Komu tiká do materstva

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala KATARÍNA HUTNÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. júla 2018.

Dlho som na fejsbuku skrývala ľudí, ktorým sa narodilo dieťa, a mali potrebu o tom informovať svet viac než len jednou povinnou fotkou. V poslednom čase však budúce a čerstvé matky ľahkou formou stalkujem. K dotýkaniu sa cudzích brušísk a vrhaniu sa na kočíky som ešte nedošla, ale akékoľvek známky nového života ma fascinujú, tešia a, pozor, neraz aj rozcítia.

Aby sme si rozumeli, môj postoj k deťom je dosť ambivalentný. Najnovšie si napríklad myslím, že sú nudné. A už dlho som toho názoru, že mať potomstvo znamená strašne veľa obetovať. Veľa! Strašne! Takisto som presvedčená, že nie sú nevyhnutnou súčasťou naplneného života, ani toho partnerského. No čoraz zreteľnejšie v tom celom vnímam tú veľkú vec – lásku. A že by tu na to (raz) bol priestor. Pokračovať v čítaní: “Komu tiká do materstva”

O neznesiteľnej krehkosti našej mysle

napísala ANDREA BANDIKOVÁ
ilustrovala CHRISTIANA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 21. júna 2018.

Prvýkrát som dostala záchvat úzkosti asi pred rokom a pol. Keď som si uvedomila, že môj dlhoročný vzťah sa rozpadáva a stará mama znova ochorela. Po rokoch emocionálnej hojnosti, ako by som ich spätne nazvala, som sa musela konfrontovať s pocitom konca. A to, že môžeš stratiť, nie je ľahké prijať. Bolí to na hrudi, tak ako dovtedy nikdy. Bála som sa, že naraz strácam všetko. Strácam dvoch z mojich najbližších. Môj svet sa mení a tým sa mení všetko, šťastie schované v pocite istoty. Stará mama zomrela počas týchto Vianoc. Môj vzťah sa skončil pred dvomi mesiacmi.

Úzkostné stavy prichádzali kedykoľvek a nesúviseli nutne s problémami, ktoré som v tom čase riešila. Pokračovať v čítaní: “O neznesiteľnej krehkosti našej mysle”

Nechajte ma, teraz bolím

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala MICHAELA ISTOK

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 25. januára 2018.

Je to klietka na mojej hlave a na mojom tele. Niekedy sú jej mreže vzdušné a tak ďaleko od seba, že by som sa nimi už-už pretiahla, ale stále kúsok chýba, sú pevné, nepustia, a tak len načahujem ruky a snažím sa chytať reality. Inokedy sú blízko a nenechávajú mi veľa priestoru a občas sú nasekané tak nahusto, že cez ne ledva vidím, ležím schúlená v kúte a pri akomkoľvek otrase či náraze zvonku som zlostná; snažím sa síce ovládať, ale ide to ťažko. Vtedy totiž existuje len jedna myšlienka: Nechajte ma. Len ma, prosím, nechajte na pokoji. Teraz bolím. Pokračovať v čítaní: “Nechajte ma, teraz bolím”