Nevďačná dcéra

napísala ZINA FALKOVÁ* ilustrovala KLAUDIA MORAVČÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 29. apríla 2021.

Občas si myslím, že mnohí naši známi ľutujú moju mamu, pretože má takú nevďačnú dcéru, ako som ja. Obvykle mi je ukradnuté, čo si o mne ľudia myslia, niekedy však mám potrebu vysvetľovať, prečo je to tak.

Na prvý pohľad sme vždy museli vyzerať ako normálna rodina zo strednej triedy. Dvaja rodičia, dve deti. Naši sa brali krátko predtým, než som sa narodila, a sú spolu dodnes. Nezažila som v rodine vážne zdravotné problémy, alkoholizmus, neveru ani rozchod rodičov. Hoci sme neboli žiadni boháči, mali sme vždy všetko potrebné. Chodili sme na dovolenky v lete i v zime, dostala som možnosť študovať školy podľa svojho výberu.

Napriek tomu som sa ako dieťa nikdy necítila byť šťastná. A pritom by mi ako obyčajnému sídliskovému dieťaťu deväťdesiatych rokov bolo bývalo ku šťastiu stačilo tak málo…

Pokračovať v čítaní: “Nevďačná dcéra”

Našla sa dcéra pre mamu

napísala VERONIKA HUDECOVÁ ilustrovala BESSA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 21. januára 2021.

(Voľné pokračovanie článku Hľadá sa rodič pre dieťa)

Jedného dňa som prišla na oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a mládeže, aby som si pozrela spis svojej budúcej dcéry. Rozhodla som sa pre ňu hneď, ako som uvidela fotku. Informácie z podrobného spisu som ale analyzovala, aj keď som už v skutočnosti rozhodnutie spravila. Išla som však akoby zámerne od poslednej strany spisu a ako poslednú informáciu som vlastne čítala tú, ktorá mala byť prvá – meno triapolročného dievčatka, ktoré býva u profesionálnej rodiny na východe Slovenska. Zovrelo mi žalúdok. Rok predtým sa mi sníval sen o dievčatku s rovnakým menom – Tamara. Hneď nato som sa však dozvedela, že o skutočnú Tamaru má záujem ešte jeden pár, priamo z Prešova. Znovu mi zovrelo žalúdok, ale vravím si, veď dobre, možno jej budú lepšími rodičmi. Sú dvaja a nie sú tak ďaleko. Uvidíme. 

Pokračovať v čítaní: “Našla sa dcéra pre mamu”

Bábätko je v poriadku, maminka v prdeli

napísala MIRKA GÚČIKOVÁ
ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. júna 2019.

„Mamičky, nechcete sa odfotiť do mestského týždenníka s bábätkom?“ pýta sa žena z regionálnych novín a nakúka do každej izby na pôrodnici. Ženy v nočných košeliach, papučiach a županoch sa pomaly presúvajú na chodbu, asi na obed. Jedna s kanilou v ruke, druhá ledva chodiac po cisárskom, ďalšia si bolestivo sadá na stoličku. Všetky len mlčky krútia hlavou, že nie, ďakujem, fotiť sa nechcem.

Pri prvom pôrode ma prekvapilo popôrodné trápenie. Hovorili mi predtým ženy, ako bolí sťahovanie maternice? Že prsníky tiež bolia, keď sa nalievajú mliekom? Pokračovať v čítaní: “Bábätko je v poriadku, maminka v prdeli”

My a rodičia

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. apríla 2019.

Vývoj vzťahu s rodičmi – toho môjho aj všeobecne – je pre mňa veľká vec. Pamätám si na detské porovnávačky, kto má akých rodičov, v ktorej rodine je prísnejšia mama a kde otec, a hlavne, čo všetko nám dovolia – chodiť neskoro spať, pozerať filmy večer v telke, jesť sladkosti pred obedom, nosiť zo školy aj iné známky ako jednotky. Najväčšia frajerina boli benevolentní rodičia, čo toho veľa nevyžadovali a neriešili. Potom sa to zmenilo na veľké preteky, čo všetko si môžeme dovoliť my voči nim, kam až zájsť, posúvať hranice drzosti, podráždenosti, hnevu, výčitiek. Najtrápnejšie na svete bolo to, čo je teraz vzácne a robí mi radosť – niekam s rodičmi ísť. V tomto vzťahu prechádzame od fázy absolútnej odkázanosti a závislosti cez obdiv, postupné odpútavanie sa, vzburu, definitívne osamostatnenie sa až k rovnocennému vzťahu dospelých ľudí. Pokračovať v čítaní: “My a rodičia”

Tie veľké rozhodnutia

ilustrovala PETRA LUKOVICSOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 25. októbra 2018.

Napísať tento text bolo pre mňa dôležité. Možno bude pre niekoho rovnako dôležité si ho prečítať.
Robiť veľké rozhodnutia nie je len tak. Nie je len tak si za nimi stáť ani hovoriť o tom, ako sme k nim prišli. Dôležité však je, že ich robiť môžeme. To totiž (ako vieme) nie je vôbec také jasné a samozrejmé.

Nedávno som pozerala rozhovor s Terezou Dočkalovou, to je tá sympatická slečna uvádzajúca reláciu Branky, body, kokoti, s Janom Krausom. Pýtal sa jej, či dnes ešte vôbec ten feminizmus potrebujeme, či to už nie je akési zbytočné. Neuveritelne ma tá otázka zarazila. Ako si niekto môže myslieť, že je zbytočné bojovať za to, aby sa žena mohla slobodne rozhodovať alebo mať rovnaké podmienky na svoju slobodu ako muži. Okamžite som si spomenula na svoju skúsenosť a na to množstvo žien, ktoré ju mať nemôžu. Pokračovať v čítaní: “Tie veľké rozhodnutia”