Čo robíme matkám

napísala ZUZANA SOTÁKOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 28. októbra 2021.

Odpila som si z druhého piva. Ožila som. Veľké mesto. Nie Slovensko. Nikto ma nesúdi pohľadom. Aké oslobodzujúce. Jasné, veď dieťa nie je pri mne. Čo by súdili. No nesúdia, ani keď je so mnou na pive. Fasa. Mám pocit, že mi mozog konečne funguje. Nie litre kávy. Nie zelený čajíček. Nie päť pohárov filtrovanej vody. EEE, pivo. Jediné, čo mi dnes nabudilo mozog a prebralo ma po celodennej šichte s dieťaťom, so starostlivosťou o domácnosť a s prácou. V ušiach mám vypeckovaný playlist z Tarantinových filmov. Pif-pif-pif, odstreľujem jednu úlohu za druhou. Článok za dve hoďky, done! Pár eventov, príspevky na FB, desiatky mailov, pif-pif-pif. Strieľam ich ako ruže na kolotočoch. Vyniesť smeti, roztrhnuté vrecko pred výťahom, rukami zhŕňam pokakané plienky a zhnité hrušky, check. Poliať kvety, vyprať, vyvesiť, zložiť suché, vymeniť voňačku v hajzli, doplniť plienky v prebaľovacom kútiku, vygoogliť a uvariť tri druhy baby jedla, navariť sebe, nestihnúť to zjesť, upratať chladničku, vyčistiť sajrat z kuchynského odtoku, pozbierať kocky zo zeme, poláskať robotický vysávač a postarať sa o neho viac ako on o podlahy… Pif-pif-pif. Snívať, ale nezažívať. Čítať knihu, vyšívať, presádzať, písať knihu, tancovať v klube, kukať film v kine, milovať sa do rána. Túžiť, zabudnúť. Odpisovať rodičom, odpisovať svokrovcom, odpovedať na otázky, žiadne o sebe nedostať. Byť a nebyť. Matka, nie žena. Dcéra, nie dospelá.

Pokračovať v čítaní: “Čo robíme matkám”

S matkami na internete

napísala EVA MÉSZÁROSZOVÁ ilustrovala TERÉZIA FILLOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 22. júla 2021.

Raz v lese s kamarátkou prišla reč na tému mamičkovských diskusných skupín na internete. (Píšem „mamičkovských“, aj keď sa mi pri tomto slove dvíha žalúdok, pretože rôzne variácie tohto slova sa vo mne počas materskej a rodičovskej dovolenky zakorenili natoľko, až mi iný výraz pripadá priam nespisovný.) Konštatovala, že absolútne nerozumie, ako som sa ich členkou mohla stať aj ja. Čakala by, že tieto skupiny zaujmú istý typ žien, ale že aj mňa?

Už len samotné obrovské množstvo a rozsah týchto skupín je jasným dôkazom, ako sú pre mnohé matky žiadanou a potrebnou súčasťou ich života. Miera ich zaangažovanosti do skupín býva pestrá, od aktívneho prispievania a komentovania až po pasívnu účasť s potrebou objaviť sa v nich jedine v čase, keď niečo samy potrebujú. Ja som v tejto škále reprezentovala skôr ten druhý typ. Skupinu som navštívila až vtedy, keď som mala nejakú otázku.

Pokračovať v čítaní: “S matkami na internete”

Mať či nemať

napísala MARTA KRÁLIKOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. novembra 2020.

Vždy ma udivovala samozrejmosť, s akou ľudia hovoria o tom, že chcú mať deti. S akou sa pýtajú, „kedy to už plánujete“ a „kedy bude ďalšie“.

A to napriek tomu, že som z veľkej rodiny, čo znamenalo zaručenú srandu, ale aj podporu. Keď staršie sestry mali prvé deti, všetci sme sa tešili. Veď áno, dieťa je darom do života a obohatením rodiny.

A tiež napriek tomu, že som len párkrát zacítila necitlivosť otázok, o ktorých tak veľa žien vie svoje. Aj skryté očakávania a narážky však vedia pekne rozhojdať vnútorné (ne)istoty.

Pokračovať v čítaní: “Mať či nemať”

V práci po materskej

napísala EVA MÉSZÁROSZOVÁ ilustrovala KATARÍNA HUTNÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 29. októbra 2020.

Stojím ráno pred zrkadlom s mierne bojovným výrazom v tvári a dávam si na pery svoj najvýraznejší rúž. Tmavoružový. Cítim, a vlastne v odraze zrkadla jedným okom aj vidím, ako tento počin fascinuje moje dve malé deti. Aj ony chcú rúž. Viem, že akýkoľvek odpor by ma stál priveľa času, a tak sa rúžom symbolicky dotknem ich pier. Následne ich s takmer posvätnou úctou zovrú viackrát za sebou presne ako ja, keď chcem, aby sa mi rúž všade rovnomerne rozotrel. Dcéra s obdivným pohľadom hltá moje šaty. Konečne ma vidí aj v niečom inom ako v teplákoch či džínsoch. Začnú ma teraz brať vážnejšie dokonca aj moje deti?, preblesne mi hlavou, ako si na oči dávam ceruzku. Jeden rýchly pohľad do zrkadla… Je to ako za starých čias. Dokonca lepšie! Je to lepšie. 

