Klub zaslúžilých matiek

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ALŽBETA SZETEIOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 8. decembra 2016.

Rezignovaných povzdychov, že rodinu si človek nevyberá, počul tento svet už dosť. Netreba však zabúdať, že ani naša rodina si (väčšinou) nevybrala nás. Ako dcéry a synovia sa jej počas plus-mínus prvých dvoch egoistických desaťročí nášho života hravo vieme postarať o pár srdcových kolapsov. A až po puberte, prvých (zakázaných) láskach a ťažkých opiciach prichádzame na to, že chceme vo vzťahu s rodičmi vytvoriť viac priestoru na to pekné – spoločné zážitky, na ktoré sa všetci tešia, porozumenie, láskavosť k sebe, alebo aspoň lepšie odhadnutie situácie a skoré vycúvanie z ďalšieho hroziaceho (zbytočného) konfliktu.

Teda aspoň tak súdim z vlastnej skúsenosti. A takisto si myslím, že aj keď sa vlastnými rodičmi môžeme cítiť nepochopené a nepochopení aj dávno po puberte, ich úmysly s nami boli vždy len tie najlepšie. A že aj keď niekedy pôsobili tak, že majú patent na pravdu, rozum a (náš) život, často len improvizovali a snažili sa predísť ujmám – bez manuálu na rodičovstvo a výchovu a bez šance na opravu či druhý pokus vyformovať z nás dobrých ľudí. Stali sa aj chyby a kadečo by sa mamám a otcom dalo vyčítať, stále však sú a vždy boli najlepšími rodičmi, akými vedeli byť. A kým v Kurníku z pohľadu dcér zhrnieme, za čo všetko im patrí naša vďaka a čo, naopak, teraz musíme spracúvať na terapiách, necháme najprv prehovoriť skúsené matky, aby sme mali komplexnejší obraz o našich vzťahoch.

Výchova nemá konca
Prvýkrát nás videli ako pokrčených miniatúrnych ľudí, ktorí boli od nich absolútne závislí. Potom sme sa im tmolili pod nohami, sťahovali na seba obrusy, ochutnávali všetko, na čo sme dosiahli, vymkli ich a vysypali po celom byte vanilkový cukor, báli sme sa, chceli sme veci robiť podľa seba, klamali sme, riešili prvé problémy a celkovo sme mamám (a otcom, samozrejme – všetka česť!) každý deň vytvárali množstvo príležitostí na výchovu, vysvetlenie i poučenie.

Preto niet divu, že majú občas snahu vychovávať nás aj v dospelosti. „Snažím sa používať priateľský tón a rešpektovať svoje dcéry, ale často mi to „ujde“. Ony sa však veľmi nedajú a vedia si svoje názory obhájiť – pomaly už lepšie ako ja,“ hovorí o pokusoch dohovárať svojim dvom dcéram 53-ročná Oľga.

„Bohužiaľ, snažím sa ich vychovávať aj teraz. Oni mi vždy len so smiechom povedia stop,“ hovorí o svojej dávno dospelej dcére a synovi 76-ročná Anna. Kto však usmernenie stále potrebuje, sú jej vnúčatá. A práve ich výchova je najčastejším zdrojom konfliktov v rodine: „Na niektoré výchovné spôsoby máme rozdielne názory. Dám ich najavo a niekedy sa to nepáči, ale právo na svoj názor má každý. Keď niekto prestrelí, tak sa aj pohádame, potom sa však ospravedlníme a o chvíľu je dobre.“

Sú však aj mamy, čo si občasné mentorovanie vedia odpustiť. Eva, ktorá má 63 rokov a takisto vychovala dcéru a syna, sa už o to počas ich dospelosti nepokúša: „Nesnažím sa o to, pretože si myslím, že nemám „patent na rozum“. Samozrejme, som však rada, keď sa na mňa obrátia s prosbou, aby som im poradila.“

Deti ako priatelia
Vzťah Lorelai a Rory Gilmorových v reálnom svete asi ťažko dosiahnuť, no aj medzi matkami a ich dospelým potomstvom bežne vzniká priateľstvo – aj keď je prirodzené, že má svoje limity. Rovnako ako dcéry a synovia, i mamy rozmýšľajú, čo všetko svojim deťom môžu povedať. „Pokladám svoje dcéry za priateľky, občas sa im aj zdôverím, ale nie vždy. Niekedy toho nechcem na ne nakladať priveľa, nechcem, aby sa trápili alebo ma ľutovali, keď mám nejaké horšie obdobie, alebo je mi ťažko. Ja im tiež chcem byť oporou a som rada, ak sa mi zdôveria. Cítim však, že už aj ony ma začínajú akoby šetriť, chcú si svoje veci vyriešiť samy a nehovoria mi všetko vtedy, keď sa to deje, ale až keď je po tom. Asi sa chcú rozhodovať samy a nedať sa ovplyvňovať mojimi radami,“ uvažuje Oľga. Vzťah s dcérami však má natoľko otvorený, že sa o ňom vedia porozprávať, rovnako ako o vzťahoch s inými ľuďmi.

Otvorenosť pomohla aj vzťahu Anny a jej dcéry. „So synom som vždy veľmi dobre vychádzala a aj naše názory si boli blízke. S dcérou sa naše vzťahy počas puberty, ale aj neskôr, zhoršili a boli veľmi napäté. Naše názory a priority sa rozchádzali. Napriek tomu sme však obe pracovali na zlepšení vzťahu a postupne sme sa zblížili. Vždy som sa snažila pomôcť jej v ťažkostiach a dať jej najavo, že aj keď som k nej kritická, mám ju rada a vážim si jej dobré srdce,“ opisuje svoju skúsenosť.

To, že mamy majú so svojimi deťmi dobrý vzťah, vidno aj na tom, ako trávia spoločný čas. Oľgine dcéry študujú vo svete, Annin syn žije vo Viedni, Evina dcéra sa tiež usadila v zahraničí. Ich kontakt je teda obmedzený na maily a Skype, keď sa však stretnú, veľa sa rozprávajú, chodia spolu za kultúrou, na nákupy, do prírody, športujú, pracujú v záhrade a chodia aj na dovolenky. „Máme veľmi dobré a otvorené vzťahy plné lásky a smiechu. Som nadmieru spokojná,“ hodnotí Anna. „Vždy som sa snažila o úprimný vzťah založený na dôvere. Výsledok záležal od ich veku,“ dopĺňa Eva.

Nie vždy však boli vzťahy v týchto rodinách ideálne. Ako najhoršie obdobie všetky tri ženy označili pubertu svojich detí. „Najťažšie pre mňa bolo, keď staršia dcéra v sedemnástich odišla študovať do zahraničia. Zrazu som nad ňou stratila kontrolu, bála som sa o ňu. Nič sa však nestalo, pochopila som ako veci fungujú a pri tej mladšej som sa už tak nebála. No, samozrejme, aj keď mali nejakých 11 až 13 rokov a boli so sebou aj so všetkým naokolo nespokojné, bolo to ťažšie a ich večné sťažovanie sa liezlo na nervy,“ spomína Oľga.

Radosti & starosti
Malé deti – malé starosti, veľké deti – veľké starosti, zaznievalo celý život v rozhovoroch mám, ktoré sa týkali nás a toho, čo sme vyviedli. V dospelosti sa síce s problémami musíme popasovať vlastnými silami, mamy však naše starosti vedia zasiahnuť. Oľga problémy svojich dcér veľmi prežíva a trápi sa, keď sa im niečo nepekné prihodí. Anna je na tom rovnako a myslí si, že ak jej deti majú nejaké citové problémy, ktoré by ťažko niesla, radšej jej ich nepovedia. „Problémy svojich detí prežívam veľmi intenzívne, zasiahnu ma vždy viac ako moje vlastné starosti,“ pridáva sa Eva.

A nie je to len o starostiach, s ktorými sa boríme. Aj keď už nenosíme zlé známky z nemčiny a nemáme frajera s čírom na hlave, stále svojim mamám robíme vrásky. „Niekedy ma trápi, že si dcéry odo mňa nedajú poradiť, ale potom v konečnom dôsledku uznávam, že si musia prejsť svoju cestu samy – aj s chybami, ktoré spravia a ktoré k tomu patria, lebo aj to je dozrievanie. Niekedy ma trochu trápi, že to ešte nemajú upratané v živote, že stále hľadajú seba aj svoju cestu a mne sa to napríklad zdá byť dlho, ale s tým sa musím zmieriť. No a trápi ma, keď ponocujú a neporiadne sa stravujú,“ s úsmevom hovorí Oľga. Neskoré príchody domov však súvisia skôr so strachom o dcéry. A ku konfliktom v domácnosti prispieva aj temperamentná povaha Oľgy a jej dcér: „Všetky tri sme veľmi emocionálne, ľahko sa dáme uniesť, až napríklad vybuchneme. Ale potom, keď sa upokojíme, učíme sa všetko si v pokoji vyrozprávať a počúvať argumenty druhej strany.“

Našťastie sme rodičov od malička okrem starostí zásobovali aj dôvodom na radosť – a tu môže byť úmera s naším vekom a jej veľkosťou rovnaká. S dospelými deťmi sa už mamám nezaleskne slza v oku pri recitovaní vinšov na školskej besiedke, pri myšlienke na nás však vedia mať trvalý pocit hrdosti. Anna to zhrnula výstižne – má radosť, že jej deti sú slušní ľudia s dobrým srdcom. Eva zase obdivuje, ako jej deti dokážu riešiť zložité situácie a nevzdávať sa, ani keď to vyzerá beznádejne. „Najviac ma teší, keď vidím, ako dcéry zvládajú život, ako sa postupne osamostatňujú, vedia si poradiť, aké rozhľadené ženy z nich vyrastajú, ako dozrievajú, ako zrazu vidím, že aj keď som im niečo úplne priamo nevštepovala, a len to doma videli na nás rodičoch, tak to prevzali. Majú súcit so slabšími, neváhajú pomôcť, keď treba, angažujú sa v občianskom živote, majú kritické uvažovanie, ich sny a predstavy sa netýkajú len ich samotných, ale aj spoločnosti a prostredia, v ktorom žijú,“ vymenúva Oľga.

Novoty na staré kolená
Aj keď od mamy môžeme donekonečna pýtať recepty a tajné triky na osvedčené klasiky a radiť sa s ňou, ako zazimovať rozmarín, sú veci, ktoré jednoducho vieme lepšie. Zavádzať novoty v živote starších generácií revolučným spôsobom nemusí vždy vyjsť podľa predstáv, v kadečom im však môžeme ísť aspoň nenápadným príkladom.

Dôchodkyni Anne otvárajú deti najmä svet nových technológií, Eva zase vníma všetko pozitívne, čo jej deti robia a ona nie – ovládajú cudzie jazyky, cestujú bez obáv, že sa stratia na letisku, vedia s nadhľadom komunikovať, majú blízky vzťah k prírode a zvieratám. „Učím sa od nich stále, odkedy prišli na svet. Od tej spontánnej radosti, ktorú deti vedia mať, cez zvedavosť a nadšenie, s ktorým všetko robili a robia. A teraz už aj to, že život môže byť aj iný, ako som ho mala ja, a predsa dobrý a hodnotný. Obidve študujú sociológiu, takže majú dobrý rozhľad, kritické uvažovanie, obdivuhodné názory. To ma s nimi najviac baví – že sa môžem od nich učiť. Aj v takom triedení odpadu sú majsterky, takže ma v tom vychovávajú, hoci pôvodne som ich k tomu doviedla ja. V obliekaní a úprave si od nich takisto dám povedať,” hovorí Oľga.

Mama v prázdnom hniezde
Kým bývaš pod mojou strechou, platia moje pravidlá. Samozrejme! Deti, ktoré pri každom prúsere počúvajú toto zázračné pravidlo života s rodičmi, sa momentu, kedy spod tej povestnej strechy odídu, občas nevedia dočkať. A verím, že aj pre rodičov to vie byť v horších chvíľach vysnívaný míľnik. Kým deti však netušia, že ich väčšinou čaká oveľa menej dobrodružný a slobodný život, než si mysleli, rodičov vie zaskočiť ticho pod strechou. „Prázdne hniezdo prežívam dosť ťažko – ešte stále. Je mi za dcérami smutno, s nimi tu bolo oveľa veselšie, stále sa niečo dialo, bolo u nás viac života. A uvedomujem si tiež, že jedna kapitola môjho života sa skončila a je nenávratne preč, už sa nezopakuje. Na druhej strane som rada, že sa im darí a sú spokojné. Tak to asi má byť. No a aj na mňa postupne dolieha vek a únava a nakoniec mi aj dobre padne, že už máme s manželom menej starostí,“ hodnotí momentálnu situáciu u seba doma Oľga.

Rodina bola pre Oľgu na prvom mieste, odkedy sa narodili jej dcéry. Všetko ostatné išlo bokom – ocitla sa v jednom kole, z ktorého vystúpila, až keď deti odišli z domu. „Začínam sa vracať k tomu, kto vlastne som, aké som mala sny a túžby v mladosti, čomu som sa chcela venovať. Niečo z toho si aj plním, niečo sa už nedá. Výchovu detí som však nikdy nebrala ako nejakú obeť, bavilo ma to a chcela som to tak,“ vysvetľuje.

Anna priznáva, že rodina sa vždy delila o jej pozornosť s prácou: „Mala som veľmi zaujímavú a zodpovednú prácu v oblasti životného prostredia a niekedy ma v rodine musela suplovať moja dcéra alebo stará mama.“ Vďaka práci dramaticky neprežívala ani odchod detí z domu. Pre Evu to naopak bolo náročné obdobie a trvalo dlhší čas, kým si zvykla. Snažila sa vtedy nájsť si aktivity, ktoré ju napĺňali. „V materstve dokáže prekvapiť všeličo, napríklad, že už vás deti nepotrebujú, keď to predpokladáte, ale aj naopak,” hovorí.

Všetko je, ako má byť
Za pochodu a popri všetkých povinnostiach rodičia reagujú a riešia veci tak, ako vedia. Priestor na zhodnotenie, či sa niečo nedalo a nemalo robiť inak, prichádza často až s odstupom času. „Keby som to mohla zmeniť, asi by som dcéram bola dala viac slobody – aby mohli skúšať, čo dokážu, a dávať im na to šancu. Veľa vecí som robila za ne; myslím si, že by bolo bývalo lepšie nechať ich, nech si to vyskúšajú. Mali by viac sebadôvery a sebaistoty,“ myslí si Oľga. Anna by však po 52 rokoch materstva nemenila nič. Hovorí, že všetko je tak, ako má byť. Jej odkaz je prostý a výstižný: „Pestujte svoje vzťahy a v sebe lásku.“

A to sa nezaobíde bez pochopenia svojich rodičov a limitov, s ktorými pri našej výchove bojovali. „Všetci rodičia to robia najlepšie, ako vedia. Niekedy ani veľmi nevedia, iba sa učia. Každý však môžeme dať len to, čo sme dostali. Ako matka som si veľmi uvedomovala, aké je dôležité, akí sme my rodičia. Môžeme deťom rozprávať, čo len chceme, ak my nebudeme takí, ako požadujeme od nich, nezafunguje to,“ uzatvára Oľga.

2 myšlienky na “Klub zaslúžilých matiek

  1. Spätné upozornenie: Šafel – Kurník

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *