172 To pekné v materstve_Lufa

O tom peknom v materstve

napísala EVA MÉSZÁROSOVÁ editovala MIRKA URBANOVÁ
ilustrovala LUFA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 28. novembra 2019.

Nie je to tak dávno (je to vlastne veľmi nedávno), čo som zažila svoje prvé čiastočné vyhorenie v rámci úlohy matky, starajúcej sa o deti už štvrtý rok.

Jednoducho som sa v istom momente prichytila, že moje deti začínam vnímať (takmer už len) ako prekážku v tom, aby som sa mohla viac naplno venovať svojim koníčkom, či celkovo sebe a svojim osobným problémom, spojeným so zhoršujúcim sa zdravotným stavom môjho otca.

Nevedela som jednoducho v sebe vzkriesiť jedinú svetlú stránku môjho materstva, nevedela som sa motivovať, aby som sa znova mohla sústrediť na tie dva malé dychtivé svety, aby som sa s láskou zahrabala do toho bájneho tepla rodinného krbu, aby som zas bola schopná doma spoluvytvárať kľud, pohodu (a poriadok), aby som jednoducho začala byť opäť matkou.

Boli to tie maličkosti, ktoré ma predtým vedeli tak nadchnúť. Vytlačenie starých fotiek našich detí a ich zavesenie na stenu. Tešiť sa potom zakaždým, keď okolo nich prejdem. Vymýšľanie nového scenára pre dcérine príbehy o lesných vílach, zosnovanie autíčkovej dráhy pre syna. Spoločné vyrábanie pohľadníc, pexesa, či papierových klobúkov na narodeninovú oslavu. Jednoducho všetky tie veci, ktoré ma s deťmi tak bavili a ktoré predtým zvykli takmer dokonale pohltiť celý môj život. Nič zrazu nefungovalo. Vlastne som mala chuť odcestovať aspoň na pol roka do Južnej Ameriky.

Až na jednom jesennom viacdňovom výlete som sa prichytila, že si materstvo opäť naozaj užívam. Že ležím na zemi s mojimi deťmi, ponorená v opadaných listoch a smejem sa ako ich na mňa hádžu. Že im večer čítam knižku, obalená tými malými horúcimi telíčkami ako hamburger, vďačnými aj za môj mierne znudený tón čítania tej istej rozprávky. Že sa ráno zobudím, a konečne sa znova usmejem na syna, nadšene mi kývajúceho v čierno-čiernej tme o šiestej ráno. Že mi opäť začalo byť absolútne jedno, kde sa práve nachádza môj mobil. Že som znova späť.

Čo spôsobilo tento obrat? Konečne sa mi podarilo zmeniť moje vnútorné nastavenie. Skoncentrovať sa v prítomnosti, zmeniť moje očakávania. Prijať daný stav. Zamerať sa opäť na všetko to pekné v materstve. Následne som si v ďalších týždňoch doladila predtým „miernu“ nerovnováhu (v neprospech mojich detí) odlišnou intenzitou svojich voľnočasových aktivít. Chodila som von menej, ale o to pravidelnejšie a predvídateľnejšie pre moje deti. Vracala som sa vždy v sľúbenom čase.

A postupne som doma nachádzala čoraz spokojnejšiu rodinu. Ale hlavne, a tak trochu paradoxne, som sa začala pomaly cítiť opäť slobodná. Nezviazaná žiadnymi nenaplnenými túžbami ani snami. Žijúca opäť v prítomnosti, užívajúca si daný moment. (Tu mi nedá nepridať trocha sarkazmu ku poslednej vete. Áno, málokedy sa dá „užívať si daný moment“ úplne.)

 

Je mi jasné, že podobné stavy vyhorenia ako aj neznesiteľnej túžby po prevratnej zmene – ktorá sa pri deťoch realizuje dosť ťažko – ma určite ešte čakajú. O to viac je pre mňa potrebné písať v čase, keď som konečne „nad vodou”. Písať o tom, že sa to dá a že to vie byť aj super.

Chcela by som posunúť ďalej niečo z týchto novonadobudnutých pocitov matky, ktorá si materstvo opäť užíva. Pretože si myslím, že to hlavne v poslednej dobe, občas už trošku preplnenej negatívnejšími (aj keď rovnako dôležitými) výpoveďami matiek, naozaj potrebujeme. Nielen matky. Všetci.

Aby som nečerpala len z vlastných dojmov a postrehov, spýtala som sa desiatich matiek, ako vnímajú pozitíva materstva ony. Myslím si, že všetky odpovede boli natoľko úprimné, že neznejú ako reklama na materstvo. Sú skôr inšpiráciou pre pozitívnejšie nastavenie sa – jednak pre matky (v momentoch, keď sme na to pekné medzi všetkými plienkami, krikom a lietajúcimi hračkami zabudli), ale aj pre všetkých ostatných, večne zvedavých.

Škola materstva?

Tá bájna neopísateľná zmena, ktorou si vraj prejde každá žena po tom, ako sa stane matkou. Čo nás teda naučilo materstvo? Čo nás naučili naše deti? V odpovediach som toho našla celkom dosť. Ak by som to mala zhrnúť, jedná sa najmä o všeobecné skľudnenie sa, prehodnotenie priorít, nadobudnutie väčšej trpezlivosti a láskavosti, ako aj o navrátenie sa do svojho detstva a k sebe samej skrz vnímanie svojho vlastného dieťaťa.

Pocity mnohých matiek pekne zhŕňa Saša (28 rokov): „Naučilo ma mnohému, hlbokej trpezlivosti, triedeniu času a systematickosti, ale naopak aj pôžitku a tolerancii istej miery chaosu, naučilo ma hodnote zdravia, no napríklad aj hodnote môjho času. Viac si užívam kľud a ničnerobenie. Niektoré aktivity považované za samozrejmé alebo priam rutinné, sú mi teraz vzácne. A určite ma naučilo aj veľkej empatii, láskavosti”.

Lufu (35 rokov) materstvo naučilo lepšie organizovať, prekopať” veci a prístupy, o ktorých si myslela, že sú samozrejmé alebo dané, byť kreatívnajšou, chápavejšou, vidieť na čom záleží a čo až také podstatné nie je, ako aj viac sa hrať.

Táňu* (31 rokov) jej ročné a štvorročné dieťa naučili intenzívnejšie vnímať čas. Ako píše: „Ročné obdobia sa už nestriedajú niekde za oknom, ale skutočne ich prežívam. Spomalila som tempo a mám pocit, že fakt žijem a prežívam jednotlivé okamihy.” Taktiež jej začína byť jedno, čo si o nej myslí väčšina ľudí a nelipne na toxických vzťahoch, ktoré sa predtým z rôznych dôvodov snažila udržiavať. Prišla aj na to, že spánkový deficit nemá hranice.

Lucia (38 rokov) sa zasa naučila lepšie prejavovať nehu, poznať svoje hranice – ako ich aj vedieť zadávať. Okrem toho spoznala silné prejavy svojho hnevu, nahliadla späť do svojho detstva a lepšie porozumela vlastnému správaniu. Maruši (24 rokov) sa narodila jej teraz už päťročná dcéra, keď bola veľmi mladá. Do tej doby o sebe nestihla zistiť až tak veľa. Má preto pocit, že všetko dôležité ju naučilo materstvo: „Napríklad najdôležitejšiu vec na svete: Milovať. “

Najkrajšie momenty 

Táto otázka ma obzvlášť zaujímala. Takmer všetky odpovede sa zhodovali s mojimi vlastnými pocitmi o tých (prchavých) príjemných chvíľach s deťmi, počas ktorých si materstvo vieme naozaj vychutnať. U matiek už starších detí najviac prevládali momenty spoločného uspávania či ranného prebúdzania sa a túlenia sa v posteli, u tých s bábätkami sa zasa viackrát vyskytla polo-vtipná poznámka, že najkrajšie momenty sú, keď spia. Alexandra opisuje: „Materstvo si najviac užívam skoro ráno a neskoro večer v posteli, keď moja dcéra ešte /už „nejde naplno”; takto mi večer zvykne porozprávať, čo cez deň zažila, odhalí mi sčasti svoje pocity…a ráno, hneď po prebudení sa zasa chce túliť…”

Okrem toho to boli hlavne chvíle spontánnej hry či zábavy, v ktorej sa vedia hrať matka rovnako kvalitne ako dieťa. Ako píše Saša: „Keď sa naladím na hru a v hlave mi neblikajú správy v mailboxe alebo to do list. Keď nemám blízko ruky telefón, keď sme spolu niekde, kde je pohoda s rodinou alebo priateľmi”.

Táňa* opisuje svoje najkrajšie momenty materstva nasledovne: „Sú to skôr momenty, keď cítim skutočnú lásku a keď viem, že nič viac na svete nepotrebujem. Väčšinou to ale trvá veľmi krátko, lebo potom sa moje deti začnú hrýzť alebo inak prejavovať súrodeneckú lásku plnú paradoxov.“

Ako na jednotvárnosť

Jednotvárnosť dní na materskej či rodičovskej dovolenke je pre mňa ešte stále niečo, s čím občas musím zápasiť. Veľkou inšpiráciou mi vždy boli moje kamarátky, ktoré sú tiež matkami. Ako s ňou bojujú ďalšie matky?

Terez (31 rokov) si napríklad vymýšľa rapy a básničky o svojich frustráciách. Nahráva ich na cintoríne alebo počas prechádzok v parku, kam chodí s dcérou. Zdieľa ich pre pobavenie ostatných aj na Instagrame. Alexandru jednotvárnosť ubíjala a bojovať s ňou sa jej veľmi nedarilo. Najviac jej pomáhali prechádzky v prírode. Začala aj štrikovať. Vidieť za sebou takýto hmatateľný výsledok jej pomáhalo udržať sa nad vodou. 

Saša sa vždy snažila mať program s kamoškami na materskej dovolenke. Boli veľa vonku, veci plánovala dopredu; „úžasné obdobie bolo, keď sme s kamoškou zladili tak, že sme boli doobeda spolu vonku, navarili sme si u niektorej obed -to boli veľmi príjemne strávené poldni. Všeličo sme vymýšľali, skúšali nové miesta a aktivity“. Ela (31 rokov) si zasa niečo zaujímavé prečíta alebo zoberie svoju päťmesačnú dcéru do nosiča a idú sa aj s jej psom prejsť trochu inou trasou ako zvyčajne. Marušu zasa vždy rozveselí nakupovanie oblečenia so svojou štvorročnou dcérou v second handoch. Lufa nemala počas rodičovskej dovolenky pocit jednotvárnosti. Prežíva ho, naopak, až teraz v práci.

V čom si teraz veríme viac?

Niektoré matky si, hlavne po niekoľkoročnej starostlivosti o ich deti, v mnohých veciach po čase prestávajú veriť. Poniektoré sa začnú vnímať ako menej príťažlivé. Iné matky môžu mať pocit, že zabudli množstvo predtým pre ne dôležitých zručností či koníčkov. V oblastiach života, v ktorých boli ako ryba vo vode, sa zrazu začínajú cítiť neprirodzene, alebo majú pocit, že sa nevedia primerane zapojiť do niektorých tém, s ktorými kedysi nemali žiadny problém. Je však niečo, v čom nám materstvo, naopak, zdvihlo sebavedomie?

Alexandra premýšľa: „Možno, že celkovo sa cítim krajšia než predtým. Alebo sa až tak nesledujem, neporovnávam. Asi aj vďaka tomu, že moja dcéra (ešte je malá) takým čistým detským spôsobom miluje moje telo a vôbec ho nehodnotí. Ešte stále som tá osoba, ktorá bola pomerne dlho zdrojom jedla a bezpečia (úsmev)”. Saša aj Ela sa zhodujú v tom, že materstvo ich naučilo, či stále ešte učí veriť svojej intuícii. Lucia si zasa viac verí pri komunikácii na úradoch, ale aj s lekármi a v jej práci detskej psychologičky.

Lucia hodnotí: „Paradoxne mi to prinieslo viac sebavedomia v práci a aj akýsi nadhľad. Prvé mesiace ale boli zaujímavé, chvíľu trvalo, kým sa to usadilo a ja som prestala pochybovať o každej jednej veci, či rozhodnutí, ktoré ako matka robím.“ Lufa svoju odpoveď na otázku v čom si verí viac, zhrnula stručne a jasne: vo výchove. Rovnako spravila aj Maruša: „Asi mi tak celkovo (niekedy) zdvíha sebavedomie keď vidím, že dokážem niekoho udržať živého, zdravého a milovaného.“

Nové kamarátky, koníčky, práca

Materstvom častokrát (aj keď len dočasne) prídeme o niektoré naše koníčky a taktiež sa mnohokrát tak trochu zasekneme v pracovnej sfére. Veľakrát nám ochladnú niektoré kamarátstva, či už z dôvodu menšieho množstva času alebo aj (pre mňa vždy len zdanlivého) nedostatku spoločných tém na rozhovor. Avšak rovnako veľa, ako sme materstvom stratili, získame častokrát niekde inde. Veľakrát aj tam, kde by sme to predtým vôbec nečakali.

Terez na otázku, či jej materstvo prinieslo nejaké nové kamarátstva, koníčky či inšpiráciu v pracovnej sfére píše: „Materstvo nás skôr zblížilo s tými málo pármi v našom okolí, ktoré majú tiež dieťa. To, že máme dieťa tiež pozmenilo dynamiku v našej kamarátskej skupine, čo je zaujímavé pozorovať. Začala som znovu maľovať.”

Alexandra zasa tvrdí, že získala obrovskú a nevyčerpateľnú tému na rozhovory s ľuďmi/inými rodičmi, s ktorými by možno inak „nemala o čom.” Stala sa taktiež tolerantnejšou voči iným rodičom a ich deťom. ,,Už sa nerozčuľujem, keď počujem v autobuse revať nejaké dieťa – iba sa teším, že to nie je to moje”, dodáva. Celkovo je vraj empatickejšia, čo má pozitívny vplyv aj na jej pracovnú sféru. Veľa nových kamarátok a kamarátov prinieslo materstvo aj Saši, ako aj množstvo nových inšpiratívnych tém. ,,Materstvo a ženstvo – na to sa teraz pozerám z nových perspektív”, dodáva.

Lucia o svojich koníčkoch a práci píše: „Tiež som počas materskej zažila takú menšiu explóziu tvorivosti, ktorá pretrváva dodnes, takže šijem, háčkujem, pletiem, vyrábam rôzne pohľadnice, DIY kozmetiku. Mala som veľký plán sa počas materskej osamostatniť, nájsť si nejaký projekt, ktorému sa budem môcť venovať alebo biznis, ktorý budem vedieť rozbehnúť. To sa mi, bohužiaľ, nepodarilo (možno pri treťom dieťati, haha)“.

Táňa* zhŕňa : „Som rada, že som začala pracovať, aj keď boli moje deti malé (a doma bol s nimi môj muž). V práci musím podávať iný druh výkonu a tým pádom mám viac tvorivej energie, ktorú môžem venovať deťom. A po tehotenstve som sa konečne naučila správne cvičiť (úsmev).“ Maruša začala piecť. Materstvo jej udávalo smer skôr v jej profesijnom živote a udáva jej ho doteraz – je učiteľkou v Montessori škôlke.

To naj na materstve?

Keby sme sa mali zamerať na tých pár najdôležitejších vecí, ktoré zmenili nás a naše životy, odkedy sme sa stali matkami, čo by to bolo? Samozrejme, okrem samotných detí.

Terez hodnotí: „Mám pocit, že som vo svojej hlave paradoxne slobodnejšia a otvorenejšia ako predtým a aj úprimnejšia sama k sebe. Okrem toho, predtým som si myslela, že sa na materstvo vôbec nehodím a neviem sa postarať ani sama o seba, ale vidím, že sa dokážem postarať o dcéru a byť pri tom v pohode.“

Alexandra: „Je to totálna expanzia bytia na iný level – v dobrom aj zlom, ale každopádne je to veľký krok von zo svojho malého Ja; veľké ,,áno” životu.“

Ela tvrdí, že má teraz extrémne dôležitý dôvod žiť a ,,get her shit together”, lebo jej dcéra si zaslúži len to najlepšie a to ju motivuje. Takisto je kľudnejšia a vyrovnanejšia, čo jej vraj, ako s úsmevom dodáva, celkom prospelo.

Táňa* hovorí: „Mám dojem, že moja existencia má zmysel. Lebo buďme k sebe úprimní, väčšina z nás je vo väčšine vecí priemerných. Moje deti si ale myslia, že som super a to ma napĺňa šťastím“.

Pre Luciu je to schopnosť bezpodmienečne milovať a Maruša (24 rokov) pozoruje: „Pozitívne vnímam alebo prijímam to, akým človekom sa stávam vďaka tomu, že som sa stala matkou“.

Musím povedať, že niektoré odpovede celkom namotivovali aj mňa. Myslím, že keď opäť začnem pociťovať to akútne volanie po úteku od mojej rodiny na druhý koniec planéty, skúsim si znova prečítať tento článok.

Dovtedy sa pokúsim, tak ako zjavne všetky matky, zotrvať v mojej chuti hľadať a objavovať na mojej ceste materstvom stále niečo nové, iné, pekné. Venovať sa sebe rovnako kvalitne ako svojim deťom. Byť s mojimi deťmi vždy tu a teraz. A hlavne byť s nimi sama sebou. Nie tou matkou, o ktorej som niekde čítala, že je tou ideálnou. Ale tou matkou, ktorou som ja. Lebo s takou im je aj tak vždy najlepšie. Nech už je to ktokoľvek. Matka spievajúca si v aute pri šoférovaní svoje obľúbené pesničky (a nie Spievankovo), skúmajúca s nimi nové zákutia lesa na druhej strane mesta (a nie scrollujúca si znudene mobil na tisíckrát obehanom ihrisku), hltajúca s deťmi dokumentárny film Planéta Zem (a nie už dávno obohraný seriál o princeznej Sofii). Tancujúca v obývačke v rytme vlastného playlistu. S nimi. To posledné by som mala robiť častejšie.

 

*vymyslené meno skutočnej osoby

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *