Generácie ticha

napísala KATARÍNA POLIAČIKOVÁ ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. októbra 2023.

Aké najdlhšie ticho zažila slovenská rodina? Boli to mesiace, roky, alebo storočia? 
Otec mojej mamy sa s ňou nerozprával sedem mesiacov. Presne tak dlho, odkedy sa dozvedel, že je tehotná, až po moment, kým ma porodila. Jednoducho nesúhlasil s jej rozhodnutím stať sa slobodnou matkou. Svoju nevôľu nevedel vyjadriť inak ako urazeným mlčaním. Neviem si predstaviť, aké ťažké to pre ňu bolo. Obzvlášť keď žila s rodičmi v jednej domácnosti. Ako veľmi jej vlastné pocity, stres z tohto radikálneho odmietnutia najbližšej osoby prenikli do môjho, ešte len vznikajúceho tela, v období, ktoré si v racionálnej rovine nemôžem pamätať? Keď ma mama nakoniec priniesla z pôrodnice domov a položila na kuchynský stôl, môj dedo pri pohľade na mňa úplne „roztál“ a potom ma už len ľúbil. Našťastie.

Ticho ma istým spôsobom sprevádzalo celé detstvo a dospievanie. Narodila som sa ako dieťa, ktoré bolo vytúžené, ale tiež zatajované pred mojím otcom. V našej rodine sa o mojom otcovi mlčalo, v jeho rodine sa mlčalo o jeho živote pomimo nej. V jeho svete som oficiálne nikdy neexistovala. Ako dieťa som si bola vedomá toho, že otca síce poznám, ale musím o ňom mlčať. O to viac som, možno skôr podvedome, hľadala spôsob, ako o ňom prehovoriť. Napríklad na základke som na tému „povolanie môjho rodiča“ napísala sloh o otcovi agronómovi, o jeho skutočnom povolaní. Spätne to vnímam ako svoju malú osobnú revolúciu. Mama mi ju nezakázala – našťastie.

Ticho môže mať rôzne kvality, odtiene. Naprieč životom sa stretávame so všetkými jeho škálami. Príjemné ticho, ktoré zažívame s blízkou osobou, keď nepotrebujeme slová a môžeme spolu len mlčať v uvoľnenej atmosfére dôvery. Je to také to príjemné ticho, ktoré vyvstanie z ľahkosti bytia. Alebo neutrálne ticho, keď sa vezieme vo výťahu s cudzou osobou. Existujú však aj ťažké a dusivé tichá či dokonca nenávistné tichá. A potom to najhoršie, ktoré predznamenáva koniec: ticho rezignácie, keď mlčanie nadobudne konzistenciu, farbu a ľahostajnosť betónu.

Ak by sa mlčanie naozaj alchymisticky premieňalo na zlato, myslím, že veľa rodín na Slovensku by si nažívalo v úplnom blahobyte.
Žijeme v kultúre mlčania a s tým spojeného potláčania. V rodinách i v rôznych sférach verejného života sa mlčí často – o chorobách a bezmocnosti, o sklamaní, traume, násilí, peniazoch, alkoholizme. O sexuálnej orientácii, psychickom zdraví, o citoch alebo ich absencii. Mlčíme o prítomnosti aj o minulosti, napríklad o tom, ako represie bývalého režimu ovplyvnili životy konkrétnych rodín, o tom, ako nás prenasledujú transgeneračné traumy. Mlčí sa o mlčaní. Po desaťročia sa vytrvalo zametá pod koberec, občas sa nahlas skonštatuje „čo bolo, to bolo“.
Matkou ticha je hanba, sú to prepojené nádoby. Hanba alebo strach z nej je často dôvodom, prečo sa o veciach nehovorí, a mlčanie sa niekedy stáva akousi poslednou naivnou hrou dospelých: tváriť sa, že ak sa o niečom nehovorí, tak to neexistuje. 

Rozmýšľam, do akej miery našu „kultúru ticha“ ovplyvnil komunistický režim, keď bolo mlčanie pre mnohých stratégiou prežitia, jedným zo spôsobov, ako ochrániť seba a vlastnú rodinu. Je možné, že naši starí rodičia a rodičia sa v tomto tichu za štyri dekády pohodlne uhniezdili a my si toto nehmotné dedičstvo dodnes nesieme.

Ako sa nám to ale stalo? Kedy sa to začalo? Zaoberá sa niekto etnológiou mlčania? Funguje to v iných kultúrach inak, lepšie? 

Kedysi sme sa učili chodiť a teraz v dospelosti sa mnohí z nás učia rozprávať. O svojich citoch, nespokojnosti, ťažkých veciach a veciach ťažko pomenovateľných. Priamym, ale nezraňujúcim spôsobom. Máme to však komu vyčítať? Od koho sme sa to mali naučiť, keď sa ticho vo väčšine rodín starostlivo pestovalo a dedilo naprieč generáciami? A to, o čom sa už nedalo mlčať, sa „vyriešilo“ buchnutím dverí, hádkou, poprípade domácim násilím. A potom nasledovali ďalšie, hlbšie a ešte ťažšie prelomiteľné tichá.

Zanovité mlčanie je formou psychického násilia. Tichom spôsobené zranenia nie sú očividné, ale sú zato dostatočne hlboké.
Vyrástla som v tichu a možno aj preto je pre mňa zraňujúcejšie než čokoľvek iné. V blízkych vzťahoch ma bolí najviac. V anglofónnej psychológii sa tomu hovorí silent treatment či stonewalling. Prejavuje sa ako úmyselné odmietanie komunikácie a zaraďuje sa medzi formy psychického týrania.
Môj bývalý priateľ úplne urputne odmietal hovoriť o čomkoľvek, čo v ňom vzbudzovalo diskomfort, obzvlášť o problémoch v našom vzťahu. Raz sa po nezhode odmlčal na dva týždne. Žili sme spolu v jednej domácnosti. Dva, tri dni ešte nejako prešli. Po týždni som ho však prosila, nech ku mne prehovorí, lebo to už dlhšie nevydržím. Nepomohlo to, ticho sa ešte viac vyostrilo a takto sme si vedľa seba večer čo večer líhali do postele. Ďalší týždeň som prišla na pravidelné stretnutie s terapeutkou so zubnou kefkou v batohu, lebo som noc predtým strávila u kamarátky. Slona mlčania, ktorý ma svojím neustále rastúcim telom pritlačil o stenu tak, že som nemohla dýchať, som už nedokázala zniesť. Bála som sa vrátiť domov. Dlhodobý stres prameniaci z ťaživého ticha prekladaného verbálnou agresiou u mňa vyústil do psychosomatických problémov. Necítila som sa už bezpečne tam, kde malo byť moje základné útočisko – doma. Fyzicky som sa strácala. Keď v jednom momente terapeutka skonštatovala, že u mňa pozoruje známky osoby zažívajúcej domáce násilie, pomyslela som si, že preháňa. Lenže to som si už vlastne na svoju situáciu začala zvykať. Bolo to prebudenie, ktoré u mňa postupne smerovalo k rozchodu. Prirodzene, v týchto pár vetách je zhrnutý len fragment celého príbehu. Išla som až na dno svojich síl, ale ďalej si aj z tohto vzťahu beriem to dobré: naučil ma lepšie rozprávať o tom, čo prežívam a aké sú moje potreby a hranice, pretože od toho závisela moja dôstojnosť a sebaúcta.

Jazyk nie je všetko. Často sa naň až príliš spoliehame. Zamotávame sa v hlave, racionalizujeme, zabúdame byť v tele. Objatie je niekedy viac ako tisíc viet. Sú veci, ktoré sú ťažko pomenovateľné, sú dni, keď ticho prospeje situácii ako fermentácia zelenine. Niekedy pauzu v komunikácii potrebujeme na usporiadanie a strávenie myšlienok pred tým, než prehovoríme. A tiež sa nedá rozprávať úplne o všetkom – alebo nie hneď. Aj tichu treba dopriať čas, ale neprevariť ho. Príliš dlhé ticho je ako jed, ktorý postupne všetko otrávi, ostane po ňom pachuť, ktorej sa nedá zbaviť. Ticho je prázdnota a tá poskytuje priestor pre nedorozumenia, dezinterpretácie. 

Zdá sa mi však, že v posledných rokoch nastala malá revolúcia v mlčaní, aspoň u mojej generácie narodenej po roku 1980 a mladšej. Mnohí a mnohé z nás začali riešiť psychoterapiu. Učíme sa chodiť prostredníctvom slov, i keď máme strach a pomyselne sa pri tom pridržiavame nábytku, ako keď sme boli malí. Osmeľujeme sa pomenovať veci tak, ako sú. Učíme sa pre seba navzájom vytvárať prostredia, kde je prelamovanie ticha bezpečné. Je to niečo, v čom dokážeme posmeliť aj našich rodičov, aby nám spolu bolo ľahšie?

Ticho sa totiž mnohokrát zdá ako to najjednoduchšie riešenie. Funguje však len dočasne, potom sa stane stokilovým nákladom, ktorý nás dusí. Pocit, keď pred tým druhým – s trasúcimi sa rukami a so stiahnutou hruďou, ale predsa – pomenujeme to, čo cítime, je taký oslobodzujúci. A vlastne aj celkom návykový.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ

Jedna myšlienka na “Generácie ticha

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *