Do roka a do dňa

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9. mája 2019.

Tak sme to nestihli. Podľa starého zvyku mala byť zo mňa do roka a do dňa od zásnub vydatá pani, dokonca je už na ceste aj dieťa, takže by sa dalo povedať, že sa brať musíme (ba čo viac, my sa v skutočnosti normálne chceme!), no svadba je stále v nedohľadne. A nie som z toho smutná.

Verím v manželstvo, v naplnené (!) spolužitie dvoch ľudí, až kým ich smrť nerozdelí. Možno je to naivné, no vyhovuje to mojej povahe a mojim potrebám, celý ten koncept mi dáva zmysel. Netvrdím však, že je to jediná prijateľná forma vzťahu, že tie, ktoré nie sú spečatené sobášom alebo nevydržia celý život, sú neúprimné a zbytočné. Alebo že každý potrebuje nájsť svoj osudový vzťah, prípadne sa orientovať na jeho hľadanie. Pokračovať v čítaní: “Do roka a do dňa”

O hľadaní tej pravej (kamarátky)

napísala VERONIKA PIZANO
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. apríla 2019.

Ovplyvnená americkými seriálmi a filmami som väčšinu tínedžerských rokov žila v predstave, že každé dievča by malo mať svoju najlepšiu kamošku, ideálne aj dve až tri. Mať svoju nerozlučnú skupinu, s ktorou by som sa delila o všetky útrapy, strasti, zamilovanosti. Keďže som však najlepšiu kamarátku v takom zmysle nemala, neraz som si hovorila, či som v tomto vôbec normálna, a pridávala som si tak ďalšiu neistotu už k tomu tradičnému množstvu pochybností, ktorými si tínedžerka prechádza.

Rodina, odtiaľ-potiaľ
V detstve som sa často utiekala k svojim sesterniciam a bratrancom, bola som hrdá na to, že máme veľkú rodinu, keďže moja mama má deväť súrodencov. Pokračovať v čítaní: “O hľadaní tej pravej (kamarátky)”

My a rodičia

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. apríla 2019.

Vývoj vzťahu s rodičmi – toho môjho aj všeobecne – je pre mňa veľká vec. Pamätám si na detské porovnávačky, kto má akých rodičov, v ktorej rodine je prísnejšia mama a kde otec, a hlavne, čo všetko nám dovolia – chodiť neskoro spať, pozerať filmy večer v telke, jesť sladkosti pred obedom, nosiť zo školy aj iné známky ako jednotky. Najväčšia frajerina boli benevolentní rodičia, čo toho veľa nevyžadovali a neriešili. Potom sa to zmenilo na veľké preteky, čo všetko si môžeme dovoliť my voči nim, kam až zájsť, posúvať hranice drzosti, podráždenosti, hnevu, výčitiek. Najtrápnejšie na svete bolo to, čo je teraz vzácne a robí mi radosť – niekam s rodičmi ísť. V tomto vzťahu prechádzame od fázy absolútnej odkázanosti a závislosti cez obdiv, postupné odpútavanie sa, vzburu, definitívne osamostatnenie sa až k rovnocennému vzťahu dospelých ľudí. Pokračovať v čítaní: “My a rodičia”

S extrémistami za jedným stolom, nad nedeľnou polievkou

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 28. marca 2019.

Tie čísla si vygúglite behom pár sekúnd. Popularita extrémistických hnutí u mladých, bujnenie konšpirácií u staršej generácie, prekvapivé množstvo hejtu, ktoré sú schopné na internetoch vypľuť matky… Tieto štatistiky však nie sú len čísla, ale konkrétni ľudia. A vždy keď priznám, že takých mám aj vo svojom najbližšom okolí, v rodine, príde jedna reakcia: „Aj ja.“ Áno, sú to konkrétni rodičia, súrodenci či iní blízki, ktorí sú nám náhle, ehm, takí vzdialení. Z ich úst, facebookových profilov či hlasovacích lístkov sa rinie záplava nenávisti. Pokrivené fakty, konšpirácie, zraňujúce stereotypy a extrémne riešenia. Sama sa cítim bezradná v tom, ako v sebe spracovať zhrozenie, ktoré to vo mne vyvoláva, a ako s nenávistnými prejavmi ľudí, na ktorých mi záleží, naložiť.  Pokračovať v čítaní: “S extrémistami za jedným stolom, nad nedeľnou polievkou”

Hormóny, manželstvo a smrť: príbehy ženských hrdiniek

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala NOHAVMEDE

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 7. marca 2019.

Sedením na gauči lepší svet nevytvoríme. Ale aj tým, aký typ príbehov vyhľadávame a konzumujeme, ho môžeme aspoň trošku vychýliť z tradičnej patriarchálnej osi. Príbehy, ktoré rozprávajú (v roli postáv i autoriek) ženy, nám môžu ukázať rôzne možnosti. Dodať pocit, že v tom nie sme samy. A v neposlednom rade, keď sledujeme príbehy žien a prácu ženských scenáristiek, producentiek a režisérok, dávame tým najavo, že ich práca má svoje nadšené publikum a vytvárame tak príležitosti pre ďalšie marginalizované hlasy. Pokračovať v čítaní: “Hormóny, manželstvo a smrť: príbehy ženských hrdiniek”

Tehotná dňom i nocou

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 7. februára 2019.

Zobudila som sa o štvrtej ráno plná úzkosti. Nedarilo sa mi opäť zaspať, a tak som v hlave začala rozmotávať klbko trápení, vecí, ktoré nefungujú, všetkého, čo treba vyriešiť. Akoby sa to nadránom v stave bolestivej bdelosti dalo, všakže. Zastavila som sa až pri udalostiach spred týždňa, pri momente, keď som sa doktora spýtala, či sa už dá určiť pohlavie dieťaťa v mojom bruchu.

Doposiaľ bolo pre mňa tehotenstvo najmä fyzickou záležitosťou. Iste, dostavili sa aj emócie, a celkom silné, no aj počiatočnú neistotu a strach počas tých pár dní od dvoch čiarok na tehotenskom teste po prvý ultrazvuk, aj nečakaný pobyt v nemocnici vždy rýchlo prehlušil zenový pokoj. Pokračovať v čítaní: “Tehotná dňom i nocou”

Čo už viac nechceme počúvať

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala HELENA TÓTHOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 17. januára 2019.

Dlho som si myslela, že svet, v ktorom vyrastám a žijem, je predsa v poriadku. Bola som milované, šťastné decko. Takmer až do dospelosti jediné dieťa, jediné vnúča. Vychovávaná som bola, ale v ničom zásadnom sa mi nebránilo, nič mi nebolo diktované. Vzdelania sa mi dostalo, koľko moja lenivosť a pohodlnosť pripustila, mala som vlastný názor, bola som samostatná. Mohla som si strihať vlasy nakrátko aj si ich farbiť, maľovať sa, nosiť otcove svetre. Nikdy som nemala pocit, že som obmedzovaná, že by môj život nejako ovplyvňovalo to, že som dievča. Že by som len preto niečo musela, mala či nesmela.

A potom prišiel Kurník. Bolo to takto pred tromi rokmi, keď mi Miška napísala o idei feministického magazínu v newslettri s otázkou, či by som sa do toho nepustila s ňou. Pokračovať v čítaní: “Čo už viac nechceme počúvať”

Ďalší noví rodičia

napísala EVA MÉSZÁROSOVÁ
ilustrovala LUFA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 10. januára 2019.

Deti. Naša Achillova päta. Tak sme sa nakoniec aj my ocitli v tej pavučine povinností, úloh, nekonečných prehováraní a dohováraní, trpezlivého počúvania aj menej trpezlivého zvyšovania hlasu, v zacyklenej sieti stále sa opakujúcich činností, slov, viet… a život beží… a nik nám to nikdy neukázal okatejšie a krajšie ako naše deti.

Je to svojím spôsobom veľmi unikátne, nenapodobiteľné obdobie, ktorého jedinečnosť si uvedomíme ale len z času na čas, najviac asi po príchode domov k našej, pre nás ešte stále akosi „novej“ rodine odniekiaľ „zvonka“, z toho veľkého sveta, ktorý sme pred pár rokmi dobrovoľne na nejaký ten (pre nás zatiaľ neznámy) čas opustili, aby sme sa spolu ponorili do celej hĺbky tých maličkých kúzelných svetov našich detí. Pokračovať v čítaní: “Ďalší noví rodičia”

Tie veľké rozhodnutia

ilustrovala PETRA LUKOVICSOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 25. októbra 2018.

Napísať tento text bolo pre mňa dôležité. Možno bude pre niekoho rovnako dôležité si ho prečítať.
Robiť veľké rozhodnutia nie je len tak. Nie je len tak si za nimi stáť ani hovoriť o tom, ako sme k nim prišli. Dôležité však je, že ich robiť môžeme. To totiž (ako vieme) nie je vôbec také jasné a samozrejmé.

Nedávno som pozerala rozhovor s Terezou Dočkalovou, to je tá sympatická slečna uvádzajúca reláciu Branky, body, kokoti, s Janom Krausom. Pýtal sa jej, či dnes ešte vôbec ten feminizmus potrebujeme, či to už nie je akési zbytočné. Neuveritelne ma tá otázka zarazila. Ako si niekto môže myslieť, že je zbytočné bojovať za to, aby sa žena mohla slobodne rozhodovať alebo mať rovnaké podmienky na svoju slobodu ako muži. Okamžite som si spomenula na svoju skúsenosť a na to množstvo žien, ktoré ju mať nemôžu. Pokračovať v čítaní: “Tie veľké rozhodnutia”

Potetovaná

napísala ZUZANA KOMAROVÁ
ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 6. septembra 2018.

Fuj, ona má tetovanie!
Prečo si to urobila?
Ako si si tak mohla poškvrniť svoju krásnu kožičku?
30 rokov to o chvíľu má, a rozum nemá!
Nesúhlasím.
V štyridsiatke a päťdesiatke si dáš ďalšie? To pojdeš do hrobu ako z billboardu!
To nemáš kde vyhadzovať peniaze?

Atď, atď. To bola tá staršia generácia.

Potom tu bolo pár ľudí, ktorí síce neskrývali prekvapenie, ale z rešpektu (alebo zo súcitu) ku mne si nechali blbé poznámky pre seba. A boli tu asi dvaja-traja ľudia, ktorí sa so mnou aj úprimne tešili. Posledné dve skupiny boli poväčšine moji rovesníci.

Nie som úplne potetovaná, zatiaľ mám len jedno tetovanie. Pokračovať v čítaní: “Potetovaná”

Žena za volantom!

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala MIRIAMA SCHNIEREROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 12. júla 2018.

Vyzerá to tak jednoducho, nezávislo, dobrodružne, má to neodškriepiteľný praktický aj romantický rozmer. Sadnúť za volant, naštartovať a vyraziť na cesty. Sú tu predsa jasné pravidlá, stačí sa ich naučiť a pridať sa k ďalším účastníkom a účastníčkam cestnej premávky. Ostatní to zvládajú, nemôže to byť až také náročné.

A predsa to nejde. Auto reaguje na každý záchvev, to, čo sa zo sedadla spolujazdca javí ako slimačie tempo, je s rukami na volante šialená rýchlosť. No a čo že zdržiavam cyklistu. Pomaly ďalej zájdem. A tam radšej počkám na autobus.

V októbri to bude desať rokov, čo mám vodičák. Pokračovať v čítaní: “Žena za volantom!”

O neznesiteľnej krehkosti našej mysle

napísala ANDREA BANDIKOVÁ
ilustrovala CHRISTIANA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 21. júna 2018.

Prvýkrát som dostala záchvat úzkosti asi pred rokom a pol. Keď som si uvedomila, že môj dlhoročný vzťah sa rozpadáva a stará mama znova ochorela. Po rokoch emocionálnej hojnosti, ako by som ich spätne nazvala, som sa musela konfrontovať s pocitom konca. A to, že môžeš stratiť, nie je ľahké prijať. Bolí to na hrudi, tak ako dovtedy nikdy. Bála som sa, že naraz strácam všetko. Strácam dvoch z mojich najbližších. Môj svet sa mení a tým sa mení všetko, šťastie schované v pocite istoty. Stará mama zomrela počas týchto Vianoc. Môj vzťah sa skončil pred dvomi mesiacmi.

Úzkostné stavy prichádzali kedykoľvek a nesúviseli nutne s problémami, ktoré som v tom čase riešila. Pokračovať v čítaní: “O neznesiteľnej krehkosti našej mysle”