Bolesť nie je normálny stav

napísala a ilustrovala LUCIA ŽATKULIAKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 6. decembra 2018.

Hovorí vám niečo slovo endometrióza?
Možno ju poznáte vďaka tomu, že vaša obľúbená Lena Dunham o nej rozpráva a vy ju máte vďaka tomu ešte radšej. Možno endo máte, možno ju má niektorá žena z vášho okolia.

A keď ju nepoznáte, určite viete, čo je cukrovka. Každý predsa vie, čo je to cukrovka. Endometrióza je choroba, ktorá je u žien približne rovnako častá ako cukrovka, a predsa sa o nej takmer nehovorí. Dlho bola prehliadaná, lebo veď „ženské problémy“.

Trpí ňou jedna z desiatich žien v reprodukčnom veku a diagnostikovanie trvá v priemere osem rokov práve pre prehliadanie ženských bolestí. Môže byť viditeľná na ultrazvuku alebo na magnetickej rezonancii, no na sto percent ju potvrdí až laparoskopia. Pokračovať v čítaní: “Bolesť nie je normálny stav”

Sexuálna revolúcia

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 29. novembra 2018.

Mohlo by sa zdať, že sex už nie je žiadne tabu. Obklopuje nás neustále, či chceme, alebo nie. No len preto, že nám ho ponúka náhodná reklama a do pár sekúnd si vieme vygoogliť akýkoľvek kink, neznamená to, že máme k sexu bližšie. Paradoxne väčšine z nás stále chýba množstvo zásadných informácií pre to, aby sme mohli robiť naozaj informované rozhodnutia, či už ide o naše zdravie, alebo pôžitok. Nájsť a vyjadrovať svoju autentickú sexualitu nie je len tak. Rozpletať tie kultúrne a výchovné nánosy, (historicky podmienenú) neznalosť vlastnej anatómie, nedostatok sebavedomia či traumatické skúsenosti je nikdy sa nekončiaca práca. Sú to také malé súkromné revolúcie, keď pre seba objavujeme ten najlepší spôsob, ako dosiahnuť orgazmus, alebo, naopak, zisťujeme, že ho k naplnenému sexuálnemu životu nevyhnutne nepotrebujeme. Jedenásť žien nám odpovedalo na otázku, čo zmenilo ich prežívanie vlastnej sexuality. Neprinášajú žiadny zaručený návod, no rozhodne ponúkajú dostatok inšpirácie. Pokračovať v čítaní: “Sexuálna revolúcia”

Ako ma (ne)zmenilo materstvo

napísala EVA MÉSZÁROSOVÁ
ilustrovala LUFA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 22. novembra 2018.

Ja (ne)matka
Občas, keď sa niekde upachtená v zablatených topánkach, nohaviciach s fľakmi od detskej výživy a tričku XXL z tehotenských čias ponáhľam s ukričaným synom v kočíku, jedným okom sledujúc semafory na priechode pre chodcov a tým druhým staršiu dcéru, tváriacu sa, že poslušne čaká na svojom odrážadle na zelenú, zbadám akýmsi tretím vnútorným okom niekde v mojom paralelnom videní stáť vedľa pri semaforoch SEBA.

Seba ešte predtým, než som sa stala matkou. Stojím hneď vedľa, štýlové topánky, pravidelne (no dobre, asi raz) ošetrované krémom na ne určeným, zdanlivo (alebo asi aj naozaj) nedbalý účes, kabelka, nový kabát, v očiach neprítomný pohľad, prezrádzajúci ducha túlajúceho sa kdesi v horách, pri jazere, na večeri… s mysľou plávajúcou si slobodne po mori neskonalých možností… zábavy, hry, práce, rozhovorov, priateľov, dobrodružstiev. Pokračovať v čítaní: “Ako ma (ne)zmenilo materstvo”

Zo šikany sa nevyrastie

napísala NATAŠA JURÁČKOVÁ
ilustrovala MARTINA BUDZIŇÁKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 15. novembra 2018.

Keď som bola v prvej alebo druhej triede na základnej škole, dostala som od babky krásny prsteň. Veľmi som sa z neho tešila až do chvíle, keď sa zapáčil jednej mojej spolužiačke, ktorá nahovorila chalanov, aby mi ho zobrali. Čo aj spravili. Stratu si všimli i doma a mamina preto prišla do školy. Triedna učiteľka povedala, nech si to deti vyriešia samy. Dodnes si pamätám, ako ma tí chlapci zhodili zo stoličky a prsteň mi zobrali. Vyrvali z dlane. Neviem, ako presne si učiteľka predstavovala, že si to sama vyriešim, jedine tak, nijak. Tá istá učiteľka vždy, keď som ochorela v piatok alebo v pondelok, pred celou triedou posmešným hlasom hovorila, že Juráčkovci boli na predĺženom víkende na chalupe. Poviem vám, žiadne body mi to pred spolužiakmi nepridalo.

