napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala SASHA DERKACH
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9. augusta 2018.
Nepoznám odpovede. Neviem, čo už je priveľa, nepoviem ti, či je dobré zobrať si jeho meno, nechať sa pozývať, čo je ešte vtipné a čo už nie. Odkedy sa o mne vie, že som feministka (hovorím to nahlas), zdá sa, že som sa stala akousi rozhodkyňou, ktorá má patent na to, čo je správne. V mojom okolí je čoraz častejšie, že sa na mňa ľudia obracajú s otázkou a s očakávaním rozhrešenia v očiach. Feministka musí predsa vedieť, čo s tým! Som z toho nesvoja, lebo svoj feminizmus vnímam predovšetkým ako pomenovanie vlastného pýtania sa a snahu o to, aby sme mohli každá a každý rozhodovať sami za seba.
Ale priznávam, väčšinou by som pred tou nálepkou najradšej jednoducho utiekla. Pred tým rozhnevaným strapatým stereotypom, ale najmä pred zodpovednosťou byť vzorová. Nebyť to ukričané klišé, ale dodržať všetky nepísané pravidlá. Ošívam sa aj pred tým spozornením, podvedomou výstrahou, ktorú vidím v očiach vždy, keď to pomenujem. Lebo áno, stále je tu strach, aj v mojej liberálnej bubline. Znepokojenie, potreba zostať v strehu, čo ak sa pošmykneš. Čo ak začnem chrliť síru.
Kto tu má pravdu
Tak ešte raz a pomaly: keď poviem, že som feministka, nehovorím to ako výzvu do boja, neprišla som ťa nachytať, usvedčiť, presviedčať, ponížiť. Nič ti dokazovať. Popravde, hoci deklaráciu feminizmu chápem ako výzvu k rozhovoru, často sa mi doň vôbec nechce. Ťaží ma práve tá zodpovednosť, pocit, že čokoľvek poviem, má reprezentovať definitívne riešenie, spásu žien a mužov, ultimátne pravdy.
Tvoje otázky a obavy aj moja nechuť reprezentovať sú dve strany tej istej mince. Túžby po jednoznačnosti, neomylnosti, istote. Bezpečí a pohodlí. Práve preto sa feminizmus stretáva s toľkým znechutením. Rozbíja staré nemenné pravdy a necháva nás napospas následnej prázdnote, do it yourself. Narúša to, čo poznáme, na čo sme zvyknutí, to, čo je „prirodzené“. Neponúka istoty, sú to kroky do neznáma, kde si každý a každá musíme vyjasniť veci sami za seba.
Väčšina rozhovorov, ktoré vedieme, sa mi zdá motivovaná práve túžbou po univerzálnej pravde. Jej nájdení, potvrdení, neustálom potvrdzovaní. A my všetci v nich chceme byť na tej správnej strane. Byť správnou feministkou, ženou, partnerkou (a ich mužskými náprotivkami). Ty aj ja sa bojíme, že nemáme tú správnu pravdu a niekto nás prichytí. Znova a znova si skúšam pripomenúť: nemusím byť neomylná. Môžem sa mýliť, povedať neviem aj mlčať. Môžem zmeniť názor. Nič nie som dlžná ľuďom, ktorí cezo mňa spoznávajú feminizmus, ani jeho učebnicovým vyznávačkám (každá sa učíme po vlastnom).
