napísala EVA MÉSZÁROSOVÁ
ilustrovala LUFA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 22. novembra 2018.

Ja (ne)matka
Občas, keď sa niekde upachtená v zablatených topánkach, nohaviciach s fľakmi od detskej výživy a tričku XXL z tehotenských čias ponáhľam s ukričaným synom v kočíku, jedným okom sledujúc semafory na priechode pre chodcov a tým druhým staršiu dcéru, tváriacu sa, že poslušne čaká na svojom odrážadle na zelenú, zbadám akýmsi tretím vnútorným okom niekde v mojom paralelnom videní stáť vedľa pri semaforoch SEBA.

Seba ešte predtým, než som sa stala matkou. Stojím hneď vedľa, štýlové topánky, pravidelne (no dobre, asi raz) ošetrované krémom na ne určeným, zdanlivo (alebo asi aj naozaj) nedbalý účes, kabelka, nový kabát, v očiach neprítomný pohľad, prezrádzajúci ducha túlajúceho sa kdesi v horách, pri jazere, na večeri… s mysľou plávajúcou si slobodne po mori neskonalých možností… zábavy, hry, práce, rozhovorov, priateľov, dobrodružstiev.

Semafory sú mi ukradnuté, prechádzam v prvom momente, ako nejde auto, ignorujúc pritom mňa matku, čakajúcu poslušne na zelenú kvôli svojej dcére, striehnucej na všetko naokolo a nasávajúcej každý (obzvlášť neobvyklý alebo nesprávny) pohyb či slovo. Vidím seba ako matku, akýmsi tretím vnútorným okom, ako vzletmo zazerám na mňa nematku, cupitajúcu si priechodom cez červenú, vysvetľujúc pri tom dcére, že tak sa to nerobí.

Inokedy zbadám seba, predtým než som bola matkou, ako prechádzam, tak trochu demonštratívne rýchlejšie a ešte svižnejšie ako obvykle vedľa môjho budúceho kočíka. Slúchadlá v ušiach, rúž na perách, úsmev v očiach pri spomienke na dnešné ráno. Za sebou zanechávam po chvíli už len provokujúci parfém s vôňou prichádzajúcej (alebo odchádzajúcej?) jari a burcujúcu melódiu, ktorú som ja matka mala možnosť započuť za ten zlomok sekundy prechodu mňa nematky okolo.

Stratený prípad
Ja matka ma ale práve teraz nezaujíma. O plienkach sa baviť nepotrebujem. Aj tak si o mne pravdepodobne myslí len, že ako nematka neviem, čo so životom. Že si ním len tak ledabolo plávam, mrhajúc svojím drahocenným biologickým časom, hľadajúc neustále vyprchávajúce endorfíny od jedného nezmyselného vzťahu k druhému, alebo si lenivo lebediac v dlhodobom, stagnujúcom vzťahu, ktorému už dávno malo priniesť tú správnu „soľ“ dieťa (a nie pes či mačka).

Alebo že ma vzťahy ani vôbec netrápia, pretože som bezcitná karieristka alebo uletená umelkyňa či nikým nepochopená aktivistka, stúpajúca po svojom neochvejnom to do liste ako rozmaznaná princezná po schodoch do svojej osamelej veže, kde potom tajne dúfam, že ma odtiaľ niekto vyslobodí.

Toto všetko som si (počas rôznych životných období) o sebe myslela (okrem tej umelkyne či aktivistky, ktorou nie som, a psa a mačky, ktorých som nikdy nemala) predtým, než som sa stala matkou. Akosi automaticky som predpokladala, že rovnakú domnienku o mne majú pravdepodobne aj všetky známe či kamarátky okolo mňa, ktoré matkami už boli. Stratený prípad. Prebleslo mi hlavou vždy, keď som nejakú zbadala. Nahlas som si to povedala o tej matke, potichu o sebe.

Ja matka
Nič z toho pritom v skutočnosti nebola úplná pravda. Ale len moje preklopenie sa na tú druhú, mamičkovskú stranu rieky mi otvorilo celé spektrum pohľadu na vec.

Čo si o všetkých ženách, reprezentujúcich mňa kedysi, nematku, myslím teraz? Čo si myslím o tom, že nemajú deti? Úprimne? Nič. Občas si trochu smutne povzdychnem nad ich slobodou, ktorú majú, nad ich prakticky ešte neobmedzenou škálou možností, nad ich množstvom voľného času.

Omnoho častejšie ma ale zaujímajú. Ich práca, ich nestereotypný vzťahový život. Ak práve prechádzajú dobrodružným obdobím „hľadania toho pravého“ či experimentovania so všetkými „nepravými“, to ma zaujíma úplne najviac. Ak robia nejakú zaujímavú dobrovoľnícku činnosť, ak cestujú, športujú, súťažia, budujú si kariéru, podnikajú, píšu, či hrajú, tancujú, či spievajú… o tom všetkom chcem teraz počuť, ešte viac než predtým.

Zaujíma ma na nich vlastne úplne všetko. To, že z akéhokoľvek dôvodu nie sú matkami, ma z toho celého zaujíma úplne najmenej. Naopak, občas priam prahnem po ich svete, s túžbou preniesť sa skrz ten ich aspoň na chvíľu k svojmu minulému ja, nematke.

Odkaz nematkám
A čo ďalšie by som v tomto svojom pomyslenom rozhovore samej so sebou teraz odkázala všetkým nematkám?

1. Materstvo ma nezmenilo zďaleka tak veľmi, ako by sa navonok mohlo zdať. Nezmenila som sa v skutočnosti prakticky vôbec. Zmenili sa mi len problémy. V sekunde, keď na ne môžem zabudnúť, vraciam sa šťastne a úplne k poháru vína a spomienke na letný večer pod hviezdnou oblohou.

2. Mnohokrát nemám čas. Nie je to však naozaj preto, že ho mať nechcem. Zúfalo ho mať chcem. Ale ho jednoducho nemám. A nie, nie je to „otázkou priorít“. Ak ho aj mám, nemám zasa energiu. Napriek tomu sa snažím využiť každú možnú príležitosť na to, aby som sa stretla práve s mojou kamarátkou nematkou. Jej čo i len hodinová spoločnosť sa pre mňa rovná celodennému pobytu v zábavnom parku.

3. Viem sa rozprávať aj o iných veciach ako o deťoch. Často sa CHCEM rozprávať vlastne o čomkoľvek inom než o nich.

4. Ešte stále ma zaujíma aj zvyšok sveta. Zaujíma ma možno ešte aj viac než predtým. To, že z 24 hodín sa 23 venujem prebaľovaniu, prezliekaniu, kŕmeniu, uspávaniu, naháňaniu, prehováraniu, noseniu, kočíkovaniu a hraniu sa s mojimi deťmi, ešte neznamená, že tou najcennejšou časťou dňa pre mňa nie je tá hodina, keď sa snažím dozvedieť o všetkom, čo sa deje mimo mojej bubliny materstva.

5. Nesmierne si vážim každého, kto všetko vyššie spomínané chápe alebo aspoň chápať chce.

6. Tých ľudí viem spočítať na prstoch jednej ruky.