Vždy som bola v skupine „tých iných”, „tých menej obľúbených”, nebola som hviezda triedy, v puberte som trpela, pretože mi nenarástli prsia a chlapci ma častovali rôznymi prezývkami. Pokračovať v čítaní: “Zo šikany sa nevyrastie”

Mama chodí do práce

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 8. novembra 2018.

Púšťam sa na neznáme územie. Jediné, čo mám, je nejasná detská spomienky, ako plačem v jasliach. Plakala som však ešte aj na začiatku školského roka v tretej triede, takže neviem, nakoľko je to relevantné a svedčiace o psychickej ujme dieťaťa z jeho odloženia.

Potom je tu už len predstava toho, aké to asi musí byť náročné. Porodiť dieťa. Vychovávať ho. Byť s ním doma. Zažívať izoláciu. Nespať. Nemať peniaze. Vrátiť sa do práce alebo si hľadať novú. Frustrácia. Viac už s dieťaťom nebyť doma. Stres. Zodpovednosť. Vlastné potreby. Potreby všetkých naokolo. Dedlajny. Krik. Krupicová kaša a excelovské tabuľky. Očko na pančuche.

No po tom, ako som sa na návrat k pracovnému životu spýtala priamo matiek, sa k mojej predstave pridalo aj presvedčenie, že sa to nejako predsa len dá zvládnuť. Pokračovať v čítaní: “Mama chodí do práce”

Cítiť sa lepšie

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ANDREA LALA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 1. novembra 2018.

Moja teta bola Avon lady. Zásadnou súčasťou môjho detstva a hier, čo k nemu patrili, teda boli vzorky rúžov, voňaviek a dôkladné listovanie každého nového katalógu. V rodinných kúpeľniach sa nám kopili krémy, sprchové gély, peny do kúpeľa, ešte stále si viem vybaviť chemicky jahodovú vôňu detskej série kozmetiky. Všetko sme mali z Avonu, dokonca aj pršiplášte (na ktoré dodnes nedáme dopustiť).

Neskôr moje vnímanie kozmetického sveta (a najmä vzhľadu žien, čo si budeme hovoriť) doplnilo čítanie Evy a Emmy (áno, bola to dlhá cesta k feminizmu) nasledované objavovaním iných značiek kozmetiky. Bavili ma laky na nechty, rúže som síce nakupovala tiež, tie sa mi však vždy rýchlo zunovali. Bez maskary som nikdy z domu nevyšla, ale skutočne namaľovaná (mejkap, púder a všetky tie postupy a serepetičky okolo) som sa vždy cítila zvláštne. Pokračovať v čítaní: “Cítiť sa lepšie”

Tie veľké rozhodnutia

ilustrovala PETRA LUKOVICSOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 25. októbra 2018.

Napísať tento text bolo pre mňa dôležité. Možno bude pre niekoho rovnako dôležité si ho prečítať.
Robiť veľké rozhodnutia nie je len tak. Nie je len tak si za nimi stáť ani hovoriť o tom, ako sme k nim prišli. Dôležité však je, že ich robiť môžeme. To totiž (ako vieme) nie je vôbec také jasné a samozrejmé.

Nedávno som pozerala rozhovor s Terezou Dočkalovou, to je tá sympatická slečna uvádzajúca reláciu Branky, body, kokoti, s Janom Krausom. Pýtal sa jej, či dnes ešte vôbec ten feminizmus potrebujeme, či to už nie je akési zbytočné. Neuveritelne ma tá otázka zarazila. Ako si niekto môže myslieť, že je zbytočné bojovať za to, aby sa žena mohla slobodne rozhodovať alebo mať rovnaké podmienky na svoju slobodu ako muži. Okamžite som si spomenula na svoju skúsenosť a na to množstvo žien, ktoré ju mať nemôžu. Pokračovať v čítaní: “Tie veľké rozhodnutia”

Ženy, ktoré nenávidia mužov?

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala MICHAELA MIHALYIOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. októbra 2018.

Mohlo by sa to zdať samozrejmé, ale vôbec to tak nie je. Hoci sme so Soňou už boli hostkami viacerých podujatí, kde sme mali rozprávať o tom, ako robíme ten feministický newsletter, myslím, že pre časť nášho čitateľstva by to bolo prekvapením. Áno, raz za čas sa zamyslíme nad tým, čo pre nás ten feminizmus vlastne znamená. Ale inak, ako ste si už isto všimli, riešime hlavne svoje každodenné životy a veci s nimi súvisiace. U každej z autoriek, ktoré poznáte z tohto priestoru, je tá súvislosť medzi ich životom a feminizmom iná. Pre mňa osobne je Kurník manifestáciou feministických myšlienok tak, ako ich chápem ja. No o to viac ma zaujímalo, ako to vlastne cítia ostatné ženy, ktoré takými či onakými cestami našli svoje miesto v Kurníku a dnes sa podieľajú na jeho podobe. Nech sa páči, Zuza, Mira, Janka, Ivana a ich feminizmus. Pokračovať v čítaní: “Ženy, ktoré nenávidia mužov?”

