My a rodičia

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. apríla 2019.

Vývoj vzťahu s rodičmi – toho môjho aj všeobecne – je pre mňa veľká vec. Pamätám si na detské porovnávačky, kto má akých rodičov, v ktorej rodine je prísnejšia mama a kde otec, a hlavne, čo všetko nám dovolia – chodiť neskoro spať, pozerať filmy večer v telke, jesť sladkosti pred obedom, nosiť zo školy aj iné známky ako jednotky. Najväčšia frajerina boli benevolentní rodičia, čo toho veľa nevyžadovali a neriešili. Potom sa to zmenilo na veľké preteky, čo všetko si môžeme dovoliť my voči nim, kam až zájsť, posúvať hranice drzosti, podráždenosti, hnevu, výčitiek. Najtrápnejšie na svete bolo to, čo je teraz vzácne a robí mi radosť – niekam s rodičmi ísť. V tomto vzťahu prechádzame od fázy absolútnej odkázanosti a závislosti cez obdiv, postupné odpútavanie sa, vzburu, definitívne osamostatnenie sa až k rovnocennému vzťahu dospelých ľudí. Pokračovať v čítaní: “My a rodičia”

Vážená pani generálna riaditeľka,

napísala DEBORA PASTIRČÁKOVÁ
ilustrovala TENGER WORKS

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. decembra 2018.

je o Vás známe, že sa neustále zaujímate o spokojnosť svojich zamestnancov, s ktorou úzko súvisí prosperita a progres Vašej firmy. Jedno od druhého nejde oddeliť, tak ako nejde oddeliť formu od obsahu. Pravdaže, Vy ako žena nepristupujete k výkonu svojej funkcie s úmyslom zviditeľniť si ego a za každých okolností viesť firmu ku konštantnému zisku. Vy ako žena ste si vedomá aj iných hodnôt, tých humánnych, vnímate svojich zamestnancov s empatiou a ako komplexné ľudské bytosti, nielen ako stroje na napĺňanie krátkodobých a dlhodobých vízií. Práve Vy v rámci zlepšenia a zmodernizovania pracovných podmienok ste nedávno vydali rozhodnutie presťahovať celú firmu do open space-u. Zamestnanci nadšene a s prísľubom lepších zajtrajškov zbalili šanóny. Pokračovať v čítaní: “Vážená pani generálna riaditeľka,”

O rodičoch a strate

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala HAN

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 8. marca 2018.

Smrť si nepripúšťame. Tak trochu rátame, že niektoré veci budú navždy. A že aj keď sa rozvedieme, prídeme o prácu alebo len naša imunita podľahne vytrvalým mrazom, bude tu pre nás niekto. Najčastejšie sú to mama alebo otec, ľudia, ktorí nám dali život, a tak nejako automaticky rátame, že v ňom vždy budú. Samozrejme, prirodzene. Naši.

Také samozrejmé to však vôbec nie je. Niekedy o rodičov nenávratne prídeme ešte pred tým, než stihnú založiť skalku a rozmaznať naše deti. Pokračovať v čítaní: “O rodičoch a strate”