Odvaha hovoriť
Myslím, že to najdôležitejšie je, že sa o tom celom môžeme predovšetkým rozprávať. Nemusíme sa témam spojeným s rodom, mocou a sexom vyhýbať, aj keď to nie je vždy príjemné. Nemusíme vždy povedať tú správnu vec. Nemusíme z rozhovoru zakaždým vyjsť ako víťazi. Ako feministka do rozhovoru neprichádzam ako tá, čo má všetky odpovede, ani tá, čo ťa bude súdiť. Áno, občas sa chytám za hlavu, keď vidím, ako napríklad známi herci trepú. Ale keď to porovnám s tým, čo hovoria ich kolegyne, tak sa mi to ukazuje ešte jasnejšie – nič sa nezmení, pokiaľ sa o tom nebudeme rozprávať. A zďaleka nejde len o #metoo, hoci princíp je rovnaký: ak naše skúsenosti a pohľad neprinesieme do konverzácie, bude pokračovať ďalej bez nás tak ako doteraz. Náš vlastný svet na míle vzdialený tomu, čo prežívajú iní. Je na nás všetkých, aby sme vytvárali prostredie, kde o nich môžeme hovoriť a baviť sa o tom, ako to chceme ďalej. Rozhovor nie ako zápas, kde existuje jedna absolútna pravda, ale ako približovanie sa, dotyk. Bez strachu, že budeme odsúdení, že sa nevieme správne vyjadrovať, že veci sa menia tak rýchlo, že ich nikdy nedobehneme. Chce to odvahu a pokoru, byť zraniteľní. Otvoriť sa iným možnostiam, skutočnosti, že sa môžeme mýliť. A kritiku, ktorú si vypočujeme (od feministky, feministu alebo kohokoľvek iného), nemusíme vždy prijať. Ale je dôležité ju aspoň počuť. Poobracať v rukách a potom pokojne vrátiť.
Feminizmus odtiaľ potiaľ
Cesty k prijatiu škatuľky feminizmu sú kľukaté. Mám pocit, že jeden z najrozšírenejších je ale-feminizmus. „Som feministka, ale…“. „Áno, ale ja nie som ako ony.“ A podobné alibi, že to menej príjemné sa nás netýka. Hádam, že v tomto priestore si nemusíme vysvetľovať, že feminizmus je spektrum, prináša nekonečné množstvo pohľadov na svet. Ako niekedy zaniká v žonglovaná jabĺk genderu, neponúka žiadny pevný súbor pravidiel, ktoré správna feministka alebo feminista musí dodržiavať. A predsa, je mi ľúto, keď vidím, ako sa vyberajú hrozienka z feministického koláča. A hoci podľa môjho názoru jemnosť do feminizmu jednoznačne patrí, rovnako za jeho súčasť považujem ten obávaný radikálny hnev. Opak smútku, odvekého ženského spôsobu spracovávania hnevu (potlačiť, utlmiť, vyplakať, poznáte to). Jeden z najvytrvalejších mýtov feminizmu, že všetky (správne) feministky chcú poraziť mužov ich vlastnými zbraňami, najviac ubližuje opäť ženám. Pacifikuje feminizmus ako nepoužiteľný, chceme si predsa zachovať svoju ženskosť (nech už to pre každú z nás znamená čokoľvek). A zase raz nám bráni prejaviť svoju agresívnejšiu polohu, či už ide o ambície alebo o emócie. Hnev je oheň a nikto, žena, muž, feministka, by sa jeho užitočnosti nemal vzdávať.
Máme z hnevu právom strach, lebo prináša zmenu. Viete, to, vďaka čomu môžeme voliť, plánovať rodičovstvo, mať vlastnú kreditku a peniaze na nej. Vďaka hnevu radikálnych žien pred nami, ktoré sa vykašľali na nejaké ale a rozhodli sa narušiť status quo. Mnohé z nich aj fúzaté, strapaté, lesby či pobehujúce ulicami nahé. Zosobnená odvrátená strana feminizmu, kričiace klišé. Dnes sa môžeme rozprávať o nuansách rodovej rovnosti, o tom, či podržať dvere alebo nie, a aký význam má prípona -ka pre budúcnosť našich dcér, pretože ony išli tvrdo za svojím. Aj vďaka nim dnes môžu tie privilegovanejšie z nás pomôcť ženám, ktoré toľko šťastia nemali, vďaka nim sa môžeme vôbec baviť o tom, čo sa deje v našich materniciach. Myslím si, že to najmenej, čo dnes môžem urobiť ja, je neohrádzať sa pri každej príležitosti, že „ja nie som taká ako ony“. Máme svoje rozdiely, ale každý deň ťažím z ich hnevu, radikálnosti, s ktorou išli proti stereotypom, zo všetkého, čím boli ostrakizované a dodnes vysmievané. To ony mi dali dnešný luxus môcť si vybrať, či budem feministkou s neoholenými nohami alebo narúžovanými perami, alebo oboje naraz. To na ne si možno budeme musieť čoskoro spomenúť vo svete, ktorý čoraz viac pripomína Príbeh služobníčky.
