napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. apríla 2019.
Vývoj vzťahu s rodičmi – toho môjho aj všeobecne – je pre mňa veľká vec. Pamätám si na detské porovnávačky, kto má akých rodičov, v ktorej rodine je prísnejšia mama a kde otec, a hlavne, čo všetko nám dovolia – chodiť neskoro spať, pozerať filmy večer v telke, jesť sladkosti pred obedom, nosiť zo školy aj iné známky ako jednotky. Najväčšia frajerina boli benevolentní rodičia, čo toho veľa nevyžadovali a neriešili. Potom sa to zmenilo na veľké preteky, čo všetko si môžeme dovoliť my voči nim, kam až zájsť, posúvať hranice drzosti, podráždenosti, hnevu, výčitiek. Najtrápnejšie na svete bolo to, čo je teraz vzácne a robí mi radosť – niekam s rodičmi ísť. V tomto vzťahu prechádzame od fázy absolútnej odkázanosti a závislosti cez obdiv, postupné odpútavanie sa, vzburu, definitívne osamostatnenie sa až k rovnocennému vzťahu dospelých ľudí. A robia sa chyby, krivdy sa nezmazateľne zapisujú do pamäti, vyskakujú citlivé témy; postupne sa s tým všetkým učíme žiť.
Rodinu je ťažké definovať a popísať, v každej vládne iná dynamika vzťahov i konštelácia citov a spojenectiev, v každej sa hrá s inými figúrkami, často sa líšia aj samotné hry. No teraz, keď dospelosť začína byť už reálny pocit, nie iba abstraktný pojem založený na prekročení nejakej vekovej hranice, vnímam, že vzniká priestor, aby sme pomenovali, čo medzi nami – dcérami a našimi rodičmi – vlastne je. (Matiek som sa na to pýtala už dávnejšie.)
Ema má mamu
„Je to mega. Ale trvalo to,“ hodnotí súčasnú kvalitu vzťahu so svojimi rodičmi Jarmila (39). Vystihuje tým prevažnú časť odpovedí v našom dotazníku na túto tému: vzťahy sa stále vyvíjajú, zväčša k lepšiemu, a treba na nich pracovať. Viac porozumenia do vzťahov vie priniesť aj založenie vlastnej rodiny. „Pre mňa sa veľa zmenilo, keď som sa sama stala matkou. Prišla nová rola, ktorá má veľký vplyv aj na moje doterajšie ženské roly dcéry, sestry a tety. Našla som pochopenie pre veci, voči ktorým som sa predtým vymedzovala. S rodičmi trávim oveľa viac času a hoci je už pre mňa prioritou moja vlastná rodina, zblížilo nás to. Bývajú aj ťažké momenty, krivdy z minulosti, ale beriem to, ako to je. Isteže, je čo vylepšovať. Snažím sa pracovať na sebe, lebo jedine tak môžem meniť aj okolie,“ poznamenáva Dana* (31).
Na základe nášho prieskumu by sa dalo povedať, že o niečo lepšie či bližšie vzťahy mávame s mamami – minimálne sa s nimi viac rozprávame –, no neplatí to vždy. „Čím som staršia, tým sa môj vzťah s matkou zlepšuje. S otcom sa nám vzťahy urovnali po puberte, myslím, že máme nadštandardný vzťah, vždy ma rešpektoval, akceptoval a podporoval. S matkou to bolo zložitejšie, ale postupne zisťujeme, že keď jedna druhú prestaneme vychovávať, vieme mať takmer kamarátsky vzťah,“ opisuje svoju situáciu Alenka (29).
Viacero našich respondentiek si prešlo spolu s rodičmi ich rozchodom a nevyhnutným novým usporiadaním vzájomných vzťahov. „S mamou máme taký premenlivý vzťah, občas sme si blízke, občas sa na chvíľu vzdialime. Prešli sme si už všeličím, v čase, keď otec odišiel (našiel si frajerku), bola napríklad na nás deti extrémne upnutá takým tým dusivým spôsobom. Vtedy sme si to museli dosť bolestivo vydiskutovať, aby sa od nás trocha odstrihla. No a teraz, keď mám sama deti, tak by som aj uvítala, keby sme sa videli častejšie. S otcom mám skôr zdvorilostný vzťah, odišiel od mamy za dosť blbých okolností. Pravidelne sme sa začali vídať, až keď sa mi narodili deti, párkrát ročne sa za nami zastaví s kufrom plným darčekov,“ hovorí Andrea* (38). Krízou vo vzťahu s otcom si po rozchode rodičov prešla aj Alexandra (28) – nevedeli sa zhodnúť na interpretácii maminho odchodu od neho, z čoho pramenili veľké konflikty. Momentálne je už však s ich vzťahom spokojná.
Traumy a rodinné tajomstvá
K detstvu bez pochýb patrí veľká dávka bezstarostnosti, no to, že spomienky naň bývajú len pekné, považujem za obrovský mýtus. Aj v detstve a počas dospievania musíme prekonávať náročné obdobia a životné situácie a neraz ich majú na svedomí práve naši rodičia, ktorí ani zďaleka nie sú dokonalí ľudia bez chýb. A aj to je niečo, s čím sa musíme neskôr vo svojom živote vyrovnať.
Magdaléne (30) sa už od minulosti podarilo odpútať: „Boli tam dosť traumatické momenty a po rokoch terapie nemám pocit, že treba rodičov za niečo viniť. Skôr som pochopila, že sú to veľmi limitovaní ľudia a ja som ich veľmi limitované dieťa.“ Aj Jarmila absolvovala dve psychoterapie, aby sa našla. Hovorí, že rodičia ju museli nasledovať, pretože inak by sa navzájom stratili – a dnes majú krásny vzťah, ktorý si nekazia vzájomným doťahovaním sa, lebo si uvedomujú, že už spolu nemajú veľa času. Nie vždy však v rodinách dôjde k pomenovaniu problémov a ťažôb minulosti. Alexandra, ktorá je už sama matkou, cíti, že to niekde v nej stále leží, ale keďže s rodičmi nezažívali veľké osobné vojny, dnes sa to prejavuje len v podobe iných názorov na výchovu.
No rodiny bývajú miestom aj oveľa traumatickejších skúseností. „Vzhľadom na to, že obaja moji rodičia radi a často siahali po alkohole, stalo sa v rodine veľa zlého a tie dozvuky sú kdesi v pozadí ukryté. Toto však už nezmením, s tým sa môžem len zmieriť. Zametanie pod koberec nám ide famózne!“ priznáva Mária* (43). S mamou sú si podobné v tom, že majú hrôzu z konfliktov, a tak pre ne vyhýbanie sa háklivým témam funguje – aj keď Mária si uvedomuje, že to nie je najlepšie riešenie. „Vyhýbame sa najmä minulosti, veľmi veľa toho o nej neviem, ale bojím sa otvárať tieto dvere, keďže moja mama je abstinujúca alkoholička a desím sa toho, že ak by som sa pýtala na bolestivé veci, mohla by opäť začať piť. Preto sa jednoducho tvárime, že niektoré veci nie sú.“
Ohýbaj ma, mamko
S výchovou našich rodičov máme svoju skúsenosť a nie vždy sa zhoduje s tým, ako chceme vychovávať vlastné deti. Simona* (30) vníma, ako mamina výchova ovplyvnila jej osobnosť – momentálne číta knihy o výchove, na základe ktorých vidí, čo to spôsobilo. Mame to však nenazlieva, tvrdí, že každý človek sa snaží najlepšie, ako vie. V otázkach výchova ťažšie hľadá spoločnú reč s mamou aj Andrea: „Často sa o tom rozprávame a vysvetľujem jej, prečo robím veci inak. Ale myslím, že sa jej minimálne na začiatku dotklo, že si k nej nejdem po radu alebo že som si prvé týždne po pôrode neželala jej pomoc.“ Dodáva, že keď si vybaví niektoré okamihy a výchovné postupy zo svojho detstva, je zhrozená. „Určite nepatrím k ľuďom, ktorí budú hovoriť, že aj nás bili, a sme tu. Pri vlastných deťoch postupujem úplne inak, som na ne veľmi citlivá a chránim ich pred necitlivým zaobchadzanim (najmä slovným) aj zo strany starých rodičov.“
Dana oceňuje, že voči nej boli rodičia celkom liberálni, chýbalo jej však branie ohľadu na city a psychické prežívanie. „Pamätám si, že ako dieťa a v puberte som bola často zmätená a stratená, nerozumela som vzťahom a citom v našej rodine, čo potom viedlo k odcudzeniu. Toto je niečo, čo chcem určite robiť inak – byť konzistentná, pevná, trpezlivá, vľúdna, empatická a chcem, aby malo moje dieťa istotu vo mne a v partnerovi, nech sa deje čokoľvek. A hlavne je pre mňa veľmi dôležitá ozajstná dôvera a vedieť si priznať chybu aj pred deťmi. V prístupe k svojmu dieťaťu sa riadim vlastnou intuíciou, ale aj sa veľa vzdelávam o výchove.“
Na reflexiu výchovy, ktorá sa nám dostala, však vlastné deti mať nepotrebujeme. Magdaléne doteraz prekáža rodičovský argument, že nič nevie a nič ešte nezažila. Hoci má úctu k ich skúsenostiam, sama má svojich už tiež dosť. Aj Kristína* (28) má pocit, že niekedy sa k nej rodičia stále správajú ako k malému decku a nepovažujú jej názory za dôležité a prínosné. Alexandra bola zase v detstve nútená robiť veci, do ktorých sa jej veľmi nechcelo, a nemala možnosť povedať nie. Má napríklad trpkú spomienku na to, ako jej neverili, že jej učiteľka klavíra je hrozná. Až keď sa časom úplne zasekla a mama jej našla novú učiteľku, s radosťou k nej chodila ďalších sedem rokov.
„Paradoxne, oceňujem prísne pravidlá v puberte – skorý návrat domov, otec ma chodil vyzdvihnúť autom do mesta a pod. Negatívne hodnotím to, že sa o mňa veľmi nezaujímali, prípadne hlúpymi poznámkami na môj vzhľad podkopali moje sebavedomie – najmä otec. Možno aj preto som ako dospievajúca mala milión komplexov a bola extrémne hanblivá. Oni o tom podľa mňa vôbec netušili,“ zamýšľa sa Andrea. Svoje vnímanie rodičovskej výchovy pridáva aj Jarmila: „Vychovali ma láskyplne, ale nedokázali mi tú lásku dať najavo tak, ako som potrebovala. Nemám im to však za zlé. Oni sú „cez činy“, ja som človek slova. Ale už sme sa navzájom naučili ubezpečiť sa o svojich citoch – ja prostredníctvom činov, oni cez slová.“
Oheň na rodinnej streche
Nezhody sú v rodine bežné a nemusia vždy vychádzať len z iných pováh a nastavenia jej členov. Rodičia a deti sú vždy iná generácia, zoznamujúca sa so svetom, ktorý už funguje odlišne, vyrastajú v rozličných podmienkach, majú jednoducho iný život a nie vždy je jednoduché pochopiť svetonázor toho druhého. Ako citlivé témy na rozhovor a zdroj nezhôd naše respondentky uvázali politiku, náboženstvo, feminizmus, ekológiu, ľudské práva, zdravie či financie. Rodičia Kristíny napríklad nechcú prijať pomoc od svojich detí, pretože sa hanbia a zastávajú názor, že deti sa nemajú finančne starať o svojich rodičov. Dana hovorí, že jej rodičia sú aj pri sporných témach nakoniec prístupní dialógu, len na to potrebujú čas. Magdalénu zase diskutovanie o rozličných názoroch s rodičmi zbližuje: „Priznám sa, trochu ma dojíma, že sú ochotní poľaviť v mnohých „tradičných“ názoroch len preto, lebo môj spôsob života na to naráža.“
V Lenkinej (23) rodine je problematickou otázka jej sexuálnej orientácie: „Ani po štyroch rokoch ju nevedia pochopiť, hľadajú „chybu v systéme“. Nedokážu prijať fakt, že moja partnerka nie je moja kamarátka, a stále sa hanbia pred ostatnými ľuďmi ju predstaviť – čo ale istým spôsobom chápem. Reč o mojom vzťahu je teda vec, ktorá sa ticho akceptuje, ale filtrujú ju cez brata, ktorý je potom katalyzátor, čo to zas prenesie na mňa. Neviem, ako ich vyzvať k rozhovoru, či ich vyzvať a či vôbec mi stojí za to sa o tom baviť, keď si evidentne idú vlastný heteronormatívny diskopříběh. Koniec koncov však konflikty nevznikajú, nehádame sa, ale je tu tajný obláčik, ktorý veľmi cítiť, že sa obávajú, chcú sa spýtať, ale aj keď niečo naznačím ja, prekryjú túto tému. Preto je pre mňa najdôležitejšie práve túto oblasť spomenúť, keďže sme sa dohodli, že sa budeme viac rozprávať, aby nevznikali nátlaky a podtlaky, aké mama zažila so svojou mamou pre nedostatočnú komunikáciu…“
Rodičia starnú
Len čo sa vyrovnáme so škodami napáchanými v minulosti a predýchame súčasné nezhody, čaká nás spracovanie faktu, že naši rodičia starnú, zhoršuje sa im zdravotný stav a jedného dňa budú možno celkom odkázaní na pomoc a starostlivosť druhých ľudí. „Kiežby sa aj oni tak dobre vyrovnali so svojím starnutím, ako sa s ich starnutím vyrovnávam ja,“ konštatuje Magdaléna. Aj ona však už zakúsila strach o vlastných rodičov, keď mal jej otec infarkt. „Keď hneď nato jedol slaninu, vôbec nechápal, prečo ma to vytočilo. Nechápal, koľko bolesti bolo v tom vidieť ho v kritickom stave. Bolo mu to jedno.“ Andrea sa zase posťažovala, že jej mama ignoruje preventívne prehliadky a na to, aby ju tam dostala, treba týždne prehovárania. Pritom nemá najzdravšiu životosprávu a fajčí, o to viac sa obáva o jej zdravie. Svoj postoj pridáva aj Alenka: „Naši sú v pohode, chvalabohu, a sú dostatočne príčetní na to, aby odo mňa raz chceli, aby som sa vzdala vlastného života, lebo s nimi treba byť 24 hodín denne. Keby táto situácia prišla, určite by sme ju vyriešili bez psychického vydierania či pocitov krivdy. Dúfam.“ Kristína zase spomína hrdosť svojich rodičov, ktorí nechcú nikomu skončiť na krku. Ich starnutie si síce začína uvedomovať a desí ju, no zatiaľ sa snažia nemyslieť na budúce problémy.
„Rodičia mali zdravotné problémy odjakživa, i keď áno, v posledných rokoch je toho viac. Oni sú ale stále veľmi aktívni a sebestační, čo je super, ale zároveň by už mohli vypustiť niektoré veci a povinnosti a proste si užívať, venovať sa viac svojmu zdraviu a hlavne vlastnej psychickej pohode a eliminovať stres. Stále viac si uvedomujem ich smrteľnosť a niekedy si predstavujem, aké to bude, keď raz nebudú, a stiahne mi z toho hrdlo. Potom si uvedomím aj svoju smrteľnosť a pomyslím na moje malé dieťa, a to mi už príde úplne zle. Je to obrovská zodpovednosť a teraz tomu rozumiem lepšie, mám taký pocit,“ zamýšľa sa Dana. „Strašne sa toho bojím – ich odchodu, nie ich odkázanosti. Pevne verím, že keď ma budú potrebovať, budem tam pre nich tak, aby sa cítili komfortne. Aby sme si toho ešte veľa odovzdali,“ hovorí Jarmila.
Lenka a Mária sú odhodlané prevziať staroslivosť do vlastných rúk, keď to bude potrebné. Obe podobnú situáciu už zažili so svojimi starými mamami. „Ešte tu toto štádium nie je, ale zažili sme si s bratom starostlivosť (paliatívnu liečbu v domácom prostredí) o starú mamu. Všetci sme v sebe objavili silu, utužili sme lásku k sebe. Myslím, že sme s bratom stotožnení so starostlivosťou o rodičov, keď budú mať zhoršený zdravotný stav. Aj keď budú ešte v deväťdesiatke podnikať všetko možné, len aby neboli pripútaní na lôžku,“ dúfa Lenka.
Rodina je len jedna
Rovnako ako iné vzťahy, ani tie s rodičmi neposkytujú univerzálny príbeh lásky. Každý je iný, všetky sú komplikované, náročné to majú obe strany. Na základe vlastnej skúsenosti aj po prečítaní odpovedí v našom dotazníku mám však pocit, že zvyčajne mávajú viac-menej šťastné konce, resp. fázy, keď sa už dokonale poznáme, nemusíme si viac nič dokazovať a môžeme sa tešiť zo svojej prítomnosti. A niekedy zase dospejeme k presne opačnému módu a nepokúšame sa zo všetkých síl vzkriesiť vzťah, ktorý jednoducho nefunguje alebo ochladne. Napríklad Simona priznala, že s otcom nie je vôbec v kontakte a s touto podobou ich vzťahu je momentálne spokojná.
V každom prípade aj vzťah s rodičmi predstavuje nikdy sa nekončiaci vývoj. „Pred piatimi-desiatimi rokmi by som asi odpovedala úplne inak, rodinné vzťahy sú jednoducho meniace sa procesy,“ zhodnotila v dotazníku Dana. Aj Alenka vníma tieto procesy: „Za posledný rok som si veľmi intenzívne uvedomila, že rodina je fakt najviac. A že akokoľvek pateticky to znie, mám obrovské šťastie, že ju mám takú, aká je.“
„Je mi ľúto, že moji rodičia sú ustarostení. Mám pocit, že si neužívajú život. Že sa celý život tak snažia o hmotné zabezpečenie rodiny, že opomenuli to emocionálne, psychické. Mrzí ma, že sa nestarajú o svoje zdravie, ale komplikácie prijímajú, ako prichádzajú, riešia len následky a nie príčiny. Majú dosť pesimistický pohľad na svet okolo (aj keď oni hovoria, že sú realisti). Vo svojom vzťahu k rodičom spolu aj jednotlivo som si prešla dlhú cestu, kde bolo všetko – láska, nenávisť, hnev, želala som si ich rozvod, chcela som ujsť z domu, prišlo odcudzenie, nedôvera, ľútosť, zblíženie a zase láska. Hlboko v sebe ale majú dobro a to je esenciálne,“ zhrnula Dana všetko dôležité v pohľade na rodičov a vývoj vzťahu s nimi.
*niektoré mená boli z dôvodu zachovania anonymity na prianie respondentiek zmenené