O ránach a zime

napísala ALENA SABUCHOVÁ
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 14. februára 2019.

Zobudilo ma tatranské slnko a ja som bosá dokorán otvorila balkón, až ma striaslo od chladu, ktorý mi nechcel ublížiť, naopak, oznamoval mi, že naozajstných vecí sa netreba báť, hoci nie sú vždy príjemné.

Z komínov sa dymilo a ľudia utekali na električky, kĺzali sa cestou dolu kopcom, ponáhľali sa do škôl a škôlok, alebo opatrne stúpali na vŕzgajúci naozajstný sneh, ktorý sa nesmie soliť, ako mi vysvetľoval pán cestou na Štrbské pleso.

Bolo to slnko, čo sa odráža od stien a vracia nás späť do detstva, keď ubrzdiť na sánkach a nemať mokré nohy bol najväčší problém, aký sme so zimou mali.Februárový vzduch nebol nikdy ten, pri ktorom by som odpadávala od radosti z nových začiatkov a prísľubov jari, ale minulý rok sa niečo zmenilo. Nadýchla som sa zimy. A prestala sa ňou strašiť ako čudným ženským démonom, ktorý príde jedného večera spoza okna, keď odložím bežecké tenisky, a každé ráno mi v kúpeľni až do marca bude šúpať kožu z tváre.

Neviem, kedy presne sa začalo čakanie na jar. Spomínam si však na svoju prvú škôlku. Napísala by som, že matne a nejasne, ale ja si na veľa vecí spomínam celkom presne. Pamätám si doslovné znenie viet, ktoré niekto vyslovil, čo mal pri tom oblečené, aké bolo počasie, aj aký pocit som pri tom mala. Alebo nemala a očakávalo sa, že budem mať. Nie je to vždy pre dobro veci, povedzme si narovinu. Pamätám si veľmi živo a dlho dobré aj zlé a rovnako dobre som sa vďaka tejto vlastnosti musela naučiť vytesňovať. Prvú škôlku sa mi, paradoxne, z rôznych dôvodov nikdy vytesniť nepodarilo, fenomén Freudovho detského zabúdania v prvých rokoch života u mňa zrejme nefungoval.

Vodila ma tam stará mama. Ráno prišla do mojej izby a ja som ju každé ráno práve zobudená poslala do obývačky. Pamätám si čerstvo napadnutý sneh, odhŕňačov, ružovú knižku Aladár a Baltazár, čo sme dostali na Mikuláša, a ktorej som nikdy neprišla na chuť, potom kaluže roztopeného snehu na linoleu pri skrinkách, kde som každé ráno revala ako tur v okuliaroch s modrým rámom, že tam nechcem ísť. Samozrejme, že ma táto dráma do dvadsiatich minút opustila, ale dodnes preto chápem všetky iracionálne strachy, obavy, úzkosti a nechute, ktoré si v sebe nosíme a nesúvisia iba so zimou. Tie moje sa však v zimných ránach znásobovali odmalička. Zrejme som ich vtedy zabudla nechať v skrinke s nálepkou žaby.

Existovalo však jedno ráno, na ktoré som sa každoročne tešila tak veľmi, že som nemohla zaspať. Na konci zimy sa vynášala Morena. Kým som bola dieťa, robili to staršie dievčatá, ktoré s ňou spievajúc prechádzali po dedine, až ju nakoniec zapálili a hodili do Váhu. Bežala som na balkón bosá, aby som ich videla, zima sa mi opierala do líc, niečo v tomto úkaze bolo mystické a neuchopiteľné, červené stužky vo vlasoch a slama, čo nie vždy chcela horieť a ešte menej plávať. Vtedy som ešte nehľadala paralely, koľko vlastného balastu, ktorý si nosíme v sebe, by sme na jar pustili po rieke, ale ľudia po tom asi túžili už veľmi dávno. Že takto nejako by to mohlo fungovať – za skorých rán sa vyzliecť, spáliť všetko, čo nám netreba, a veriť na lepšie čokoľvek. Na lepšie roky, ktoré vždy podvedome očakávame na sklonku predchádzajúcich, akoby za niečo mohli čísla v kalendári.

Potom prišla základka. Na autobus sme v zime chodievali na hornú zastávku, lebo dolu sa z bezpečnostných dôvodov po prvých mrazoch neodvážil. Dolu bolo dve minúty od domu, hore bolo do kopca a dlhšie.

Bývali sme na dedine, ráno boli v snehu, kým ešte neposypali, vidieť často stopy po sánkach, ľudia chodievali po čerstvý chlieb veľmi skoro. Stretávali sme sa zababušení na križovatke, v školských taškách horúci čaj zabalený v utierke a tlačili sme sa do studeného autobusu. Počítali sme dni do… jari, leta, prázdnin, Vianoc… čohokoľvek, bez toho, aby sme tušili, že je to akýsi dospelácky princíp čakania na potom, na víkend, na lepšie, na výplatu, na hocičo, ktorý si nechtiac začíname pestovať, a v tridsiatke budeme čítať články o vyhorenej generácii miléniálov.

V nedeľu večer som v telke pozerávala Providence a verila, že dospelosť aj zimy budú také, aké ich má Sydney Hansenová, ktorá všetko dokáže vyriešiť do dvoch reklamných brejkov a mať pritom stále dobré vlasy. Aj vlasy mávam zo zimy suché. Keby mala byť zima naozaj personifikovaná do postavy bájnej bytosti, bola by to zlá čarodejnica, ktorá nám slobodne podľa ľubovôle kradne život z pokožky, krémy s vitamínom E by boli zázračný elixír, ktorý nás z toho vyseká, len cesta do drogérie býva občas plná prekážok.

Zimné rána na základnej škole sa mi zdali nemenej zbytočné ako samotná základka. Trvala príliš dlho, napokon aj každá zima.

Na gympli to už bolo o niečo lepšie, bývali sme od školy asi sedem minút rýchlou chôdzou, aj tak som vždy prišla posledná, ale bolo mi tam úprimne dobre, zimné rána pre mňa prestali byť nútené zbytočnosti, pokiaľ som v pondelok ráno o siedmej nemusela utekať na telesnú a dávať rozcvičku.

Potom som zimné rána začala absolvovať s niekým, s kým mi na chvíľu prestali prekážať. To som si myslela, až kým sme neprišli na to, že zima naozaj nebude náš najväčší problém. A ako sme sa pomaly zriekali ranných rozhovorov, želali sme si, aby to prešlo ako január a február, veď ani také rána tu nebudú navždy. Či?

Keď nesvietilo slnko, nemalo sa nám čo odrážať od stien ani od vlasov, obstrihávala som suché listy kvetom na okne manikúrovými nožničkami a hovorila si, že keby nasnežilo, bolo by to lepšie. Asi som si chcela pamätať obrazy krajšie, ako naozaj boli, ale to sa mi občas deje.
Často si myslíme, že za zlé pocity môže ročné obdobie, počasie, nízky tlak, ľudia na pošte alebo ľudia, čo nevedia čítať myšlienky, a my sme si to zabudli všimnúť.

Keď som si v aute zapínala pás a na chrbte zacítila vyhrievanie, vedela som, že sme ďalšie ráno úspešne zažehnali, že je pred nami zvyšok dňa, keď si môžeme povedať, že zajtrajšie ráno bližšie k jari bude isto lepšie. Alebo pozajtrajšie. Nebolo. Nevyriešila to za nás ani jar, dokonca ani leto.

Často som si všímala ľudí v ranných zápchach, či majú v očiach prázdno ako zvieratá, ktoré nestihli prejsť na druhú stranu, aby sme o nich hovorili, že nám vošli do cesty, a aby sa o ne nik viac nezaujímal.

Pamätám si, ako raz v januári veľmi skoro mi chalan v dodávke vo vedľajšom pruhu ukázal, že sa mám usmiať. Asi som sa usmiala, neviem. Trochu ma to vtedy zaskočilo.

Pamätám si pesničky, čo hrali pred dopravným servisom pri rozhovoroch, ktoré nikdy nič nevyriešili, ale tvárili sme sa, že hej. Až nás to prestalo baviť ako sťažovať sa na zimu a ako rádiá hrať Rolling in the Deep.

Pred pár rokmi som objavila čaro raňajok. Ľudia by mali spolu jesť v hociktorý čas, to som tvrdila vždy. Jedlo je z instantných foriem krátkodobého šťastia asi najmenej deštrukčné. Myslím duševne, o cholesterole si prečítate inde. Nakupujem šálky so starosvetskými motívmi, najradšej mám fialky a pávy, a do porcelánových misiek servírujem paradajky a prúžky papriky. Raňajky sú základ! Všeličoho. S tými, s ktorými chceme byť, okrem toho, že by sme si mali aspoň priemerne rozumieť, by sme mali chcieť raňajkovať. Moja drahá B. raz povedala: „Večer vieme piť s hocikým, ale komu chceš reálne ráno urobiť praženicu?“ Praženicu s Lučinou! Hej, rána nie sú katastrofa, ak máte dobrý kozí syr, kávu a desať deka úprimnosti. K sebe predovšetkým.

Raz ráno v decembri, bolo asi pol šiestej, niečo sme točili a nástupy bývajú občas za tmy, som na schodoch stretla suseda, ktorý vyzeral, že už má za sebou minimálne pol dňa, zatiaľ čo ja som za sebou ťahala nohy, šál aj tri hodiny spánku navyše, ktoré by som ešte uvítala. Povedal mi, že kedysi vstával o štvrtej a myslel si, že keď bude na dôchodku, bude veľa spať. Teraz nemôže do štvrtej vôbec zaspať, a potom sa mu to zdá nedôstojné, keďže už je deň. Vonku bola strašná kosa, na oknách námraza a on čakal, kedy otvoria pekáreň, aby si dal teplé rožky s maslom a s medom pri svitaní.

Minulý rok na jeseň, ako som tak sedela na nevybalených škatuliach a so studeným vzduchom sa ku mne každým ránom intenzívnejšie sťahovala nekonečná úľava, zistila som, že sa po mnohých rokoch nebojím zimy. Že mi nebude prekážať. Moji systematickí kamaráti a kamarátky, ktoré majú načítané knihy o zázračnom upratovaní, ma vybalili z krabíc (achbože, dík), inak by som na nich sedela asi dodnes a nikdy v živote viac nenašla príbory.

V októbri ma zobudilo jesenné slnko veľmi skoro a ja som išla behať. Nikdy predtým som nebehala pred prácou, bolo by pre mňa ťažké prinútiť sa pred siedmou vôbec existovať, už vôbec nie dobrovoľne vykonávať koordinované zrýchlené pohyby, preboha, vrátiť sa domov, usušiť si vlasy a ako z reklamy na müsli tyčinku začať deň. Stretávala som veľa ľudí, bežali, ponáhľali sa, niektorí aj nie, nejaké dieťa mi pri Štrkovci radostne kývalo – vyzeralo, že sa celkom teší do škôlky. A mňa tie rána jednoducho začali baviť. Možno aj preto, že som sa o ne nikdy nezaujímala. Že som ich vždy pretrpela alebo prespala, začali sme sa konečne zoznamovať bez predsudkov.

Začala som chodiť na trh, kým ešte majú všetko, kupovať si jablká na desiatu, v sobotu stihnúť pani s kurencami na Žilinskej, dať variť vývar a prestať čakať na hocijaké iné časti dňa, týždňa, mesiaca, života. Jasné, že spávam občas do pol jedenástej a že občas by som najradšej nevstala vôbec. A že nadávam na počasie. No prestala som vnímať zimné rána ako trest za všetky hriechy roka.

Pred pár mesiacmi som si od The Paris Review nechala posielať Daily Poem. Mailom mi každý deň chodia básne od známych či menej známych svetových autorov. Na začiatku februára mi prišielWarm Day (Winter 2007) od Louise Glückovej, americkej poetky. Je to báseň (nielen) o odchádzajúcej zime.
Odpusťte mi, prosím, môj improvizovaný preklad, prípadne jej úvod nájdete v origináli tu, no chcela by som vám tu na záver nechať aspoň prvú slohu:

Dnes svietilo slnko
a moja suseda prala v rieke svoje nočné košele,
prichádza domov a všetko má poskladané v košíku,
vyzerá, akoby jej to život predĺžilo
o desaťročie.
Tá čistota ju robí šťastnou,
hovorí, že vždy môžeš začať odznova
a staré chyby ťa nemôžu brzdiť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.