočnosti. Vychovala dve deti, doopatrovala chronicky chorú matku a opatruje chradnúceho otca. 

Pokračovať v čítaní: „Vzorce starostlivosti“

Zahojené, nie zabudnuté

napísala KLAUDIA RYBOVIČOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 29. augusta 2024.

Všetci sme ich vydržali a tu sme. Živí, zdravé a niekedy aj šťastné.

U nás doma sa hovorilo, že stena ti dá druhú. Hovorilo sa, keď neprestaneš, jednu ti tresnem. Aj sme neprestali, aj nám tresli, nič sme sa z toho nenaučili, iba sme sa báli. Hovorilo sa so mnou sa takto rozprávať nebudeš. Hovorilo sa prines varechu. Hovorilo sa počkaj, keď prídem domov. Hovorilo sa. 

Niekedy sa hovorilo dlho, pokojne, rešpektujúco, v kuchyni pri stole, pri šálke čaju, alebo keď sme pozerali nový film, ktorý sa vtedy začínal o 20.30 a každú polhodinu mal jednu reklamu. Vtedy sme hovorili. Prepínaš furt, čo z toho potom máme? A čo bolo dnes v škole? A akú knihu teraz čítaš? Hovorilo sa niekedy tak, že mi bolo dobre, cítila som sa vypočutá, oddýchnutá. 
Domácnosť. Obyčajná. Plniaca primárne potreby. 

Pokračovať v čítaní: „Zahojené, nie zabudnuté“

Spravodlivé leto

Letný špeciál bol pôvodne publikovaný v newslettri 15. augusta 2024.

Milé a milí, 

každé leto pripravujeme ilustrovaný špeciál, v ktorom sa môžete kochať tvorbou umelkýň spolupracujúcich s Kurníkom. Býva to také sezónne vydýchnutie, farebná a veselá tradícia nášho prázdninového režimu. Dnes preto opäť nechávame priestor zažiariť našim skvelým ilustrátorkám. V redakcii sme sa však nevedeli celkom stotožniť so zvyčajným tematickým zameraním na letné radovánky. Čoraz naliehavejšie vnímame, že prežívanie leta môže byť z mnohých perspektív problematické, či už s ohľadom na klimatickú krízu, vykorisťovanie ľudí a prírody turizmom, nedostupnosť bývania pre dovolenkové prenájmy, ale aj z pohľadu deľby povinností a práce, ktorá jednoducho nemá prázdniny. Zamýšľame sa, kto si vôbec môže dovoliť oddychovať či cestovať. Čo pre nás symbolizuje dovolenka a aká je naša realita. A aká je realita ľudí, ktorí žijú celkom iný život a situácie ako my. 

Pokračovať v čítaní: „Spravodlivé leto“

Byť otcom

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala MIROSLAVA DEMETEROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 1. augusta 2024.

Rokmi postupne ustupuje tabu mnohých tém, ktoré súvisia s rodičovstvom. Aktuálna diskusia sa však do veľkej miery týka predovšetkým toho, ako rodičovstvo prežívajú ženy. Možností, ako hovoriť o skúsenostiach a prežívaní otcov, je stále málo. Spýtali sme sa preto dvanástich mužov, ako zvládajú otcovstvo.

Podľa opýtaných mužov rola otca predovšetkým zmenila ich rozmýšľanie – priniesla im novú mieru zodpovednosti aj strachu, priorizáciu šťastia rodiny či nevyhnutnosť sebareflexie. Výrazné zmeny vnímajú, najmä čo sa týka množstva dostupného času, flexibility a partnerskej dynamiky. Bez ohľadu na to, do akej miery rodičovská realita prekvapila opýtaných otcov, prevažuje názor, že na rodičovstvo sa nedá celkom pripraviť. Dôležitú tému priniesol Lukáš* (38): „Celé manželkino tehotenstvo bolo pre mňa ťažko hmatateľné, najmä tá skutočnosť, že budem otcom. Pôrod bol plný emócií, ale keď prišla manželka so synom domov, tak som k nemu nemal žiaden vzťah. Úprimne, trochu ma to hnevalo aj som sa tomu divil. Robil som, čo bolo treba, robil som to s láskou, ale bol to pre mňa takmer cudzí človek. Vzťah sme si vybudovali postupne. Toto sa opakovalo so všetkými troma deťmi. Dnes si neviem predstaviť život bez týchto ľudí a cítim, že sú mojou súčasťou.“

Pokračovať v čítaní: „Byť otcom“

Limity prázdnin

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala VIVI VINJAROVA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. júla 2024.