Súžitie či súženie: strasti a slasti života so spolubývajúcimi

napísala BEA DÖMEOVÁ
ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. októbra 2018.

Aká by bola vaša top päťka desivých príhod, ktoré ste zažili so svojimi spolubývajúcimi? Ja som už rokmi vzdala snahu poskladať ich do úhľadného rebríčka. O prvé miesto by mohlo zabojovať hneď niekoľko prípadov: keď bola spolubývajúca schopná minúť dvanásť roliek toaleťáku v priebehu troch dní, keď mi druhá spolubývajúca zabudla povedať, že nám odpoja wifi a elektrinu, alebo keď som našla v byte vrecko extázy. Život s cudzími ľuďmi ma naučil odolnosti a sile kompromisu, ale ani po dlhodobom tréningu nemôžem tvrdiť, že je to prechádzka ružovou záhradou – jedine tak riadne tŕnistou.

Pred štyrmi rokmi som, plná očakávaní, posledný raz zamávala svojej posteli v detskej izbe, zazipsovala kufor a Pokračovať v čítaní: “Súžitie či súženie: strasti a slasti života so spolubývajúcimi”

Na ženskom oddelení

napísala JANA H. HOFFSTÄDTER
ilustrovala MICHAELA ISTOK

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 4. októbra 2018.

Iste vás nie je málo, ktoré ste zažili pobyt na ženskom oddelení v nemocnici. Buď ste rodili, alebo ste mali nejaký problém súvisiaci so ženskými reprodukčnými (a slasť prinášajúcimi) orgánmi.
Aký to bol zážitok?
No. Pre mňa veľmi úprimný. Otvorený.

Na ženskom oddelení v nemocnici sa zvyčajne dejú tie úplne najprirodzenejšie veci života. Presne tie, ktoré sa dejú aj inde, ale inde sa o ne s nikým nedelíte.

Na ženskom oddelení v nemocnici však neexistuje žiadne tabu. Pre sestričky sú vaše intímnosti každodenná rutina. Normálna vec.
Tak čo sa okúňate.
Aj ja som sa. Klystíru som sa bála viac ako operácie.

V súkromnom zariadení s luxusom kúpeľne priamo v izbe som ležala nedávno. Pokračovať v čítaní: “Na ženskom oddelení”

Kto verí poverám?

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 27. septembra 2018.

Viem o tom málo. Ale keď som vedela ešte menej ako dnes a téma poverčivosti sa mi povaľovala v myšlienkach, došla som k ráznemu odsúdeniu a výsmechu – ľudí, kultúry, tradícií. Dnes už predsa máme bohaté vedecké poznatky, dostupné vzdelanie, zdravotníctvo, možnosť výberu profesijného smerovania, môžeme viesť dobrý život bez toho, aby sme sa museli spoliehať na priazeň nadprirodzených síl a chrániť sa pred ich vrtochmi. Dodržiavanie rituálov sa zdá byť spiatočnícke, obmedzujúce, ba môže byť dokonca škodlivé. Sme predsa inteligentné bytosti žijúce vo veku pokroku, môžeme sa spoľahnúť na technológie, všetko sa dá vyriešiť logikou, chce to chladnú hlavu, analytické uvažovanie. Rácio, rácio!

Ako som tak v myšlienkach hubila prekonané prejavy zastaraného prístupu, života predkov, postupne mizli aj rozprávky, folklór, magický realizmus, preč bolo deväť chodov štedrej večere. Pokračovať v čítaní: “Kto verí poverám?”

Dve ženy o šťastí

napísali SOŇA HRÚZIKOVÁ & MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. septembra 2018.

(Pozn.: Sonin text je normálnym písmom, Miškin kurzívou.)

Na rohu Kollárka a Obchodnej stáva predavač Nota bene, zvykneme si popriať dobré ráno; minule sa spýtal, čo som taká smutná. Najskôr ma rozčuľoval genderový rozmer tohto postrehu (o ktorom ten pán sotva tuší), to, ako sa od žien večne očakáva, že budú tie usmiate, no neskôr som si uvedomila, že ma hnevá (aj) niečo iné, že sa to dotýka mojej prirodzenosti – nech sa akokoľvek snažím, nejde s tým veľa spraviť.

Posledné týždne si uvedomujem, že som šťastná. Nie ok, nie spokojná, intenzívne šťastná. Aj som to párkrát povedala nahlas! Teraz, prirodzene, čakám, čo sa pokazí. A kedy sa ukáže, že je to len sebaklam, fantázia, kedy narazím na skutočnosť. Pokračovať v čítaní: “Dve ženy o šťastí”