Deľba (domácej) práce

napísala ALEXANDRA JUST
ilustrovala MICHAELA ISTOK

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 31. januára 2019.

Moja izba bola vždy zaplnená rôznymi drobnosťami, knihami, papiermi, povystrihovanými obrázkami, talizmanmi a rôznorodými vecami pripomínajúcimi srdcu blízke momenty, minulé zážitky, miesta, lásky, priateľov. Bolo to v adolescentnej fáze môjho života, lomcovali mnou všetky útrapy sveta a v tom chaose zhustenom do niekoľkých metrov štvorcových som sa cítila istá sama sebou, obklopená krásnom povyberaným zo spomienok.

Bol tam bordel. Väčšinou. Pamätám si na jeden nedeľný večer, keď mi môj pedantný a extrémne poriadkumilovný otec pri nejakom ostrejšom rodičovsko-dcérskom konflikte šmahom ruky zhodil moje krásne nainštalované talizmany zo stola. Bola to pre mňa ohavná rana, nesmierne agresívny akt ničenia, zásah do súkromnej zbierky. Nerozumel môjmu neporiadku, vytáčal ho. Veľmi sa ma to vtedy dotklo.

Čím staršia som bola, tým viac som pociťovala potrebu upratovať systematickejšie a pravidelnejšie. Triediť, vyhadzovať, zoraďovať. Umývať dlážku, utierať prach. Domáce práce, ako starostlivosť o bielizeň, kuchyňu, podlahu, kúpeľnu, sme mali u nás rozdelené. Raz za týždeň k nám domov chodila úžasná pani, ktorá sa postarala o časť rôznych udržiavacích domácich prác. Teraz už chápem, aká obrovská pomoc to bola pri tej všetkej energii, čo moji rodičia vložili do komfortného fungovania našej rodiny. Špeciálne moja mama.

Naše domáce prostredie a jeho systém sa na nás bezpochyby podpisuje a aj zdanlivo banálny chod domácnosti je toho súčasťou. Zisťujeme to hlavne v čase nášho osamostatňovania sa a nastavovania si tohto systému s partnerom. Veľmi ma zaujímali skúsenosti ostatných žien, preto vznikol kurníkovský dotazník, kde bolo jednou z otázok aj to, ako to bývalo doma, či respondentky vnímali stereotypy spojené so starostlivosťou o domácnosť a či ich ovplyvnili do budúcnosti:

Mama žehlila ocovi košele, lebo „to je jej vizitka“. Proste všetko dennodenné bolo na nej. Oco len maximálne plnil pridelené úlohy. Aj keď je pravda, že on to od nej vôbec nevyžadoval a keď sme boli malé, tak bol s nami doma častejšie, vodil nás ráno do školy, dokonca keď sa narodila moja sestra, tak oco ju mal na starosti vždy v noci, zohrieval jej mlieko a všetko. Takže otec vždy nebol akože proti domácim prácam na svojich pleciach. Určite to bolo dané aj tým, že bol učiteľ, neskôr riaditeľ základnej umeleckej školy, do práce chodil až poobede a všetko to ranné a doobedné mal na starosti on. Ale neskôr sa už v zásade venoval a venuje svojim veciam, práci a oddychu a maximálne tak plní, čo mu mama pridelí, aj to neochotne. Obe so sestrou sme to neznášali.
anonymná respondentka (33)

Ocino robil všetky tie montovania, opravy, výmeny žiaroviek a pod. Mama zase nakupovala, varila a upratovala a my so sestrou sme pomáhali. Ja som ako dieťa trávila rada čas aj pri ocinovom majstrovaní. O záhradu (sme) sa starali spoločne. No a mama mala ešte na sebe naložený kompletný manažment domácnosti a zadeľovala úlohy nám ostatným. Môj vzťah k domácim prácam prešiel od hejtu v puberte cez prijatie z čias spoločného bývania s viacerými ľuďmi počas vysokej školy až do súčasného stavu, keď si to do istej miery užívam.
Lenka (30)

Prišla vysoká škola, privát s dvoma mladými mužmi (z toho jeden bol môj frajer), čo fungovalo v klasických formách systému spolubývajúcich, primeranému bordelu študentov. Potom nasledovala stáž vo Francúzsku a miestny internát, tam som plne pochopila tú pestrú paletu vnímania poriadku a čistoty v spoločnej kuchyni, kde kypel drez špinavou vodou plnou zbytkov špagiet a ryže, v sprchách, kde sa šírili pachy vo vlhkom vzduchu, a v internátnej práčovni, kde sa čakalo v rade so žetónom v ruke.

Nuž, všetky tieto zážitky a zvyky potom vyústili do zlomového momentu. Vydala som sa. Bola som tehotná a pracovala som. Asi som si v tom čase ešte tak ostro nevšímala tú nálepku, ktorá tuho prischne pri nepozornosti a neskúsenosti mladej vydatej ženy, čerstvej matky na materskej. Ale netrvalo to dlho, pochopila som, že sa odo mňa čaká kompletná starostlivosť o novorodenca a domácnosť. Cítila som potrebu o tom hovoriť a zadeliť si úlohy inak, bola som z toho unavená a cítila som sa hlúpo, že to neviem zvládať všetko naraz a pýtam si pomoc. Teraz už rozumiem, že to malo byť inak. Niektoré veci sa časom zmenili k lepšiemu, no neviem sa ubrániť myšlienke, že to nastavovanie si hraníc malo prebehnúť oveľa empatickejšie a s väčšou mierou partnerovej iniciatívy, čo sa premieta do toho, ako pozorne sledujem tento vývoj u nás doma. Keď som čítala odpovede z dotazníka na otázku, ako to funguje inde, z veľkej väčšiny odpovedí vyplynulo, že si partneri vzájomne pomáhajú a starostlivosť o upratovanie a udržiavanie domácnosti majú rozdelené.

S partnerom si veľmi pomáhame. Máme niektoré povinnosti, ktoré robíme výlučne iba ja alebo on (ja periem, on umýva riad), ostatné domáce práce si vieme podeliť, väčšinou sa striedame po týždni. Komplexne upratujeme byt väčšinou raz týždenne, snažíme sa naplánovať si to na čas, keď sme obaja doma, ale nie vždy je to pre nás priorita a z pár chumáčov psích chlpov navyše ešte nikto neumrel. Ja mám zažraté v pamäti, že cez víkend sa pucuje, a som frajerovi veľmi vďačná, že keď z toho chytám paniku a nestíham, nepranieruje ma za to, že niečo nie je urobené. A vice versa.
anonymná respondentka (27)

S priateľom to máme rozdelené. Ja utieram prach a umývam kúpeľňu a záchod, on vysáva a umýva dlážku. Som rada, že mám muža, ktorý so mnou nebojoval, čo sa domácich prác týka. Keďže byt užívame spolu, pripadá mi viac ako logické, že sa oň aj budeme spolu starať.
Nataša (30)

Ak by sme bývali vo vlastnom alebo v dome, rozdelenie úloh by bolo asi jasnejšie. Bývame ale v podnájme, takže tie „chlapské“ manuálne práce sa vytratili. Hoci myslím, že som dostatočne technicky zdatná a veľa vecí viem urobiť aj sama. Síce mi partner tvrdí, že robíme rovnako veľa, viem, že to tak nie je a dochádzajú mi argumenty, ktorými by som to dokázala. Áno, nie som obsedantná ako moja mama alebo tety, ktoré popri zamestnaniach a x deťoch dokázali mať tip-top čisto, a áno, radšej si prečítam knižku a pozriem seriál. Ale v množstve práce medzi nami dvoma je nepomer napriek tomu, že obaja pracujeme, obaja zarábame a nikto nikomu nič neplatí a ani nezabezpečuje.
anonymná respondentka (28)

Asi ste už počuli o takzvanej emocionálnej/psychickej práci, aj keď tento termín je zväčša používaný v rámci tém týkajúcich sa práce a zamestnaneckej politiky. Je to však aj všetka tá neviditeľná práca spojená s udržiavaním domácnosti, prípadne rodičovstvom. To je ten v mozgu večne svietiaci nákupný zoznam, kalendár, to-do-list, peňaženka, plánovač, ktorý nosíme v hlave, aby rytmus nášho života fungoval podľa našich predstáv a zásad. Aby bolo z čoho variť, keď prídeme po celom dni domov, aby bolo čím umyť riad, naše zuby, do čoho prezliecť alebo prebaliť pokakané (prípadne mokré, totálne špinavé) dieťa, aby sme nezmeškali narodeniny svojej svokry, šli k doktorke/doktorovi s deťmi, absolvovali preventívne priehliadky u svojich lekárov a zubárov, aby sme nezabúdali na svojich priateľov, priateľov našich detí, na ich záujmové krúžky, na všetky šeky, dane, bytové schôdze, zápisnice, dlhy, na nevymenené žiarovky, pokazené mixéry a zipsy na detských kombinézach, na úložný systém všetkých sezónnych vecí a oblečenia, na doklady a ich exspirácie, na organizovanie osláv, dovoleniek, spoločenských udalostí, na technickú kontrolu auta, prezutie pneumatík, na domáce zvieratá a ich jedlo a potreby, na lieky, čo treba mať vždy pohotovostne doma, kde sa zase treba starať o čistotu a aký-taký základný poriadok čo najpravidelnejšie, a tak ďalej a ďalej a ďalej. A potom ešte zamestnanie ako také. Skvelý článok z Harper’s Bazaar na túto tému nájdete tu.

Totiž, aj spravodlivé rozdelenie upratovacích prác v domácnosti ešte neznačí aj spravodlivé rozdelenie emocionálnej práce, veď vieme. Tá je z veľkej väčšiny ponechávaná ženám. Lebo veď my sme tie empatickejšie bytosti, my to vieme robiť lepšie. Lepšie sa postaráme o „údržbu“ dieťaťa, chladničky, čistiacich prostriedkov, kozmetiky, oblečenia, papierov, logistiku, kalendár a množstvo iného. Je predsa jasné, že nám to ide, a ak nejakú „typicky ženskú“ úlohu zvládne muž, očakáva (a zväčša aj dostáva) ovácie a vďaku (ktorú nám, prirodzeným manažérkam, predsa netreba). Ak ste ešte nevideli skvelý komiks o celej tejto problematike, dajte si.

Na otázku z dotazníka, či sa opýtané ženy cítia byť manažérkami domácnosti aj napriek rozdeleniu domácich prác, väčšina odpovedala kladne, no našli sa aj respondentky, ktoré tento pocit nemajú. Táto predstava je pre mňa veľmi povzbudzujúca a vždy keď počujem o dvojici, ktorá tento problém nerieši, mám (paradoxne) chuť o celej tejto téme hovoriť, čítať a premýšľať ešte viac s cieľom povzbudiť tie ženy, ktoré síce túžia po zmene, no rezignovali. Cítia sa byť teda ženy manažérkami domácnosti?

Áno. Okrem spomínaného upozorňovania na potrebu upratať je to aj varenie. Obaja robíme z domu, takže otázka, čo budeme dnes jesť, je tu každý deň. Jemu nezáleží na tom, či je, čo je, pokojne by jedol aj tri jedlá dookola. Ja si aj pre rôzne zdravotné obmedzenia viac dávam pozor na to, čo jem, takže trávenie času vymýšľaním a hľadaním receptov je na mne. Varíme zvyčajne spolu podľa mojich inštrukcií.
Lucia (29)

Aktuálne áno, ale keď pôjdem znova do práce, tak sa jej veľmi rada vzdám.
anonymná respondentka (29)

Teraz som na materskej, takže som oveľa viac doma, no stále sa snažím, aby povinnosti neostali len na mne. Občas si pripadám ako manažérka, keď musím pripomenúť aj to, aká je hnusne špinavá tá vaňa.
Katarína (31)

Áno, ale vnímam to tak, že keďže som doma a riešim veci okolo, tak mám aj lepší prehľad, čo treba.
Lenka (30)

Nie. Môj priateľ manažuje domácnosť – a pravdupovediac, toto by ma zaťažovalo asi najviac. Ani nie tie činnosti, tie si niekedy aj vychutnávam, ale to manažovanie. A on to robí rád a nepociťuje to ako záťaž, aspoň to tvrdí.
anonymná respondentka (33)

Vôbec. Uvidime, čo bude, keď raz príde dieťa.
Michaela (28)

Iste teda existujú domácnosti, kde tento mix neviditeľnej a viditeľnej starostlivosti funguje v harmónii a obaja partneri sú spokojní, aktívne sa na rozdelení starostlivosti o domácnosť či rodinu podieľajú a sú iniciatívni. Učite tiež veľmi záleží, či hovoríme o partneroch a domácnosti s deťmi, kde prirodzene vznikajú situácie, ktoré dvaja bezdetní partneri nemusia riešiť. Každý má mieru tolerancie neporiadku niekde inde, no nájsť systém, ktorý funguje pre oboch, často značí nezhodu či konflikt. Je problém, keď žena cíti tlak a nevyhovuje jej pozícia a úlohy, no jej nespokojnosť ostáva podceňovaná a prehliadaná, či dokonca je vďaka nej označovaná za nervnú, labilnú, príliš búriacu sa „svojim povinnostiam“. Je naďalej v úlohe toho pripomínača, tej, ktorá prosí o „pomoc“.

Môj muž je ohromne technicky zručný a stará sa o všetky kutilsko-opravárske činnosti v domácnosti. Je nápaditý a pracovitý v tejto oblasti. Rieši aj účty spojené s prevádzkou bytu, keďže som na rodičovskej s našou dcérou, a to je argument, prečo je starostlivosť o domácnosť na mne. Je ten typ, ktorému viac prekáža, ak nie je čisto, ako neporiadok v zmysle chaos, no aj tak je nervózny, keď sa u nás behom chvíle urobí ten chaotický detský neporiadok, ak máme návštevu a deti sa hrajú. Nedajbože sa natrúsi! Vyžaduje mať čisto a je dosť kritický. Rád varí a robí to, pretože mu nie úplne vyhovuje môj spôsob. Vykladá umývačku a povysáva, ak je treba, ale robí mi tým akoby službu. Väčšie nákupy robíme vždy spolu, tie malé a frekventovanejšie robím ja. Som z toho nervózna a v permanentnom strehu, lebo viem, že moja chyba znamená potencionálny začiatok hádky. Už ani nepočítam, koľko rozhovorov na tému viac si to rozdeľme som iniciovala a koľko z nich sa naozaj premietlo do každodenného života. Chcela by som sa o tom baviť viac bez toho, aby to prinášalo konflikt a aby boli pripomienky brané ako útok. A určite nie som jediná taká žena.

Nebezpečenstvo spočíva aj v tom, že zmena v tej otvorenosti a ochote byť iniciatívni v čo najvyrovnanejšej možnej miere prichádza príliš pomaly a vyrastá ďalšia generácia, ktorá pozoruje stereotypné správanie svojich rodičov a podvedome preberá ich návyky.

Argument tebe to prekáža = tvoj problém, alebo ty to vieš lepšie, tak je to na tebe, mi v celom tomto kontexte pripadá ako zlý vtip z rovnakej kategórie ako: veď ty si žena, je to tvoja úloha.

Čo som týmto celým chcela povedať, je, že hovoriť spolu doma o miere poriadku, ktorá nám vyhovuje, a o údržbových úkonoch domácnosti, detí a rodiny by nemalo byť len iniciatívou frustrovaných žien. Záujem a iniciatíva by mali prichádzať z oboch strán. Uspokojiť sa so zaužívaným skrátka nestačí.

Jedna myšlienka na “Deľba (domácej) práce

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.