Tvoja láska

napísala EVA MESZÁROSOVÁ ilustrovala ALICA BUJŇÁKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 31. marca 2022.

Vyťahujem ťa z vane a utieram ťa, dožaduješ sa pri tom objatia. Objímam ťa, ale necítim to, robím to len automaticky, som neprítomná. Moje myšlienky brázdia po osamelej vyprahnutej púšti, na ktorej práve stojím, sama, bez všetkých, len ja a moje problémy a všetky problémy sveta. Nezvládam to, ako sa mám vôbec na čokoľvek sústrediť?

Oáza v nedohľadne, vody málo, nevládzem kráčať, nevládzem už asi ani kričať. Veď nebuď taká patetická… Obliekam si nočnú košeľu a ty mi ju nadšene chváliš, hovoríš, ako mi pristane a aká som v nej krásna. Ďakujem ti, ale nevidím ťa, pred tebou aj za tebou je tá púšť a niekde uprostred ja. Ešte ma prosíš, že chceš pred spaním dokončiť jeden obrázok, ktorý mi kreslíš už druhý deň, potrebuješ tam ešte niečo vylepšiť, ešte to nie je úplne také, ako by si chcela. Vraj aby sa mi to naozaj páčilo.

Pokračovať v čítaní: “Tvoja láska”

Ohmatať život jedného človeka

napísala LUCIA ŽATKULIAKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. augusta 2021.

Hovorila si mi milovaná a ja som sa vďaka tebe milovanou aj cítila.

V starých škatuliach nachádzam fotografie teba a prevraciam ich na druhú stranu v nádeji, že nájdem zápis, ktorý mi o tebe v tom momente povie viac. Prvé strany albumov sú vzorne vyplnené aj popísané. Ďalšie už musím prevracať opatrne, aby nevypadli kôpky fotografií založené medzi stranami. Stále čakajú, kým ich zaradíš.

Škatule s fotkami bude raz prechádzať niekto po mne, niekto, kto si už teba pamätať nebude. Fotky, na ktorých je tvoja tvár, sa toho človeka nebudú nijak dotýkať, rovnako ako sa mňa nijak nedotýkajú fotky tvojich vzdialených prastrýkov a pratiet, ktoré v kôpkach nachádzam. Nebude poznať tvoj príbeh, komplexnosť tvojho života. Existuješ, len pokiaľ ťa niekto nosí v živej pamäti, potom sa staneš iba ďalším anonymným mŕtvym z dávnych čias.

Pokračovať v čítaní: “Ohmatať život jedného človeka”

Hľadá sa rodič pre dieťa

napísala VERONIKA HUDECOVÁ ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. marca 2020.

Keď som bola malá a premýšľala som, aká budem, až budem veľká, vždy sa v myšlienkach okolo mňa obšmietala moja dcéra. Nie vlastná, ale taká, ktorú by som odniekiaľ dostala, niekde sa s ňou stretla, odniekiaľ s ňou ušla. Povedané dospeláckymi slovami: osvojená, adoptovaná alebo čosi také. Aj rodičom som zvykla občas nadhodiť, aby sme ešte dali domov dievčaťu, ktoré ho nemá. Ako som potom rástla, predstavovala som si, že budem mať svoje deti, ale určite, určite si k nim ešte nejaké osvojím.

Pokračovať v čítaní: “Hľadá sa rodič pre dieťa”

O svokrách a nevestách

napísala VERONIKA PIZANO editovala EVA MÉSZÁROSOVÁ ilustrovala PETRA LUKOVICSOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 19. decembra 2019.

Keď sa dostanem pri rôznych príležitostiach k téme svokra, vždy poviem, že tá moja je skvelá. Na to ľudia, znalí mojich pomerov často odpovedia: „No jasné, keď ju máš za oceánom.“ To je síce pravda, ale ja naozaj mám výbornú svokru. Bývala som s ňou v jednej domácnosti nielen pár týždňov ako návšteva, ale nasáčkovala som sa k nej aj na tri mesiace s batoľaťom a neskôr s ďalšími prírastkami na dva mesiace. Mám z toho len pozitívne zážitky. Pokračovať v čítaní: “O svokrách a nevestách”

Do roka a do dňa

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9. mája 2019.

Tak sme to nestihli. Podľa starého zvyku mala byť zo mňa do roka a do dňa od zásnub vydatá pani, dokonca je už na ceste aj dieťa, takže by sa dalo povedať, že sa brať musíme (ba čo viac, my sa v skutočnosti normálne chceme!), no svadba je stále v nedohľadne. A nie som z toho smutná.

Verím v manželstvo, v naplnené (!) spolužitie dvoch ľudí, až kým ich smrť nerozdelí. Možno je to naivné, no vyhovuje to mojej povahe a mojim potrebám, celý ten koncept mi dáva zmysel. Netvrdím však, že je to jediná prijateľná forma vzťahu, že tie, ktoré nie sú spečatené sobášom alebo nevydržia celý život, sú neúprimné a zbytočné. Alebo že každý potrebuje nájsť svoj osudový vzťah, prípadne sa orientovať na jeho hľadanie. Pokračovať v čítaní: “Do roka a do dňa”

O hľadaní tej pravej (kamarátky)

napísala VERONIKA PIZANO
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. apríla 2019.

Ovplyvnená americkými seriálmi a filmami som väčšinu tínedžerských rokov žila v predstave, že každé dievča by malo mať svoju najlepšiu kamošku, ideálne aj dve až tri. Mať svoju nerozlučnú skupinu, s ktorou by som sa delila o všetky útrapy, strasti, zamilovanosti. Keďže som však najlepšiu kamarátku v takom zmysle nemala, neraz som si hovorila, či som v tomto vôbec normálna, a pridávala som si tak ďalšiu neistotu už k tomu tradičnému množstvu pochybností, ktorými si tínedžerka prechádza.

Rodina, odtiaľ-potiaľ
V detstve som sa často utiekala k svojim sesterniciam a bratrancom, bola som hrdá na to, že máme veľkú rodinu, keďže moja mama má deväť súrodencov. Pokračovať v čítaní: “O hľadaní tej pravej (kamarátky)”

My a rodičia

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. apríla 2019.

Vývoj vzťahu s rodičmi – toho môjho aj všeobecne – je pre mňa veľká vec. Pamätám si na detské porovnávačky, kto má akých rodičov, v ktorej rodine je prísnejšia mama a kde otec, a hlavne, čo všetko nám dovolia – chodiť neskoro spať, pozerať filmy večer v telke, jesť sladkosti pred obedom, nosiť zo školy aj iné známky ako jednotky. Najväčšia frajerina boli benevolentní rodičia, čo toho veľa nevyžadovali a neriešili. Potom sa to zmenilo na veľké preteky, čo všetko si môžeme dovoliť my voči nim, kam až zájsť, posúvať hranice drzosti, podráždenosti, hnevu, výčitiek. Najtrápnejšie na svete bolo to, čo je teraz vzácne a robí mi radosť – niekam s rodičmi ísť. V tomto vzťahu prechádzame od fázy absolútnej odkázanosti a závislosti cez obdiv, postupné odpútavanie sa, vzburu, definitívne osamostatnenie sa až k rovnocennému vzťahu dospelých ľudí. Pokračovať v čítaní: “My a rodičia”

S extrémistami za jedným stolom, nad nedeľnou polievkou

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 28. marca 2019.

Tie čísla si vygúglite behom pár sekúnd. Popularita extrémistických hnutí u mladých, bujnenie konšpirácií u staršej generácie, prekvapivé množstvo hejtu, ktoré sú schopné na internetoch vypľuť matky… Tieto štatistiky však nie sú len čísla, ale konkrétni ľudia. A vždy keď priznám, že takých mám aj vo svojom najbližšom okolí, v rodine, príde jedna reakcia: „Aj ja.“ Áno, sú to konkrétni rodičia, súrodenci či iní blízki, ktorí sú nám náhle, ehm, takí vzdialení. Z ich úst, facebookových profilov či hlasovacích lístkov sa rinie záplava nenávisti. Pokrivené fakty, konšpirácie, zraňujúce stereotypy a extrémne riešenia. Sama sa cítim bezradná v tom, ako v sebe spracovať zhrozenie, ktoré to vo mne vyvoláva, a ako s nenávistnými prejavmi ľudí, na ktorých mi záleží, naložiť.  Pokračovať v čítaní: “S extrémistami za jedným stolom, nad nedeľnou polievkou”

Hormóny, manželstvo a smrť: príbehy ženských hrdiniek

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala NOHAVMEDE

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 7. marca 2019.

Sedením na gauči lepší svet nevytvoríme. Ale aj tým, aký typ príbehov vyhľadávame a konzumujeme, ho môžeme aspoň trošku vychýliť z tradičnej patriarchálnej osi. Príbehy, ktoré rozprávajú (v roli postáv i autoriek) ženy, nám môžu ukázať rôzne možnosti. Dodať pocit, že v tom nie sme samy. A v neposlednom rade, keď sledujeme príbehy žien a prácu ženských scenáristiek, producentiek a režisérok, dávame tým najavo, že ich práca má svoje nadšené publikum a vytvárame tak príležitosti pre ďalšie marginalizované hlasy. Pokračovať v čítaní: “Hormóny, manželstvo a smrť: príbehy ženských hrdiniek”

Tehotná dňom i nocou

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 7. februára 2019.

Zobudila som sa o štvrtej ráno plná úzkosti. Nedarilo sa mi opäť zaspať, a tak som v hlave začala rozmotávať klbko trápení, vecí, ktoré nefungujú, všetkého, čo treba vyriešiť. Akoby sa to nadránom v stave bolestivej bdelosti dalo, všakže. Zastavila som sa až pri udalostiach spred týždňa, pri momente, keď som sa doktora spýtala, či sa už dá určiť pohlavie dieťaťa v mojom bruchu.

Doposiaľ bolo pre mňa tehotenstvo najmä fyzickou záležitosťou. Iste, dostavili sa aj emócie, a celkom silné, no aj počiatočnú neistotu a strach počas tých pár dní od dvoch čiarok na tehotenskom teste po prvý ultrazvuk, aj nečakaný pobyt v nemocnici vždy rýchlo prehlušil zenový pokoj. Pokračovať v čítaní: “Tehotná dňom i nocou”

Čo už viac nechceme počúvať

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala HELENA TÓTHOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 17. januára 2019.

Dlho som si myslela, že svet, v ktorom vyrastám a žijem, je predsa v poriadku. Bola som milované, šťastné decko. Takmer až do dospelosti jediné dieťa, jediné vnúča. Vychovávaná som bola, ale v ničom zásadnom sa mi nebránilo, nič mi nebolo diktované. Vzdelania sa mi dostalo, koľko moja lenivosť a pohodlnosť pripustila, mala som vlastný názor, bola som samostatná. Mohla som si strihať vlasy nakrátko aj si ich farbiť, maľovať sa, nosiť otcove svetre. Nikdy som nemala pocit, že som obmedzovaná, že by môj život nejako ovplyvňovalo to, že som dievča. Že by som len preto niečo musela, mala či nesmela.

A potom prišiel Kurník. Bolo to takto pred tromi rokmi, keď mi Miška napísala o idei feministického magazínu v newslettri s otázkou, či by som sa do toho nepustila s ňou. Pokračovať v čítaní: “Čo už viac nechceme počúvať”

Ďalší noví rodičia

napísala EVA MÉSZÁROSOVÁ
ilustrovala LUFA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 10. januára 2019.

Deti. Naša Achillova päta. Tak sme sa nakoniec aj my ocitli v tej pavučine povinností, úloh, nekonečných prehováraní a dohováraní, trpezlivého počúvania aj menej trpezlivého zvyšovania hlasu, v zacyklenej sieti stále sa opakujúcich činností, slov, viet… a život beží… a nik nám to nikdy neukázal okatejšie a krajšie ako naše deti.

Je to svojím spôsobom veľmi unikátne, nenapodobiteľné obdobie, ktorého jedinečnosť si uvedomíme ale len z času na čas, najviac asi po príchode domov k našej, pre nás ešte stále akosi „novej“ rodine odniekiaľ „zvonka“, z toho veľkého sveta, ktorý sme pred pár rokmi dobrovoľne na nejaký ten (pre nás zatiaľ neznámy) čas opustili, aby sme sa spolu ponorili do celej hĺbky tých maličkých kúzelných svetov našich detí. Pokračovať v čítaní: “Ďalší noví rodičia”