Čo chcú povedať rozhnevané mladé ženy
Možno je to prekvapivé, ale feminizmus naozaj nikomu nemožno nanútiť. Trápi ma však vlažnosť, s ktorou sa moja generácia hlási k ružovým citátom na Instagrame a girlpower predžutej fashion blogerkami, ale ignoruje korene, z ktorých vychádzajú. Predovšetkým preto, že si tak samy podkopávame nohy. Aj my sme naučené mať strach z tých rozhnevaných strapatých žien, nechceme k nim patriť, nič dobré neveštia. Nemyslím si, že všetky feminizmy sú si rovné a s každým, kto sa k nim pripája, si musím rozumieť. Chcem povedať len toľko, že niekedy sa pre vštepované predsudky neodvážime siahnuť po tom, čo by sme najviac potrebovali. Ak práve neštudujeme gender studies, prečo by sme mali otvárať práce feministických autoriek? Čo by nám tak feministická literatúra mohla povedať o našom každodennom živote?
Napríklad niečo radikálne o rodičovstve? Ako vnímajú feministické materstvo študentky v kniheFeminist Art and the Maternal?
„Feminist motherhood is the ability to embrace error. It is the recognition that we, humans, are not perfect creations. Feminist motherhood, or rather feminist parenting, embraces flaws, allows for failure, and expects struggle from all sides. Feminist parenting in short, means to love fully, allow for self doubt, and tolerate bouts of internal rage while working to create a place of safety for all.“
„Feminist care and maternal actions are at work when, for example, child care is no longer considered trivial and does not present an embarrassment to mainstream mother- loathing- if- she- is- out- of her- place culture. The feminist maternal is also present in loving actions and representations where sentimentality—to be understood as deep, intimate, and real feelings not limited to gender—is no longer a cultural embarrassment.“
Aj taký kódex Feministickej inštitúcie prináša „neuveriteľne“ radikálne myšlienky:
„Na jedné straně usiluje feministická instituce o cíle, jichž chce ve společnosti dosáhnout, a na druhou stranu se stará, aby se ti, kdo v ní pracují, cítili dobře a měli pocit, že i jejich hlas se počítá. Je třeba postavit takovou organizační strukturu, jež je schopná vyvíjet smysluplný program, ale přitom bere ohled na ty, kteří jsou její součástí.“
Alebo keď Kathi Weeks (marxistická feministka, bububu!) pripomína, ako veľmi je pokrivený náš vzťah k práci, a dodáva napríklad k problému domácich prác:
„…to gain its recognition as socially necessary labor (that requires, for example, more time off from waged work to accomplish), but not to overvalue it as such — to insist rather on its demystification, de-romanticization, de-privatization, de-individualization, and of course, de-gendering. As work, it too is something to struggle against becoming the whole of life. As I see it, this means struggling against — to name only a couple of things — the gender division of this work, the appalling conditions of so much waged domestic work, as well as forms of work intensification such as the ideology of intensive mothering. It also involves the invention of new ways of organizing and sharing work and of making it meaningful.“
To neznie tak hrozne, no nie?
Celkom pateticky, feminizmus je strecha, pod ktorou nachádzam podporu byť silnejšia, než sa mnohokrát cítim. Lebo pod ňou nie som sama, sú v nej zástupy mojich súčasníčok aj všetkých radikálnych žien pred nami, v knihách, na internete, všade okolo. Nechcem sa od nich odtŕhať vymenúvaním, čím všetkým sa líšime. A nechcem nechávať ich prácu zapadnúť prachom len preto, že mám pocit, že poviem niečo nevhodné. Nebudem preto hneď šíriť posolstvá písané menštruačnou krvou a ani nenútim všetkých prežívať svoj feminizmus podľa jedného metra. Mohli by sme ho však prežívať aspoň o čosi viac spolu. Mám pocit, že sa ešte budeme potrebovať.
Jedna myšlienka na “Feministka: omylná a nahnevaná”