Ako ma (ne)zmenilo materstvo

napísala EVA MÉSZÁROSOVÁ
ilustrovala LUFA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 22. novembra 2018.

Ja (ne)matka
Občas, keď sa niekde upachtená v zablatených topánkach, nohaviciach s fľakmi od detskej výživy a tričku XXL z tehotenských čias ponáhľam s ukričaným synom v kočíku, jedným okom sledujúc semafory na priechode pre chodcov a tým druhým staršiu dcéru, tváriacu sa, že poslušne čaká na svojom odrážadle na zelenú, zbadám akýmsi tretím vnútorným okom niekde v mojom paralelnom videní stáť vedľa pri semaforoch SEBA.

Seba ešte predtým, než som sa stala matkou. Stojím hneď vedľa, štýlové topánky, pravidelne (no dobre, asi raz) ošetrované krémom na ne určeným, zdanlivo (alebo asi aj naozaj) nedbalý účes, kabelka, nový kabát, v očiach neprítomný pohľad, prezrádzajúci ducha túlajúceho sa kdesi v horách, pri jazere, na večeri… s mysľou plávajúcou si slobodne po mori neskonalých možností… zábavy, hry, práce, rozhovorov, priateľov, dobrodružstiev. Pokračovať v čítaní: “Ako ma (ne)zmenilo materstvo”

Zo šikany sa nevyrastie

napísala NATAŠA JURÁČKOVÁ
ilustrovala MARTINA BUDZIŇÁKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 15. novembra 2018.

Keď som bola v prvej alebo druhej triede na základnej škole, dostala som od babky krásny prsteň. Veľmi som sa z neho tešila až do chvíle, keď sa zapáčil jednej mojej spolužiačke, ktorá nahovorila chalanov, aby mi ho zobrali. Čo aj spravili. Stratu si všimli i doma a mamina preto prišla do školy. Triedna učiteľka povedala, nech si to deti vyriešia samy. Dodnes si pamätám, ako ma tí chlapci zhodili zo stoličky a prsteň mi zobrali. Vyrvali z dlane. Neviem, ako presne si učiteľka predstavovala, že si to sama vyriešim, jedine tak, nijak. Tá istá učiteľka vždy, keď som ochorela v piatok alebo v pondelok, pred celou triedou posmešným hlasom hovorila, že Juráčkovci boli na predĺženom víkende na chalupe. Poviem vám, žiadne body mi to pred spolužiakmi nepridalo.

Vždy som bola v skupine „tých iných”, „tých menej obľúbených”, nebola som hviezda triedy, v puberte som trpela, pretože mi nenarástli prsia a chlapci ma častovali rôznymi prezývkami. Pokračovať v čítaní: “Zo šikany sa nevyrastie”

Mama chodí do práce

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 8. novembra 2018.

Púšťam sa na neznáme územie. Jediné, čo mám, je nejasná detská spomienky, ako plačem v jasliach. Plakala som však ešte aj na začiatku školského roka v tretej triede, takže neviem, nakoľko je to relevantné a svedčiace o psychickej ujme dieťaťa z jeho odloženia.

Potom je tu už len predstava toho, aké to asi musí byť náročné. Porodiť dieťa. Vychovávať ho. Byť s ním doma. Zažívať izoláciu. Nespať. Nemať peniaze. Vrátiť sa do práce alebo si hľadať novú. Frustrácia. Viac už s dieťaťom nebyť doma. Stres. Zodpovednosť. Vlastné potreby. Potreby všetkých naokolo. Dedlajny. Krik. Krupicová kaša a excelovské tabuľky. Očko na pančuche.

No po tom, ako som sa na návrat k pracovnému životu spýtala priamo matiek, sa k mojej predstave pridalo aj presvedčenie, že sa to nejako predsa len dá zvládnuť. Pokračovať v čítaní: “Mama chodí do práce”

Komu tiká do materstva

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala KATARÍNA HUTNÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. júla 2018.

Dlho som na fejsbuku skrývala ľudí, ktorým sa narodilo dieťa, a mali potrebu o tom informovať svet viac než len jednou povinnou fotkou. V poslednom čase však budúce a čerstvé matky ľahkou formou stalkujem. K dotýkaniu sa cudzích brušísk a vrhaniu sa na kočíky som ešte nedošla, ale akékoľvek známky nového života ma fascinujú, tešia a, pozor, neraz aj rozcítia.

Aby sme si rozumeli, môj postoj k deťom je dosť ambivalentný. Najnovšie si napríklad myslím, že sú nudné. A už dlho som toho názoru, že mať potomstvo znamená strašne veľa obetovať. Veľa! Strašne! Takisto som presvedčená, že nie sú nevyhnutnou súčasťou naplneného života, ani toho partnerského. No čoraz zreteľnejšie v tom celom vnímam tú veľkú vec – lásku. A že by tu na to (raz) bol priestor. Pokračovať v čítaní: “Komu tiká do materstva”

Žena za volantom!

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala MIRIAMA SCHNIEREROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 12. júla 2018.

Vyzerá to tak jednoducho, nezávislo, dobrodružne, má to neodškriepiteľný praktický aj romantický rozmer. Sadnúť za volant, naštartovať a vyraziť na cesty. Sú tu predsa jasné pravidlá, stačí sa ich naučiť a pridať sa k ďalším účastníkom a účastníčkam cestnej premávky. Ostatní to zvládajú, nemôže to byť až také náročné.

A predsa to nejde. Auto reaguje na každý záchvev, to, čo sa zo sedadla spolujazdca javí ako slimačie tempo, je s rukami na volante šialená rýchlosť. No a čo že zdržiavam cyklistu. Pomaly ďalej zájdem. A tam radšej počkám na autobus.

V októbri to bude desať rokov, čo mám vodičák. Pokračovať v čítaní: “Žena za volantom!”

O rodičoch a strate

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala HAN

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 8. marca 2018.

Smrť si nepripúšťame. Tak trochu rátame, že niektoré veci budú navždy. A že aj keď sa rozvedieme, prídeme o prácu alebo len naša imunita podľahne vytrvalým mrazom, bude tu pre nás niekto. Najčastejšie sú to mama alebo otec, ľudia, ktorí nám dali život, a tak nejako automaticky rátame, že v ňom vždy budú. Samozrejme, prirodzene. Naši.

Také samozrejmé to však vôbec nie je. Niekedy o rodičov nenávratne prídeme ešte pred tým, než stihnú založiť skalku a rozmaznať naše deti. Pokračovať v čítaní: “O rodičoch a strate”

Tridsať

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 23. novembra 2017.

Pred odchodom z domu tradične stojím v kúpeľni a zatieram si vyrážky. Ak som si tridsiatku niekedy nejako konkrétne predstavovala, toto som už rozhodne chcela mať za sebou. Prezerám si tvár, ktorú stále hodnotím ako dievčenskú, a z pamäte vytesňujem čoraz častejšie sa opakujúce záblesky, keď ma prekvapí jej náhodný odraz niekde vo výklade či v zrkadle a ja v nej najskôr vidím niektorú zo svojich starších príbuzných, všeobecnú knedľovitosť a až potom v nej rozpoznám seba. Starnem.

November som vždy prežívala ťažko, narodeniny mi pravidelne pripomínali, že prešiel ďalší rok a ja som na tom furt rovnako  Pokračovať v čítaní: “Tridsať”

Byť bio, čo je viac?

napísala MIKA POLOHOVÁ
ilustrovala ELIŠKA HABARTOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. apríla 2017.

Moja mama bola bio matka. Fakt. Dala nás zaočkovať (lebo vedela, že nás ochráni pred zlými chorobami), ale zároveň nás nechala váľať sa v hline. Kŕmila nás vyrezávanými jablkami. Nie, nebol to food art. Len boli kde-tu červivé a občas nahnité. Mrkva bola mladá, tenká a pokrivená. S trochou trpezlivosti (a asi piatimi kilami vyrezaných jabĺk) sme mali olovrantu na mesiac. No a piškóty. Neriešili sme vtedy – z čistej nevedomosti – či sú z múky, či je v nich cukor trstinový alebo hnedý. A aj éčka asi boli. Čo pred nás postavili, to sme zjedli. Vrchol nášho bio tréningu proti parazitom prebiehal v skutočnej maštali. Pokračovať v čítaní: “Byť bio, čo je viac?”

Superkoniec bez happyendov

pýtala sa MICHAELA KUČOVÁ
kreslila VERONIKA KOCOURKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. januára 2017.

Superkomix je autobiografickým komiksom Veroniky Kocourkovej. Svojou skicovitou formou, čerpajúcou zo života autorky, sa podobá na viaceré inscenácie Lýdie Petrušovej. Spojením ich tvorivých síl sa začala rodiť hra Superkoniec – vychádzajúca z Veronikinho komiksu, ale aj zo života a skúseností herečiek a hercov. Spoločným procesom vznikla autorská inscenácia, v ktorej sa rieši všetko, čo riešime aj my – vzťahy, hypotéky, predstavy, čo treba stihnúť pred tridsiatkou. Pokračovať v čítaní: “Superkoniec bez happyendov”

Klub zaslúžilých matiek

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ALŽBETA SZETEIOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 8. decembra 2016.

Rezignovaných povzdychov, že rodinu si človek nevyberá, počul tento svet už dosť. Netreba však zabúdať, že ani naša rodina si (väčšinou) nevybrala nás. Ako dcéry a synovia sa jej počas plus-mínus prvých dvoch egoistických desaťročí nášho života hravo vieme postarať o pár srdcových kolapsov. A až po puberte, prvých (zakázaných) láskach a ťažkých opiciach prichádzame na to, že chceme vo vzťahu s rodičmi vytvoriť viac priestoru na to pekné Pokračovať v čítaní: “Klub zaslúžilých matiek”

Musíme sa rozprávať o deťoch?

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. októbra 2016.

Všetci to vieme. Je taký vek, kedy nám Facebook a Google svorne ponúkajú plienky a detské výživy. Príbuzní do repertoáru vyčítavých pohľadov pridávajú nenaplnenú ambíciu rozmaznať ďalšiu generáciu. Všade v okolí pučia bruchá a ozýva sa detský plač. Pokračovať v čítaní: “Musíme sa rozprávať o deťoch?”