Kliatba Y2K

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala HAN DONAU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. apríla 2024.

Rozkliknem nejakú handričku na Vinted, zbadám hashtag #y2k a ponáram sa do úzkosti, do tej, ktorá bola ustavične prítomná na pozadí môjho dospievania, ktorá sa zjavila a prehltla ma ešte pred pubertou, roky ma prežúvala a vypľúva ma len po kúskoch až do dnešných dní. Idem po ulici a za dievčatami, ktoré míňam, sa vynárajú obrazy mojich spolužiačok, všetko to oblečenie, ktoré sme nosili, všetky tie veci, po ktorých sme túžili. (Náš svet nebol oveľa bohatší.) Rifle s nízkym pásom, bedrové kosti Britney Spears, kapsáče, Avril Lavigne, očné linky, čierna, gothic, emo, punk, skutočne značkové oblečenie, nie fejky z tržnice, jablčný ocot na chudnutie, diskmeny a mp3 prehrávače, mobilné telefóny s kapacitou desať esemesiek a radosť z každej ikonky správy, ktorá sa na ich štvorriadkových displejoch objavila (cena jednej tri koruny a kredit večne minutý), počítače ako vzácnosť, internet šialene pomalý a len pre vyvolených, závisť, veľa závisti. Nič z toho nie je odložené ako artefakt v múzeu, starostlivo ošetrený, so štítkom a s inventárnym číslom, relikt, okolo ktorého by sme sa mohli zhŕknuť a kývať hlavami, toto sme boli my, toto sme prežili, toto nás ovplyvnilo. Miesto toho sa v tom surovo hrabú módne značky a po nich dievčatá, ktoré prežijú niečo úplne iné ako my, vyberajú si, čo sa im hodí, čo je dostatočne škaredé, aby to dnes mohlo byť moderné. Prepáčte, cítim sa dotknuto, niečo mi beriete.

Pokračovať v čítaní: “Kliatba Y2K”

My a rodičia

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. apríla 2019.

Vývoj vzťahu s rodičmi – toho môjho aj všeobecne – je pre mňa veľká vec. Pamätám si na detské porovnávačky, kto má akých rodičov, v ktorej rodine je prísnejšia mama a kde otec, a hlavne, čo všetko nám dovolia – chodiť neskoro spať, pozerať filmy večer v telke, jesť sladkosti pred obedom, nosiť zo školy aj iné známky ako jednotky. Najväčšia frajerina boli benevolentní rodičia, čo toho veľa nevyžadovali a neriešili. Potom sa to zmenilo na veľké preteky, čo všetko si môžeme dovoliť my voči nim, kam až zájsť, posúvať hranice drzosti, podráždenosti, hnevu, výčitiek. Najtrápnejšie na svete bolo to, čo je teraz vzácne a robí mi radosť – niekam s rodičmi ísť. V tomto vzťahu prechádzame od fázy absolútnej odkázanosti a závislosti cez obdiv, postupné odpútavanie sa, vzburu, definitívne osamostatnenie sa až k rovnocennému vzťahu dospelých ľudí. Pokračovať v čítaní: “My a rodičia”

Poučenia desaťročia

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 2. novembra 2017.

Občas váham pred rozhodnutím, s neistotou si premeriavam budúcnosť. Tak trochu dúfam, že z nej príde nejaký signál, uistenie, že bude dobre. Aj kedysi, keď som odišla zo školy, trápila sa hrubými lýtkami či tak celkovo, čo si o mne myslia ostatní, bolo by mi ľahšie na duši, vedieť, čo viem dnes. Viac by som si všímala veci, na ktorých naozaj záleží. Najradšej by som to dievča objala a povedala jej, nech sa, preboha, toľko zbytočne netrápi. Tieto poznania však neprichádzajú samy od seba. A bez tých trápení (skutočných či DIY) by som sa nenaučila prekonať strach, pochybnosť, predsudok. Pokračovať v čítaní: “Poučenia desaťročia”

Správa o láske

napísala JANA H. HOFFSTÄDTER
ilustrovala PETRA LUKOVICSOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. októbra 2017.

Milý Edo,

poklad, dnes nebudem písať o politike a stave sveta ako naposledy, hoci sa dnes v Česku, (áno, aj v tvojom rodnom Brne) dejú veľké veci, a nie sú veru veľmi radostné.

Dnes Ti píšem správu o láske. Neviem, kedy a či ju budeš čítať, pre každý prípad Ti ju tu odložím.

Keď kráčam dvakrát do týždňa okolo Prezidentskej záhrady do práce, vidím Ťa, ako sa hráš so spolužiakmi. Beháte, vykrikujete, smejete sa, alebo naopak, práve riešite niečo vážne. Pokračovať v čítaní: “Správa o láske”

Nedúfajte v lepšiu minulosť

napísala JANA H. HOFFSTÄDTER
ilustrovala BROŇA SCHRAGGE

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 27. apríla 2017.

Zdá sa mi, že si pamätám len veľmi málo vecí. Zato niektoré presne do detailu. Často také, ktoré si pamätať vlastne ani nechcem.

Prečo to tak je, sa už určite pýtalo veľa ľudí, a toto by zrejme nebola prvá úvaha. Ale mňa skôr zaujíma, ako veľmi ma moja minulosť formuje a ako veľmi sa dá zmeniť. Teda zmeniť sa, samozrejme, nedá. A ani v to netreba dúfať.

Ale dajú sa zmeniť následky minulosti? A existujú vôbec nejaké následky? Pokračovať v čítaní: “Nedúfajte v lepšiu minulosť”