praca z domu 2 verzia

Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli pracovať

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala HELENA TÓTHOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 3. mája 2018.

Vždy som chcela pracovať z domu. Nemusieť vstávať na budík, nestrácať čas dochádzaním, byť paňou svojho času a aby mi na prácu stačil počítač a internet. Pracovať tak, aby bolo dôležité to, či sú veci hotové, nie prioritne vyrovnávať mínusové hodiny v dochádzkovom systéme. Nebyť kontrolovaná, nemusieť v práci sedieť, keď v skutočnosti nie je čo robiť, neabsolvovať každý deň small talky, mať slobodu. A potom sa mi to splnilo.

Mať prácu na trvalý úväzok (v kultúre, mamo!) a môcť vlastne robiť odkiaľkoľvek sa zdalo ako sen. Pokračovať v čítaní: “Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli pracovať”

Jednotka z nestíhania

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ANDREA LALA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 15. marca 2018.

Nestíhame. Niekedy je to len také obdobíčko, u niekoho to môže byť životný štýl. Premenlivé sú aj vlastné reakcie na tento stav – stane sa, že viac taskov v to do liste prináša aj viac chuti pustiť sa do nich, no občas sa priama úmera zvrtne a s každou ďalšou položkou, ktorú bude treba odškrtnúť, narastá akurát tak tlak na hrudi. Nechcem to zovšeobecňovať a zhadzovať na generáciu, dobu, workoholizmus či perfekcionizmus; čas a energiu viac či menej dobrovoľne denne venujeme miliónu vecí a povinností, inak to snáď ani nejde. Pokračovať v čítaní: “Jednotka z nestíhania”

Nechajte ma, teraz bolím

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala MICHAELA ISTOK

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 25. januára 2018.

Je to klietka na mojej hlave a na mojom tele. Niekedy sú jej mreže vzdušné a tak ďaleko od seba, že by som sa nimi už-už pretiahla, ale stále kúsok chýba, sú pevné, nepustia, a tak len načahujem ruky a snažím sa chytať reality. Inokedy sú blízko a nenechávajú mi veľa priestoru a občas sú nasekané tak nahusto, že cez ne ledva vidím, ležím schúlená v kúte a pri akomkoľvek otrase či náraze zvonku som zlostná; snažím sa síce ovládať, ale ide to ťažko. Vtedy totiž existuje len jedna myšlienka: Nechajte ma. Len ma, prosím, nechajte na pokoji. Teraz bolím. Pokračovať v čítaní: “Nechajte ma, teraz bolím”

Tridsať

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 23. novembra 2017.

Pred odchodom z domu tradične stojím v kúpeľni a zatieram si vyrážky. Ak som si tridsiatku niekedy nejako konkrétne predstavovala, toto som už rozhodne chcela mať za sebou. Prezerám si tvár, ktorú stále hodnotím ako dievčenskú, a z pamäte vytesňujem čoraz častejšie sa opakujúce záblesky, keď ma prekvapí jej náhodný odraz niekde vo výklade či v zrkadle a ja v nej najskôr vidím niektorú zo svojich starších príbuzných, všeobecnú knedľovitosť a až potom v nej rozpoznám seba. Starnem.

November som vždy prežívala ťažko, narodeniny mi pravidelne pripomínali, že prešiel ďalší rok a ja som na tom furt rovnako  Pokračovať v čítaní: “Tridsať”

Ako prežiť jeseň

pýtala sa SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala CHRISTIANA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 12. októbra 2017.

Keď sa neskoro večer prechádzame okolo Kuchajdy a mesiac je skoro v splne, spomínam na knihu Olgy Tokarczuk Dom vo dne, dom v noci, na príbehy z nej, ktoré vo mne žijú už niekoľko rokov, hovorím o autorkinom rozprávačskom talente, o tom, že táto kniha je univerzálna, dá sa čítať hocikedy, ale na jeseň má obzvlášť veľké čaro. A potom sa k nej naozaj vrátim, kradnem si čas, čítam ju po jednej, dvoch stranách.

„Aká to rozkoš, aká sladkosť života – sedieť v chladnom dome, piť čaj, odhrýzať z koláča a čítať.“ (s. 236)

Pokračovať v čítaní: “Ako prežiť jeseň”

Nechcem vaše kvety

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala LUCIA ŽATKULIAKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 21. septembra 2017.

Moja malá sestra stála pri boxe s kvetmi v zlatomoraveckom Tescu, v každej ruke kytica kvetov pre učiteľku, opakovane sa pýtala, ktorá sa mi páči viac. A ja som vrčala a ostentatívne prevracala očami, snažila sa vysvetliť, že žiadna, že pre tie kvety trpeli ľudia a krajina a planéta a vôbec. Nech ide ráno na trhovisko a kúpi bukrétu od babky, ktorá ju viazala z kvetov zo svojej záhrady za rannej rosy na priedomí. Dobre, ale ktorá je podľa teba krajšia, spýtala sa znova, ruky s kvetmi natiahnuté ku mne. Pokračovať v čítaní: “Nechcem vaše kvety”

Ako si to robíme

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrácia KUNDYCREW

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 14. septembra 2017.

Nespomínam si na žiaden zlom, asi sme to odjakživa brali ako samozrejmosť. Naši spolužiaci mutujú, porast nad hornou perou im tmavne, masturbujú. Možno sú moje spomienky skreslené, ale zdá sa mi, že o tom veľa hovorili, dávali si preteky, kupovali porno, máločo im pripadalo viac zábavné. A my, dievčenské lavice, rady, kruhy, sme si zatiaľ len polohlasne prezrádzali, že nás bolí brucho, lebo sme dostali krámy, a o niekoľko rokov neskôr sme si rovnako polohlasne volali, keď sme mali za sebou prvý sex. Akoby puberta s naším telom a sexualitou nič iné neurobila. Pokračovať v čítaní: “Ako si to robíme”

Feministka na rande

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala TINA MINOROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 10. augusta 2017.

Do čakárne u lekárky vošla mladá rodina. Žena, muž, ich niekoľkotýždňové dieťa a asi osemročné dievča, ktoré bolo u nich na prázdninách. Rozprávali sa o tom, aký film si po návrate domov pozrú, čo si dajú na večeru, že budúci rok kúpia stan a budú spávať v záhrade. Také obyčajné veci, ktoré si ľudia len tak hovoria, a ja som im hlúpo závidela. Vôbec nie ten idylický obraz, po ničom z toho netúžim. Možnosť plánovať, vedieť, že sa konkrétni ľudia o rok stretnú, postavia stan alebo len znova povedia, aké by bolo super mať ho, to všetko tvorilo zarážajúci kontrast voči môjmu svetu. Pokračovať v čítaní: “Feministka na rande”

Ako žijú ženy s Bohom

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala EVA RAK

Článok bol pôvodne uverejnený v newslettri 13. júla 2017.

Mala som deväť rokov, pripravovala som sa na prvé sväté prijímanie, každú nedeľu som chodila do kostola na tzv. detskú omšu, pri naberaní slepačej polievky sa ma potom rodičia pýtali, o čom bola kázeň. Niekedy som nedávala pozor, a tak som odpoveď splietala z útržkov kaplánovho rozprávania, ktoré som si zapamätala. A bála som sa. Boha, jeho trestov za všetko nesprávne, čo robím, za moju nepozornosť, hriešne myšlienky.

To je moja jediná skúsenosť s vierou, ktorú mám. Pokračovať v čítaní: “Ako žijú ženy s Bohom”

Hlad kože

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala PETRA LUKOVICSOVÁ

Článok bol pôvodne uverejnený v newslettri 15. júna 2017.

Vyzeral ako vyhadzovač; neuveriteľne sa mi páčil. Mal krásnu tvár a veľké telo, nič také fyzicky silné som dovtedy nezažila. Rada som ho pozorovala, ako sa pohybuje po byte, odostiera žalúzie, chystá sa do práce. Obľúbila som si kontrast jeho rezignovaného výrazu a plachého úsmevu. Hodiny by som vydržala v tichosti sa na neho pozerať a dotýkať sa ho.

Potom sme sa prestali stretávať a keďže to nebola láska môjho života, chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že aj napriek tomu sa opúšťam.  Pokračovať v čítaní: “Hlad kože”

Sto rokov za opicami

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala KLAUDIA MORAVČÍKOVÁ

Článok bol pôvodne uverejnený v newslettri 8. júna 2017.

Boli časy, keď som poznala a počúvala všetky dobré kapely ešte predtým, ako boli cool, a vedela som o každej novej kaviarni. Dnes, keď idem po meste, je to v mojej hlave samé Aaaah, toto tu je odkedy? a Oooooh, toto tu už neni? a mojím najprogresívnejším playlistom na Spotify je Release Radar – nové veci od kapiel, ktoré počúvam veky. Inak by som sa k nim ani nedostala a spokojne by som rotovala albumy z roku 2011.
Pokračovať v čítaní: “Sto rokov za opicami”

kkk

Bála som sa, a išla som do lesa

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 4. mája 2017.

Celú noc som sa triasla – najskôr od zimy a potom od strachu. Analyzovala som každý zvuk, či toto šuchnutie prišlo odo mňa, z vedľajšieho stanu, kde spali moji kamoši, alebo zvonku, či je to len vietor alebo sa ku mne rúti medveď, diviak, pes, ktorý roztrhá stan, ako predjedlo zožerie klobásu, ktorú mám v batohu vedľa seba, a potom aj mňa, menštruujúcu a vystrašenú. Srdce mi divoko búchalo, bála som sa tak, ako naposledy v útlom detstve, tma a samota bola opäť neznesiteľná. Pokračovať v čítaní: “Bála som sa, a išla som do lesa”