napísala ALEXANDRA JUST ilustrovala ZUZANA ŠEBELOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 3. septembra 2026.

Nie som tridsiatnička za vodou, nezačala som v dvadsaťpäťke podnikať, nezaložila som startup, nezarobila som na bitcoinoch, nevlastním (investičnú) nehnuteľnosť, nezdedila som a ani neinvestovala do žiadneho fondu ani drahých kovov. Nezarábam (zatiaľ) tak, že si viem veľa odložiť a mávam zo svojho mesačného finančného toku celkom intenzívne úzkosti. Vlastnenie bytu v Bratislave pre mňa začína byť synonymom utópie. Okrem opúšťania sa a výživného hnevu na samu seba, či som urobila v živote zlé rozhodnutia (a či to vôbec bolo v mojich rukách), ma kvalitne serie aj to, že ideálne podmienky na kúpu nehnuteľnosti má v porovnaní so single ľuďmi (o rodičoch nehovoriac) heteropár. Matematika je jednoduchá. V Bratislavskom kraji za posledný rok narástli ceny nehnuteľností takmer o 13% a trh momentálne zaostáva za dopytom – ceny nemajú dôvod sa meniť. Slovensko je v rámci Európskej únie jednou z troch krajín, v ktorej ceny rastú najrýchlejšie. Dostupnosť hypotéky sa komplikuje, úrok rastie a splátky pre ľudí od 36 rokov sa zvyšujú. V Bratislave platy medziročne narástli o cca 5%, no zdražovanie všetkého tento rast pohltilo, kúpna sila nerástla.  

Možnosť zarobiť si na vlastné bývanie pritom ovplyvňuje množstvo rôznych faktorov, medzi ktoré patrí aj rod. Asi tu nemusím zachádzať do detailov ohľadom nerovnosti odmeňovania mužov a žien, štatistík o starostlivosti o deti, starších príbuzných, zdravotne znevýhodnených. Ohľadom mentálnej záťaže v rodinách či pracovných podmienkach pre rodičov, špeciálne matky. Nemusím asi spomínať rozvodovosť, násilie, že ženy ostávajú v nefunkčných manželstvách aj z ekonomických dôvodov. Beriem to tak, že čitateľstvo tohto ženského plátku má utvorenú topografickú mapu zloženú z rozmanitých vrstiev, ktoré na dostupnosť bývania pre (nielen) jednopríjmové domácnosti vplývajú, a majú na pamäti aj tie skupiny obyvateľstva, ktoré fungujú bez finančného vankúša, za minimálku, pochádzajú z generačnej chudoby či jednoducho z prostredia, kde sa nededia byty.

V mojej hlave existuje scenár, kde budem mať pri sebe muža, s ktorým sa o náklady na bývanie podelíme a spoločne sa nám podarí vybudovať si vlastný domov. Tá predstava sa mi však čoraz viac javí ako naivná a neveľmi pravdepodobná. Nechcem sa na ňu upínať, som z nej už vopred unavená a čoraz viac si budúcnosť svojho bývania predstavujem inak. Predvediem: namiesto životného partnera vo svojom domove vidím skupinu žien. Komunitu. Nemusíme byť nutne rovnakého veku, rozmanitosť je vítaná. Niektoré z nás majú deti, iné nie. Máme rôzne pracovné zamerania, každá do tohto kruhu prináša čosi iné. Delíme sa o spoločný priestor, no zároveň máme každá svoje súkromie. Záleží nám na udržateľnosti – pestujeme, swapujeme, recyklujeme. Pomáhame si, učíme sa od seba navzájom a sme si nablízku. Žijeme spolu v jednom susedstve. Stať sa to mohlo rôzne: mohlo nám pomôcť mesto, ktoré poskytlo vyčlenené mestské pozemky komunitám. Mohli sme sa poznať dlhšie a spoločne pátrať po nehnuteľnosti, ktorá by vyhovovala nášmu spolužitiu. Mohli sme sa inšpirovať podobnými scenármi v zahraničí a mohlo sa nám podariť naprojektovať a postaviť malú bytovku so spoločným priestorom a záhradou. Mohli sme mať relatívne priaznivé podmienky na úver a deliť sa o náklady na chod tohto ženského objektu ako v bytovom družstve. 

V tomto scenári sú muži či partneri vítaní, no nežijú s nami. Dôvod je jednoduchý – vyhovuje nám mať okolo seba pevné priateľstvá, ktoré sú stabilné a v ktorých nehrozí fyzické, psychické, finančné, emočné násilie, kde nestrácame čas dohadovaním sa, kto kedy čo zariadi, uprace, obhospodári, máme nastavený funkčný systém, ktorý dodržiavame, a vzájomne sa staráme o seba a o náš priestor. Zažili ste niekedy výlet alebo dovolenku s kamoškami, kde bolo treba plánovať logistiku, varenie, program a prihliadať na individuálne potreby každej zúčastnenej? Prípadne ste brali so sebou aj deti? Potom si určite spomeniete, že napriek tomu, že to nebolo vždy jednoduché a vyžadovalo si to konštruktívnu komunikáciu na vyššej úrovni (čauko, roky terapie, ktoré majú ženy za sebou), vždy to skrátka vyšlo a vy ste boli, každá vo svojej rozmanitosti, plnohodnotnou súčasťou tohto sesterstva a bolo vám spolu popiči. A potom, keď si spomeniete na to, ako tieto veci fungujú v heteropartnerstvách, pochopíte, že je to skrátka iné. Hoci je teda komunitné bývanie pre každého, v mojej verzii je proste ženské.

Idealizujem si to? Možno. Budem však mať 36, som rozvedená, mám dcéru, kocúra a na partnera (zdá sa) vysoké nároky a v tejto fáze pociťujem, že moje ženské priateľstvá začínajú byť pre mňa oveľa dôležitejšie, ako som očakávala. V nich sa totiž najslobodnejšie delím o svoje najhlbšie radosti, obavy a pocity, s nimi riešim (nielen) rodičovské výzvy, úspechy aj prešľapy najúprimnejšie. A dostávam cennú spätnú väzbu. Ony sú tie, ktoré vytvárajú domov, kde chcem prísť na návštevu, ony sú tie, ktoré zaplnia ten môj naozajstným záujmom o mňa. Nie som pre ne ani príliš, ani málo. Rešpektujeme sa, úplne obyčajne a bez potreby vytvárať hierarchie, kto čo do vzťahu prináša. A to sú veci, ktoré sa, bohužiaľ, bežne nevyskytujú v heteropartnerstvách. Vďaka nánosom patriarchálneho blata je rozvodovosť vysoká, násilie a diskriminácia vo vzťahoch prekvitajú. Môžu byť teda takéto priateľské vzťahy hodnotnejšími pre náš život, ako sú tie partnerské, a to až do takej miery, že ich posunieme do komunitného spolužitia? Ja si myslím, že áno. Našepkávajú nám to štatistiky, ktoré hovoria o slobodných ženách, ktoré sa dožívajú dlhšie, sú zdravšie a spokojnejšie, dokonca finančne stabilnejšie (toto som ešte nehackla). Náhoda? Nemyslím si. 

Ja si ideálny scenár predstavujem ako dom, v ktorom majú ženy vlastný byt a zároveň komunitné priestory, kde prebieha socializácia. Delia sa o náklady na prevádzku, v prípade potreby aj na každodennosti typu nákupy potravín. Súčasťou je spoločná záhrada a malé dobrodružné ihrisko. Ženské spolužitie môže starším participantkám prinášať výhody v podobe blízkosti a praktickej pomoci od mladších žien – nákupy, príprava jedla, pranie či len obyčajná spoločnosť a rozhovor. Pre matky a nematky vzájomné stráženie detí či spoločné varenie. Nemalú hodnotu majú zdieľané skúsenosti so zdravím, varením, voľnočasovými aktivitami (predstavte si štrikovacie workshopy, knižné výmeny či klub, výjazdy na výlet, pohybové aktivity, kultúrne zážitky a iné životné slasti) či skrátka len benefit z toho, že každá sme zbehlá v niečom inom a vieme si pomôcť. Samozrejme, trecie plochy prichádzajú aj v najideálnejších konšteláciách bývania a je mi jasné, že môj utopistický sen môže stroskotať na úplne obyčajných a neromantických nezhodách. Stále si myslím, že je hodný tohto risku.

Takýto utopický scenár sa totiž už v rôznych časoch a kútoch sveta realizoval. Aby sme sa vedeli poučiť a predstaviť si všetko, čo so ženským komunitným bývaním prichádza, môžeme si prečítať, ako žili ženy v komunite už v stredoveku – a ako táto komunita pretrvala až dodnes. Môžeme si prečítať o hoteloch, ktoré v časoch, keď pre ženy nebolo jednoduché len tak si prenajať byt či izbu, o feministickom bývaní zo začiatku 20. storočia v Amerike či o imigrantkách tamtiež už v 19. storočí. Alebo o medzinárodnom lesbickom hnutí Womyn, ktoré sa zrodilo v sedemdesiatych rokoch, o ženách z Londýna, ktoré nedávno obleteli internet, či o projekte z Amsterdamu, ktorý má korene v osemdesiatych rokoch. Čo si z nich môžeme vziať? 

Rada by som svojou predstavou o bývaní rozbila všetky stereotypné predstavy o starých dievkach, cat ladies, ktoré tajne trpiac vo svojich dušičkách túžia po mužovi, ktorý nad nimi roztiahne svoje silné mužné krídla. Tie predstavy, že s takýmito (hetero)ženami je niečo v neporiadku, že sú asi komplikované, že s nimi žiadny muž nevydrží, že musia byť nešťastné a osamelé, sú vryté príliš hlboko. Komunitné bývanie pritom môže byť alternatívou aj pre jednorodičky, slobodné matky, bezdetné ženy, vdovy či skrátka ženy, ktoré si namiesto života osamote vyberú možnosť (iného!) spolužitia. Opäť do svojho článku prepašujem skvelú knihu od Kate Bolick – Jej vlastný život, kde autorka píše o ženách 19. a 20. storočia, ktoré žili samostatne. Veľmi by ma zaujímalo, ako by sa týmto ženám darilo, ak by žili v skupine iných žien. Aká by bola kvalita života žien v takejto komunite v porovnaní s bežným dobovým manželstvom? 

Chcem mať raz vlastné bývanie. Chcem, aby sme boli viac spolu. Chcem viac počúvať ostatné ženy, ktoré sú v podobnej situácii ako ja, a tiež by som chcela pomôcť ženám, ktoré možno nemajú toľko šťastia ako ja. Chcem, aby sme venovali pozornosť tomu, prečo niektoré ženy po celom svete preferujú túto alternatívu k tradičnému heterospolužitiu. A tiež chcem, aby bolo viac počuť mužov, ktorí upozorňujú na rodové nerovnosti. Potom by som možno s nimi chcela raz aj bývať. 

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra MICHAELA LABODIOVÁ