Pokračovať v čítaní: “V práci po materskej”

Hľadá sa rodič pre dieťa

napísala VERONIKA HUDECOVÁ ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. marca 2020.

Keď som bola malá a premýšľala som, aká budem, až budem veľká, vždy sa v myšlienkach okolo mňa obšmietala moja dcéra. Nie vlastná, ale taká, ktorú by som odniekiaľ dostala, niekde sa s ňou stretla, odniekiaľ s ňou ušla. Povedané dospeláckymi slovami: osvojená, adoptovaná alebo čosi také. Aj rodičom som zvykla občas nadhodiť, aby sme ešte dali domov dievčaťu, ktoré ho nemá. Ako som potom rástla, predstavovala som si, že budem mať svoje deti, ale určite, určite si k nim ešte nejaké osvojím.

Pokračovať v čítaní: “Hľadá sa rodič pre dieťa”

O tom peknom v materstve

napísala EVA MÉSZÁROSOVÁ editovala MIRKA URBANOVÁ
ilustrovala LUFA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 28. novembra 2019.

Nie je to tak dávno (je to vlastne veľmi nedávno), čo som zažila svoje prvé čiastočné vyhorenie v rámci úlohy matky, starajúcej sa o deti už štvrtý rok.

Jednoducho som sa v istom momente prichytila, že moje deti začínam vnímať (takmer už len) ako prekážku v tom, aby som sa mohla viac naplno venovať svojim koníčkom, či celkovo sebe a svojim osobným problémom, spojeným so zhoršujúcim sa zdravotným stavom môjho otca.

Nevedela som jednoducho v sebe vzkriesiť jedinú svetlú stránku môjho materstva, nevedela som sa motivovať, aby som sa znova mohla sústrediť na tie dva malé dychtivé svety, aby som sa s láskou zahrabala do toho bájneho tepla rodinného krbu, aby som zas bola schopná doma spoluvytvárať kľud, pohodu (a poriadok), aby som jednoducho začala byť opäť matkou.

Pokračovať v čítaní: “O tom peknom v materstve”

My a rodičia

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. apríla 2019.

Vývoj vzťahu s rodičmi – toho môjho aj všeobecne – je pre mňa veľká vec. Pamätám si na detské porovnávačky, kto má akých rodičov, v ktorej rodine je prísnejšia mama a kde otec, a hlavne, čo všetko nám dovolia – chodiť neskoro spať, pozerať filmy večer v telke, jesť sladkosti pred obedom, nosiť zo školy aj iné známky ako jednotky. Najväčšia frajerina boli benevolentní rodičia, čo toho veľa nevyžadovali a neriešili. Potom sa to zmenilo na veľké preteky, čo všetko si môžeme dovoliť my voči nim, kam až zájsť, posúvať hranice drzosti, podráždenosti, hnevu, výčitiek. Najtrápnejšie na svete bolo to, čo je teraz vzácne a robí mi radosť – niekam s rodičmi ísť. V tomto vzťahu prechádzame od fázy absolútnej odkázanosti a závislosti cez obdiv, postupné odpútavanie sa, vzburu, definitívne osamostatnenie sa až k rovnocennému vzťahu dospelých ľudí. Pokračovať v čítaní: “My a rodičia”

Deľba (domácej) práce

napísala ALEXANDRA JUST
ilustrovala MICHAELA ISTOK

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 31. januára 2019.

Moja izba bola vždy zaplnená rôznymi drobnosťami, knihami, papiermi, povystrihovanými obrázkami, talizmanmi a rôznorodými vecami pripomínajúcimi srdcu blízke momenty, minulé zážitky, miesta, lásky, priateľov. Bolo to v adolescentnej fáze môjho života, lomcovali mnou všetky útrapy sveta a v tom chaose zhustenom do niekoľkých metrov štvorcových som sa cítila istá sama sebou, obklopená krásnom povyberaným zo spomienok.

Bol tam bordel. Väčšinou. Pamätám si na jeden nedeľný večer, keď mi môj pedantný a extrémne poriadkumilovný otec pri nejakom ostrejšom rodičovsko-dcérskom konflikte šmahom ruky zhodil moje krásne nainštalované talizmany zo stola. Pokračovať v čítaní: “Deľba (domácej) práce”

Čo už viac nechceme počúvať

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala HELENA TÓTHOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 17. januára 2019.

Dlho som si myslela, že svet, v ktorom vyrastám a žijem, je predsa v poriadku. Bola som milované, šťastné decko. Takmer až do dospelosti jediné dieťa, jediné vnúča. Vychovávaná som bola, ale v ničom zásadnom sa mi nebránilo, nič mi nebolo diktované. Vzdelania sa mi dostalo, koľko moja lenivosť a pohodlnosť pripustila, mala som vlastný názor, bola som samostatná. Mohla som si strihať vlasy nakrátko aj si ich farbiť, maľovať sa, nosiť otcove svetre. Nikdy som nemala pocit, že som obmedzovaná, že by môj život nejako ovplyvňovalo to, že som dievča. Že by som len preto niečo musela, mala či nesmela.

A potom prišiel Kurník. Bolo to takto pred tromi rokmi, keď mi Miška napísala o idei feministického magazínu v newslettri s otázkou, či by som sa do toho nepustila s ňou. Pokračovať v čítaní: “Čo už viac nechceme počúvať”

Ďalší noví rodičia

napísala EVA MÉSZÁROSOVÁ
ilustrovala LUFA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 10. januára 2019.

Deti. Naša Achillova päta. Tak sme sa nakoniec aj my ocitli v tej pavučine povinností, úloh, nekonečných prehováraní a dohováraní, trpezlivého počúvania aj menej trpezlivého zvyšovania hlasu, v zacyklenej sieti stále sa opakujúcich činností, slov, viet… a život beží… a nik nám to nikdy neukázal okatejšie a krajšie ako naše deti.

Je to svojím spôsobom veľmi unikátne, nenapodobiteľné obdobie, ktorého jedinečnosť si uvedomíme ale len z času na čas, najviac asi po príchode domov k našej, pre nás ešte stále akosi „novej“ rodine odniekiaľ „zvonka“, z toho veľkého sveta, ktorý sme pred pár rokmi dobrovoľne na nejaký ten (pre nás zatiaľ neznámy) čas opustili, aby sme sa spolu ponorili do celej hĺbky tých maličkých kúzelných svetov našich detí. Pokračovať v čítaní: “Ďalší noví rodičia”

Ako ma (ne)zmenilo materstvo

napísala EVA MÉSZÁROSOVÁ
ilustrovala LUFA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 22. novembra 2018.

Ja (ne)matka
Občas, keď sa niekde upachtená v zablatených topánkach, nohaviciach s fľakmi od detskej výživy a tričku XXL z tehotenských čias ponáhľam s ukričaným synom v kočíku, jedným okom sledujúc semafory na priechode pre chodcov a tým druhým staršiu dcéru, tváriacu sa, že poslušne čaká na svojom odrážadle na zelenú, zbadám akýmsi tretím vnútorným okom niekde v mojom paralelnom videní stáť vedľa pri semaforoch SEBA.

Seba ešte predtým, než som sa stala matkou. Stojím hneď vedľa, štýlové topánky, pravidelne (no dobre, asi raz) ošetrované krémom na ne určeným, zdanlivo (alebo asi aj naozaj) nedbalý účes, kabelka, nový kabát, v očiach neprítomný pohľad, prezrádzajúci ducha túlajúceho sa kdesi v horách, pri jazere, na večeri… s mysľou plávajúcou si slobodne po mori neskonalých možností… zábavy, hry, práce, rozhovorov, priateľov, dobrodružstiev. Pokračovať v čítaní: “Ako ma (ne)zmenilo materstvo”

Zo šikany sa nevyrastie

napísala NATAŠA JURÁČKOVÁ
ilustrovala MARTINA BUDZIŇÁKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 15. novembra 2018.

Keď som bola v prvej alebo druhej triede na základnej škole, dostala som od babky krásny prsteň. Veľmi som sa z neho tešila až do chvíle, keď sa zapáčil jednej mojej spolužiačke, ktorá nahovorila chalanov, aby mi ho zobrali. Čo aj spravili. Stratu si všimli i doma a mamina preto prišla do školy. Triedna učiteľka povedala, nech si to deti vyriešia samy. Dodnes si pamätám, ako ma tí chlapci zhodili zo stoličky a prsteň mi zobrali. Vyrvali z dlane. Neviem, ako presne si učiteľka predstavovala, že si to sama vyriešim, jedine tak, nijak. Tá istá učiteľka vždy, keď som ochorela v piatok alebo v pondelok, pred celou triedou posmešným hlasom hovorila, že Juráčkovci boli na predĺženom víkende na chalupe. Poviem vám, žiadne body mi to pred spolužiakmi nepridalo.

Vždy som bola v skupine „tých iných”, „tých menej obľúbených”, nebola som hviezda triedy, v puberte som trpela, pretože mi nenarástli prsia a chlapci ma častovali rôznymi prezývkami. Pokračovať v čítaní: “Zo šikany sa nevyrastie”