Cestou

napísala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala ALŽBETA BOŽEKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 23. mája 2024.

Veľa chodím, prechádzam sa, je to môj hlavný spôsob transportu a hobby zároveň. Začala som s tým z veľmi pragmatického dôvodu – lístok na MHD bol pre mňa ako CP-čkarku počas štúdia vo Viedni príliš drahý, a tak som sa zároveň rozhodla vytvoriť si vlastnú mapu mesta v hlave niekedy aj hodinovými pochôdzkami. Neznamená to, že som nikdy nepoužila navigáciu (či bicykel), práve naopak, vždy keď sa mi vybil telefón, dostala som nervy, ale možno preto mám zbierku tlačených máp z miest, kde som sa ocitla. Mojou výhodou je skvelý časový manažment (ako som už raz spomínala), ktorý súvisí aj s povinným plánovaním takýchto peších „výjadzov“ do nových cieľov (hoci viem, že som rýchlejšia ako modelový panáčik, dokážem sa zamotať, a tak vždy počítam s rezervou). Paradoxne, keď som si po štyroch rokoch kúpila električenku a pochválila sa kamoškinmu frajerovi, že už som konečne bohatá, tak mi sucho a pravdivo odvetil, že ročný lístok vo Viedni majú predsa tí najchudobnejší (stál vtedy symbolických 365 eur, jedno euro denne). Nie, nebol to Rakúšan, tí také pravdy nehovoria.

Flanérstvo, o ktorom vyšlo veľa pekných kníh, je niečo, čo asi praktizujem sčasti tiež, ale oveľa viac ma zaujímajú miesta, nie mestá, ktoré sú na periférii a pre väčšinu z nás ostávajú bielymi fľakmi na mape. Zúčastnila som sa na viacerých nadupaných Vlastivedných prechádzkach vo dne i v noci, dozvedela som sa počas nich o histórii a urbánnych legendách, veľa z toho ma prekvapilo, očarilo, znechutilo (trasa popri milionárskych vilách), veľa som zabudla. 

Viac než naberať vedomosti ma možno v konečnom dôsledku baví nasávať atmosféru a domýšľať si príbehy či predstavovať si ten svoj v novom prostredí. Takto som si našla aj svoje posledné bývanie – neuveriteľne sa mi páčila prechádzka (trochu do kopca) od stanice k ubytovaniu a jeho okolie. Vyzeralo ako plné možností pre rozmanité druhy vychádzok bez toho, že by na mňa v sobotu ráno ktosi opitý pokrikoval a utekal mi bosý, s topánkami v rukách, naproti (pravdivý príbeh z Trnavského mýta, kde som bývala predtým). 

Milujem zdanlivú neproduktívnosť prechádzky – no myslím si o nej presný opak. Mne prináša vrchol kreativity, je to môj čas iba pre mňa, zdroj dobrých aj zlých zážitkov a v neposlednom rade zdravotný benefit, na ktorý mi vláda nesiahne. Neviem si však predstaviť prechádzať sa bez telefónu, ktorým by som si mohla zaznamenať myšlienky na audionahrávke či momentky na fotografii (všetko, samozrejme, sharujem na storkách pre kategóriu blízkych kontaktov), technológiám neujdem. Pretože aj keď som sama, chcem sa podeliť, pochváliť, odporučiť a možno aj navnadiť potenciálnu spoločnosť. +1 sa mi však stáva málokedy, všetci sú zaneprázdnení, nemajú tempo a správnu motiváciu. A tak chodím väčšinou sama a neprekáža mi to, jednoducho sa kochám (po slovensky aj po poľsky) a niekedy mám pocit, že mi praskne srdce od radosti, keď som na mieste, ktoré mi síce nepatrí, no v danom momente a osamotení mám pocit, že je vlastne moje. Rovnako emotívne môžu byť stretnutia s miestami, s ktorými už mám vytvorené nejaké spomienky, a na chvíľu ich vyberám z pomyselných šuflíkov s menami ľudí, s ktorými sú spojené, predýchavam ich a nasávam ich vôňu už s milosrdným odstupom ubehnutého času.

Keď som začala vídavať kolegu s kolegyňou pravidelne zdolávať dlhšiu trasu do práce spoločne, nebolo to bez úmyslov a dnes už je ruka v rukáve. Možno aj preto vodím svoje zoznamkové známosti po prechádzkach, ktoré nemusia byť nutne nabité gastronomickými a turistickými highlightami, no veľa mi povedia o ich energii, kondičke, preferenciách – ale aj konverzácia inak, lepšie a plynulejšie prúdi, jednoducho ubieha. Okrem toho nezáväzných konverzačných námetov na ulici, v parku či v lese nájdeme viac ako na dne pohára. Niekedy takéto prechádzky trvali aj aktívnych šesť až dvanásť hodín – a hoci som stále slobodná, nemyslím, že je to preto, že som svoju spoločnosť unavila. Dôvodom je, že sa popri všetkých zastávkach a situáciách na ceste dozvieme o človeku viac z jeho činov ako z toho, čo by nám o sebe iba porozprával. Zistíme, ako veľmi je nervózny bez pravidelného prísunu jedla (ja teda dosť, to je aj varovanie pre toho druhého), ako sa hýbe, vonia, prispôsobuje, či ho pohyb nabíja energiou alebo, naopak, vybíja. Zistíme, ako on*a pozná a vníma okolie, cez akú optiku koho posudzuje, čo vidí, čo ho*ju vie nadchnúť a čo prejde bez povšimnutia. Sociologický výskum a terapeutické vypočutie v pohybe. Teda aspoň pre mňa.

Nie je jednoduché prispôsobiť sa tempu druhého. Vo filmoch často prichádza scéna, kde majú hlavné postavy zladené tempo a krok (alebo sa o to aspoň snažia). Je to skôr symbolická situácia zviditeľňujúca vnútornú kompatibilitu (či jej hľadanie), schopnosť upraviť niečo zo seba, aby sa nám spolu kráčalo (životom) jednoduchšie. Ako som naznačila, moje tempo stíhajú iba tí najrýchlejší či oveľa vyšší ľudia s dlhšími nohami. Keď však stretnem na ulici niekoho, koho neviem predbehnúť, lebo máme viac-menej rovnaké tempo, zdvihne sa vo mne vlna vzdoru a odporu, pridávam do kroku so zášťou zarytého motoristu voči cyklistom na ceste. Perfect match v chôdzi a ani v živote neexistuje v podobe niekoho, kto je rovnaký ako my. Možno až v starobe po totálnom zladení, keď obaja o paličkách (či už tých vychádzkových, alebo zdravotných) pôjdeme ako rakúski dôchodcovia na ďalšiu prechádzku tou istou trasou, ktorá sa však stále javí zaujímavá, pretože si už dokážeme všimnúť jej najmenšie zmeny. 

Keď sa objavili články o odporúčaných 10 000 krokoch za deň, našla som si v telefóne appku Zdravie, ktorá tieto dáta o mne zbiera už roky v rámci iOS systému mojich telefónov (creepy, ale užitočné). Boli tam, prekročené denne. Nejdem pripisovať svoje celkové dobré zdravie tejto aeróbnej aktivite, ale laicky môžem povedať, že to okysličenie necítim iba vo svaloch na nohách, ale i v hlave. Aj tento príspevok (či jeho idea) vznikol pri single prechádzke. Prvá poznámka, ktorú som si zapísala už doma, však bola prechádzka = láska. Nie však v zmysle spoznávania toho druhého, ktoré som už načrtla, ale lásky k sebe samej, najjednoduchšej žatve endorfínov, úplne zadarmo a s vedľajšími účinkami v podobe nečakaných zážitkov či spevneného svalstva. Čas nie sú pre mňa peniaze, ale keď už máme hovoriť jazykom kapitalizmu, tak čas strávený prechádzaním sa je určite návratná investícia do seba, svojho fyzického aj psychického zdravia. Koľko vzťahových situácií som si utriasla v hlave práve počas rýchlej chôdze do práce, koľko mojich otváracích rečí k výstavám vzniklo pri stúpaní do kopca…

V rámci môjho bývania na novom mieste ma zároveň fascinuje, koľko vecí sa dozviem počas prechádzania sa po okolí bez slov, iba prostredníctvom mnohokrát nedokonalých, pozliepaných stavieb, sôch, plotov, chodníčkov, rôznych zoskupení rastlinstva, inštitúcií atď. Všetko si zaznamenávam, interpretujem podľa seba, niekedy dogooglim a beriem ako živý materiál možno pre ďalší článok, možno raz pre ďalší stand-up (prvý som si odkrútila nedávno v Kabarete v modranskom Lýceu). Priznávam, je to môj spôsob úniku pred ťažobou súčasnosti v globálnom aj lokálnom meradle, a tak sa bavkám, no vnímam aj historický rozmer daných miest – bývam napríklad v blízkosti kostolného zvona z prelomového roku 1968, čo sa mi zdá krásne symbolické, aj pretože vždy tak trochu mešká, málokedy zvoní presne o celej. 

Jedným z aspektov, ktoré nemôžem opomenúť, je to, ako do špacírovania sa zasahuje môj rod – okrem toho, že po otvorení výstavy sa v opätkoch domov ide pešo fakt nie veľmi komfortne. A nie je to iba pre stav chodníkov, ktorý si neviem predstaviť zdolávať, ak by bola moja mobilita nejakým spôsobom obmedzená. Moja mama sa ma vždy aj za svetla, keď jej odniekiaľ volám, pýta, či sú tam nejakí ľudia – akoby to bola záruka bezpečnosti. Ja si, naopak, užívam miesta, kde sa ocitnem za akejkoľvek dennej či nočnej hodiny sama. Práveže mám pocit (a počúvam storky), že väčšia šanca, že dostanem od niekoho random na hubu, by bola, kebyže som mužského rodu. Ale možno sa trošku klamem. A, samozrejme, sú miesta, na ktorých sa zdržiavajú ľudia, ktorí radi využívajú situáciu k oklamaniu a využitiu toho druhého – ale tých sme si vedomé*í asi všetci (aspoň podvedome).

Pred pár dňami som sa bavila so svojou kolegyňou, ako nezávidí pekným blondínkam nechcenú pozornosť od mužov, a aj to ju (spoločne s jej nadpriemernou výškou) drží v pokoji aj večer na ulici. Myslím si, že to je však falošné bezpečie, ktoré živia aj médiá správami o „krásnych“ obetiach, ktoré asi majú vyvolať väčší súcit či dokonca clickbaitovú fascináciu. Z môjho uhla pohľadu sú zároveň zrkadlom povrchnej spoločnosti, ktorá nevie prejaviť súcit a ľútosť všetkým ľuďom a obetiam rovnako – a nielen pri útokoch či znásilneniach, ale aj vo vojenských konfliktoch. Fascinácia tým, ako vyzerala obeť či čo mala na sebe, je niečo, čo nič nepotvrdzuje, nevyvracia, nezabraňuje a nespôsobuje a ani to nemusíme posudzovať v hodnotení celej situácie, ktorá je strašná už iba tým, že sa stala. Dokázali to už mnohé aktivistické projekty. Ja však zároveň tvrdohlavo odmietam prísť o slobodu voľného pohybu internalizáciou možného nebezpečenstva. Situáciám sa nemusí predchádzať len vyhnutím sa rizikovým miestam (ako to robí veľa z nás), ale aj znalosťou sebaobrany či snahou o edukovanie okolia – aj ak má človek ísť do nepríjemného konfliktu. A niekedy to jednoducho nejde, no mali by sme prestať pred- aj posttraumatizovať ženy iba preto, že sú ženy a musia či chcú ísť niekam samy. 

Zas by som vedela skĺznuť do aktivistického edukačného okienka o stave našej krajiny, jej lajdáckych zákonoch, právach a ochrane žien a obetí – o ktorých vyšlo aj v Kurníku veľa znepokojivých článkov –, no rada by som sa oblúkom vrátila k dnešnej prechádzkovej téme a uzavrela ju (hoci v súkromí mienim pokračovať do svojich posledných dní). Jej cieľom nebol nejaký všeobjímajúci záver ani návod, skôr exkurzia rôznymi polohami prechádzania sa. Písaná bola pocitovo a intuitívne, občas som sa nechala dojať, občas nečakane nahnevať, no úspešne dochádzam k múdremu konštatovaniu, ktoré som počula už veľakrát a rada ho zopakujem – často je cieľom práve cesta.

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *