napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 7. februára 2019.

Zobudila som sa o štvrtej ráno plná úzkosti. Nedarilo sa mi opäť zaspať, a tak som v hlave začala rozmotávať klbko trápení, vecí, ktoré nefungujú, všetkého, čo treba vyriešiť. Akoby sa to nadránom v stave bolestivej bdelosti dalo, všakže. Zastavila som sa až pri udalostiach spred týždňa, pri momente, keď som sa doktora spýtala, či sa už dá určiť pohlavie dieťaťa v mojom bruchu.

Doposiaľ bolo pre mňa tehotenstvo najmä fyzickou záležitosťou. Iste, dostavili sa aj emócie, a celkom silné, no aj počiatočnú neistotu a strach počas tých pár dní od dvoch čiarok na tehotenskom teste po prvý ultrazvuk, aj nečakaný pobyt v nemocnici vždy rýchlo prehlušil zenový pokoj. Na jednej strane je veľmi zvláštne nevedieť, čo presne sa v mojom tele deje, že sa informácie o raste buniek a vývoji nového jedinca v mojej maternici nedostávajú do môjho vedomia. Že sa to všetko musí diať sprostredkovane. Na druhej strane je však oslobodzujúce nechať to všetko na telo a len to prijať. Rozhodnutie mať dieťa, tehotenstvo aj pôrod. Čo už tam len navymýšľam.

Zenový pokoj v duši panoval, aj keď mi bolo dva mesiace nepretržite zle, nevoľnosť ustupovala, len aby prešla do nechutenstva, nevedela som sa poriadne najesť, všetko jedlo chutilo ako blato, celé mesto smrdelo a nič mi neprinášalo úľavu. Ledva som dvíhala nohy, revala som od únavy, od zúfalstva, od hladu. Ale stále to bolo najmä telo, istota spojená s materstvom pretrvávala.

No zenový pokoj sa kamsi vytratil.

Od začiatku som chcela vedieť, či budeme mať dcéru alebo syna. Lepšie povedané – od doktora som čakala len potvrdenie, že to bude dievča, bola som si tým taká istá. „Noo, ja si myslím, že to bude chlapček, aha. Tak čo, bude sa volať Krištof?“ pýtal sa doktor popri tom, ako mi na ultrazvuku ukazoval biele škvrny a popisoval časti tela dieťaťa. Zaskočilo ma to. „Hmm, pre chlapca nemáme meno.“

Túto vetu som za posledný týždeň zopakovala veľakrát. Nie, ešte stále sme nevybrali meno. A aj obraz rodiny, akú by sme mohli tvoriť so synom, sa vo mne črtá len veľmi pomaly. Akoby sa to celé dalo dopredu vymyslieť, všakže. S predstavou dcéry to však bolo také ľahké. Veľa kníh a spoločného čítania, rozhovory, žiadna ružová, žiadne zapletené vrkoče, kontrabas, vesmír, príroda, karty a Človeče. Až kým by nepovedala, že to chce nejako inak. Je predsa stále milión možností, všetko je dovolené.

Čo budeme robiť s chlapcom, pýta sa mama, babka aj my dvaja s mužom. No čo, budeme s ním chodiť do lesa, odpovedám a tam sa moja istota končí. Som predpojatá, plná predsudkov a stereotypov. Úlomky chlapčenstva sa ku mne dostávajú len zriedkavo a, pravdupovediac, nepáčia sa mi. Vedela by som dieťaťu ukázať zábavné hračky aj mimo trblietavého sveta Barbie a Hello Kitty, no podarí sa nám obísť Spidermana? A čo s napodobeninami zbraní? Nie je to o tom, že by som si dopredu chystala zoznam toho, čo všetko svojmu dieťaťu zakážem. Iba nechcem rezignovať, ostať pri prvoplánových riešeniach, na povrchu marketingu, značiek, trendov či zaužívaných vzorcov správania, len aby bol pokoj, pretože tak je to jednoduchšie.

Pri dcére by som to všetko mala aspoň trochu predpripravené, myslím si. O ženskej skúsenosti viem toho celkom dosť. Pravdaže, ani náhodou nemám odpoveď na všetko, ale posledné roky sa tým intenzívne zaoberám. No čo viem o tej mužskej a chlapčenskej?

Výchova je pravdepodobne univerzálna. Možno stačí len ísť príkladom, alebo aspoň sa o to snažiť, komunikovať, počúvať, otvorene odpovedať na otázky, byť čo najviac spolu ako rodina, ľúbiť sa a podporovať. Isto však dôjde aj k chybám a zlyhaniam. Ako svojmu synovi neublížiť? Ako ho nerozmaznať? Ako reagovať v špecifických situáciách, ako zvládať vplyv okolia a kamarátov? Ako mu ponechať slobodu, keď sa desím všetkých nástrah a skratiek v správaní, ktoré ho môžu zlákať? Ako sa postaviť k hnevu, agresii, násiliu? Ako ho viesť k zodpovednosti, samostatnosti a k rešpektu a nevnútiť mu pritom svoje videnie sveta? Mám pocit, že dcéru by som jej detstvom viedla istejšie a menej kŕčovito.

Viem, snažím sa v okamihu zmapovať celý budúci život svojho dieťaťa, a takto to nefunguje, všetko bude inak. A možno sa nakoniec ani len nepotvrdí prognóza založená na jednom ultrazvuku. Nech to už dopadne akokoľvek, bude to naše dieťa, všetko ostatné príde postupne. Nateraz sa ale musím vysporiadať s novým rozmerom tehotenstva – neistotou, obavami a hlavne s tým, že to viac neviem všetko plánovať a kontrolovať. Jednoducho sa to deje – občas podľa predstáv, občas presne proti nim. Aspoň mi to ukazuje, že ani zďaleka nie som taká otvorená, ako si o seba rada myslím. Bola som pripravená mať všetkých na háku, zahodiť zhovievavosť a byť #protivnamatka bojujúca za lepší svet pre svoju dcéru. Vyzerá to tak, že budem musieť v sebe lepšie pohľadať a nájsť verziu, ktorá bude vedieť, ako by mal vyzerať lepší svet pre všetkých – aspoň ten mikro, domáci.

Mám na to ešte niekoľko mesiacov. Postupne mi však dochádza, že sa až priveľmi zaoberám budúcnosťou. Teraz potrebujem byť viac tu, tehotná, šťastná, neskúsená, stratená v tom všetkom, vystrašená. Asi mi zmenili dávkovanie hormónov a mne začína dochádzať, čo sa to vlastne deje. A potrebovala som to dať zo seba von, aby som v noci zase mohla spávať.