Ako veľakrát si na stránke Artfora prezerám knižné novinky, na niektoré tituly kliknem, očami prebehnem anotácie a predstavujem si, ako by sa čítali v kresle na záhrade alebo kdesi pri vode – počas voľných dní, na dovolenke. Spomeniem si, ako som minulý rok balila do kufra k letným šatám knižný rozhovor s Nickom Caveom a debutovú zbierku poviedok Judith Hermann; obe knihy ostali dodnes nedočítané.

A to je presne (moje) leto: veľkolepé predstavy, o niečo realistickejšie plány a potom milión iných vecí, príliš teplo, masy ľudí, nič sa mi nechce, práca aj počas dovolenky, migrény, odkladanie všetkého, čo počká, a zrazu konečne a zároveň prekvapivo rýchlo september – v obklopení nedočítaných kníh, neuvarených receptov, špinavých bazénov, výletov, ktoré sa nekonali, návštev a stretnutí, ktoré sa iba sľúbili. Nabudúce. Chcela by som to (sa) vedieť zastaviť viac a zároveň to celé preskočiť. Leto ma unavuje, nikdy nie je také, aké by som ho chcela.

Pokračovať v čítaní: „Limity prázdnin“

Zvykám si

napísala ALEXANDRA JUST ilustrovala ZUZANA BARTOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 4. júla 2024.

Pôvodne to mal byť text „iba“ o rozvode. Vravela som si, že keď si tým všetkým prejdem, budem mať materiál na písanie aj do zásoby. A že to nemôžem nechať len tak vyšumieť. Vtedy som však tie poryvy v sebe vedela sotva vstrebávať a zdalo sa mi absurdné pokúšať sa ich česať do viet. Napísané mi pripadali smiešne patetické. Dnes to ľutujem – moje podvedomie ma starostlivo chráni a mnohé si už nepamätám. 
Nebude to teda také bezprostredné či autentické, ako keby som tento text písala v čase, keď som zaspávala aj sa budila s rovnako silnou úzkosťou. Žmýkala mi vnútornosti, nedovolila mi prijímať poriadne kyslík ani jedlo, spať, oddýchnuť si alebo čítať. Nenájdeš tu ani to otrasné zúfalstvo, ktoré mnou lomcovalo, keď som hltala novú realitu, holú a ponižujúcu. Odvaha sa minula, spontánnosť a intuícia sa ocitla na bode nula, všetko som robila mechanicky. Sťahovala som sa už zvonka tvrdá ako skala, potoky sĺz stekali po povrchu, akoby som to v skutočnosti ani neprežívala – inak by som sa zrútila ako domček z kariet. Jediná vec, ktorá ma držala vo forme, boli rodičovské povinnosti. Autopilotka, ktorá riadila prázdninové dni tesne pred odchodom z nášho bytu aj tie po ňom. Zariadiť, odviezť, nakúpiť, upratať, pracovať, vyzdvihnúť, poumývať, prečítať, zaspávať, zobudiť, navariť a toto všetko v rytme valčíka v a mol. Na mieste niektorých udalostí je len šedivá šmuha, tak veľmi ma bolia.

Pokračovať v čítaní: „Zvykám si“

Menštruácia, stigma, chudoba

napísala NATÁLIA BLAHOVÁ ilustrovala PAULÍNA POKRYVKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. júna 2024.

Jedna osoba v priemere menštruuje 35 až 40 rokov zo svojho života. Pri priemernej dĺžke menštruácie päť dní teda človek premenštruuje takmer 2 500 dní. Koľko menštruačných potrieb použije za jeden deň a koľko stoja? Chat GPT mi povedal, že v tomto momente na svete menštruuje okolo 700 miliónov ľudí. Koľko menštruačných potrieb spolu dnes použijú? Majú k nim prístup?

Menštruačnej chudobe sa venujem štyri roky na Slovensku v projekte Dôstojná menštruácia a súbežne štyri roky v Holandsku, kde som väčšinu z toho času pracovala pre amsterdamskú organizáciu Neighborhood Feminists. Rada si teda hovorím, že je to dokopy osem rokov práce s menštruačnou chudobou, pretože moje skúsenosti sú veľmi odlišné. V Holandsku sa zameriavame na ľudí čakajúcich na azyl, migrujúcich, rôzne diaspóry, generácie, ktoré nemajú stabilný domov. Na Slovensku zase na ľudí, ktorí síce domov majú stály, ale sú spoločensky vylúčení. V Holandsku sú refugee centres, na Slovensku komunity bez prístupu k čistej tečúcej vode. Stigma je však všade veľmi podobná. Akoby sme si ako spoločnosť vymysleli, že menštruácia ako telesná funkcia je zahanbujúca. Disclaimer: nevymysleli, prispel k tomu kapitalizmus a patriarchát. A tak pre časť spoločnosti nastala nová životná realita označovaná pojmom menštruačná chudoba.

Pokračovať v čítaní: „Menštruácia, stigma, chudoba“

O čom hovorím, keď hovorím klebety

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala KRISTÍNA BABULICOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 6. júna 2024.

Všetci slušní ľudia odsudzujú klebetenie. Rozoberať cudzie životy poza chrbát dotyčných a vynášať o nich súdy sa jednoducho nepatrí. Je to hlúpe a škodlivé, prízemná zábavka s potenciálom katastrofálnych dôsledkov. 

Nemenej dôležitá je skutočnosť, že klebetenie vo všeobecnosti považujeme za čosi, čo je vlastné ženám. Zdá sa, akoby pre vzťahy medzi ženami bolo nevyhnutné donekonečna rozoberať cudzie vzťahy a súvisiace dedukcie, spriadať jedovaté babské reči.

Práve z tohto dôvodu sa však z feministického podhubia občas ozve aj názor, že klebetenie netreba celkom jednoznačne odsúdiť. Nebude to pekný pohľad, ale skúsme sa teda pozrieť na to, čo pre nás klebetenie skutočne znamená.

Pokračovať v čítaní: „O čom hovorím, keď hovorím klebety“

Cestou

napísala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala ALŽBETA BOŽEKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 23. mája 2024.

Veľa chodím, prechádzam sa, je to môj hlavný spôsob transportu a hobby zároveň. Začala som s tým z veľmi pragmatického dôvodu – lístok na MHD bol pre mňa ako CP-čkarku počas štúdia vo Viedni príliš drahý, a tak som sa zároveň rozhodla vytvoriť si vlastnú mapu mesta v hlave niekedy aj hodinovými pochôdzkami. Neznamená to, že som nikdy nepoužila navigáciu (či bicykel), práve naopak, vždy keď sa mi vybil telefón, dostala som nervy, ale možno preto mám zbierku tlačených máp z miest, kde som sa ocitla. Mojou výhodou je skvelý časový manažment (ako som už raz spomínala), ktorý súvisí aj s povinným plánovaním takýchto peších „výjadzov“ do nových cieľov (hoci viem, že som rýchlejšia ako modelový panáčik, dokážem sa zamotať, a tak vždy počítam s rezervou). Paradoxne, keď som si po štyroch rokoch kúpila električenku a pochválila sa kamoškinmu frajerovi, že už som konečne bohatá, tak mi sucho a pravdivo odvetil, že ročný lístok vo Viedni majú predsa tí najchudobnejší (stál vtedy symbolických 365 eur, jedno euro denne). Nie, nebol to Rakúšan, tí také pravdy nehovoria.

Pokračovať v čítaní: „Cestou“