My a rodičia

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. apríla 2019.

Vývoj vzťahu s rodičmi – toho môjho aj všeobecne – je pre mňa veľká vec. Pamätám si na detské porovnávačky, kto má akých rodičov, v ktorej rodine je prísnejšia mama a kde otec, a hlavne, čo všetko nám dovolia – chodiť neskoro spať, pozerať filmy večer v telke, jesť sladkosti pred obedom, nosiť zo školy aj iné známky ako jednotky. Najväčšia frajerina boli benevolentní rodičia, čo toho veľa nevyžadovali a neriešili. Potom sa to zmenilo na veľké preteky, čo všetko si môžeme dovoliť my voči nim, kam až zájsť, posúvať hranice drzosti, podráždenosti, hnevu, výčitiek. Najtrápnejšie na svete bolo to, čo je teraz vzácne a robí mi radosť – niekam s rodičmi ísť. V tomto vzťahu prechádzame od fázy absolútnej odkázanosti a závislosti cez obdiv, postupné odpútavanie sa, vzburu, definitívne osamostatnenie sa až k rovnocennému vzťahu dospelých ľudí. Pokračovať v čítaní: „My a rodičia“

Najkrajšie obdobie v živote ženy?

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 21. marca 2019.

Tehotenstvo nie je choroba, ale môžem vám povedať, že dobre sa teda necítim. Aj práve teraz – dnes nie je dobrý deň, nebol ani včera, naposledy možno pred týždňom ma nič nebolelo, neťahalo, vládala som, mohla som sa bez problémov najesť, dalo sa zabudnúť na to, že som tehotná, a myslieť na niečo iné.

Čakala som, že po miliónoch rokov evolúcie to bude jeden perfektne vyladený bezproblémový proces, pri-ro-dze-ný pre ženské telo, no realita ma celkom zaskočila. Na jednej strane je aj pre mňa nesmierne fascinujúce, na úrovni zázraku, že z dvoch mikroskopicky malých buniek sa v mojom tele formuje nový samostatný život, teším sa, že je toho schopné a zvláda to. Pokračovať v čítaní: „Najkrajšie obdobie v živote ženy?“

Chvála triezvosti

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala KATARÍNA HUTNÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 14. marca 2019.

Vždy som bola tá, kto na ponuku alkoholu nepovedal nie. Soňa? Jasné, tá si dá. Večerné posedenia, udalosti s väčšou spoločenskou účasťou, zastávky počas výletu, ranné nákupy v potravinách pred túrou, piatok sama doma, hociktorý deň sama doma, automaticky k tomu patril alkohol, aspoň dve pivká, lebo jedno človek vlastne ani necíti. Chutilo mi to, rozväzovalo mi to jazyk, začleňovalo ma to niekam, prípadne mi to pomáhalo prekonať pocit, že (zrovna) nikam nepatrím. Kým pred inými drogami som vždy mala rešpekt a nikdy som netúžila, aby prebrali kontrolu nad mojím telom a mysľou, s alkoholom som sa jej rada vzdávala. Pokračovať v čítaní: „Chvála triezvosti“

Čo už viac nechceme počúvať

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala HELENA TÓTHOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 17. januára 2019.

Dlho som si myslela, že svet, v ktorom vyrastám a žijem, je predsa v poriadku. Bola som milované, šťastné decko. Takmer až do dospelosti jediné dieťa, jediné vnúča. Vychovávaná som bola, ale v ničom zásadnom sa mi nebránilo, nič mi nebolo diktované. Vzdelania sa mi dostalo, koľko moja lenivosť a pohodlnosť pripustila, mala som vlastný názor, bola som samostatná. Mohla som si strihať vlasy nakrátko aj si ich farbiť, maľovať sa, nosiť otcove svetre. Nikdy som nemala pocit, že som obmedzovaná, že by môj život nejako ovplyvňovalo to, že som dievča. Že by som len preto niečo musela, mala či nesmela.

A potom prišiel Kurník. Bolo to takto pred tromi rokmi, keď mi Miška napísala o idei feministického magazínu v newslettri s otázkou, či by som sa do toho nepustila s ňou. Pokračovať v čítaní: „Čo už viac nechceme počúvať“

Ako ma (ne)zmenilo materstvo

napísala EVA MÉSZÁROSOVÁ
ilustrovala LUFA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 22. novembra 2018.

Ja (ne)matka
Občas, keď sa niekde upachtená v zablatených topánkach, nohaviciach s fľakmi od detskej výživy a tričku XXL z tehotenských čias ponáhľam s ukričaným synom v kočíku, jedným okom sledujúc semafory na priechode pre chodcov a tým druhým staršiu dcéru, tváriacu sa, že poslušne čaká na svojom odrážadle na zelenú, zbadám akýmsi tretím vnútorným okom niekde v mojom paralelnom videní stáť vedľa pri semaforoch SEBA.

Seba ešte predtým, než som sa stala matkou. Stojím hneď vedľa, štýlové topánky, pravidelne (no dobre, asi raz) ošetrované krémom na ne určeným, zdanlivo (alebo asi aj naozaj) nedbalý účes, kabelka, nový kabát, v očiach neprítomný pohľad, prezrádzajúci ducha túlajúceho sa kdesi v horách, pri jazere, na večeri… s mysľou plávajúcou si slobodne po mori neskonalých možností… zábavy, hry, práce, rozhovorov, priateľov, dobrodružstiev. Pokračovať v čítaní: „Ako ma (ne)zmenilo materstvo“

Ženy, ktoré nenávidia mužov?

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala MICHAELA MIHALYIOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. októbra 2018.

Mohlo by sa to zdať samozrejmé, ale vôbec to tak nie je. Hoci sme so Soňou už boli hostkami viacerých podujatí, kde sme mali rozprávať o tom, ako robíme ten feministický newsletter, myslím, že pre časť nášho čitateľstva by to bolo prekvapením. Áno, raz za čas sa zamyslíme nad tým, čo pre nás ten feminizmus vlastne znamená. Ale inak, ako ste si už isto všimli, riešime hlavne svoje každodenné životy a veci s nimi súvisiace. U každej z autoriek, ktoré poznáte z tohto priestoru, je tá súvislosť medzi ich životom a feminizmom iná. Pre mňa osobne je Kurník manifestáciou feministických myšlienok tak, ako ich chápem ja. No o to viac ma zaujímalo, ako to vlastne cítia ostatné ženy, ktoré takými či onakými cestami našli svoje miesto v Kurníku a dnes sa podieľajú na jeho podobe. Nech sa páči, Zuza, Mira, Janka, Ivana a ich feminizmus. Pokračovať v čítaní: „Ženy, ktoré nenávidia mužov?“

Dve ženy o šťastí

napísali SOŇA HRÚZIKOVÁ & MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. septembra 2018.

(Pozn.: Sonin text je normálnym písmom, Miškin kurzívou.)

Na rohu Kollárka a Obchodnej stáva predavač Nota bene, zvykneme si popriať dobré ráno; minule sa spýtal, čo som taká smutná. Najskôr ma rozčuľoval genderový rozmer tohto postrehu (o ktorom ten pán sotva tuší), to, ako sa od žien večne očakáva, že budú tie usmiate, no neskôr som si uvedomila, že ma hnevá (aj) niečo iné, že sa to dotýka mojej prirodzenosti – nech sa akokoľvek snažím, nejde s tým veľa spraviť.

Posledné týždne si uvedomujem, že som šťastná. Nie ok, nie spokojná, intenzívne šťastná. Aj som to párkrát povedala nahlas! Teraz, prirodzene, čakám, čo sa pokazí. A kedy sa ukáže, že je to len sebaklam, fantázia, kedy narazím na skutočnosť. Pokračovať v čítaní: „Dve ženy o šťastí“

To sme my

napísala DEBORA PASTIRČÁKOVÁ
ilustrovala MIŠA CHMELÍČKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9. novembra 2017.

Pred dvoma rokmi som odišla do Indonézie na študijný pobyt (v skutočnosti bol však skôr pseudoštudijný). Z akejsi roztopašnosti či nudy som si podala prihlášku a vôbec som nečakala, že sa tento vrtoch premení na realitu.

Nebolo to plánované rozhodnutie, vyplynulo ako zhoda okolností a možno nejakej dlhšej podvedomej potreby odísť preč. Mala som za sebou rok, kedy celá energia, ktorú som do vecí vkladala, vyšla celkom navnivoč. Navonok sa mi nič nepodarilo. Pripadala som si neúspešná a zbytočná a celkom prirodzene som si myslela, že tak ako vnímam ja seba, ma vnímajú aj druhí. Pokračovať v čítaní: „To sme my“