napísala SIMONA HASLER-KROVINOVÁ ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 5. novembra 2026.

Moja mama už roky štrikuje. Pod jej rukami rastú vlnené svetre v rôznych farebných variáciách. Vzorované, vyšívané, na gombíky, ale aj bez nich.

Už roky sa jej pýtam, prečo ich nepredáva. Mohla by si trošku privyrobiť. Odpovedá mi, že do nich vpletá svoje myšlienky na blízkych, pre ktorých ich vyrába. Pletie ich „na mieru“, a preto ich nedokáže predať cudziemu človeku.

A tak sa každý rok neviem dočkať zimy, aby som si mohla obliecť najnovší štrikovanec. Pripomína mi, že na mňa niekto myslel a zároveň verím v jeho ochrannú silu. Za sveter jej neplatím. Dar sa jej snažím vrátiť inak – v telefonátoch, návštevách, starostlivosti o seba navzájom.

V knihe The Serviceberry Robin Wall Kimmerer píše o svete, v ktorom je všetko založené na princípe vzájomnosti. V tradícii národa Potawatomi z oblasti Veľkých kanadských jazier je príroda chápaná ako sieť vzťahov, v ktorej má svoje miesto aj tá najmenšia bobuľka. Všetko je súčasťou väčšieho celku.

Ak niečo prijmeme, máme zároveň povinnosť niečo iné vrátiť. Život sa tu do veľkej miery riadi tým, čo a kde práve rastie. Nie je to ekonomika založená na neustálom raste a hromadení, ale na pozornosti, vďačnosti a zodpovednosti voči tomu, čo dostávame.

„Prijatie daru od zeme je spojené so zodpovednosťou deliť sa, prejavovať úctu, vzájomnosť a vďačnosť.“ (Kimmerer, 2024, s. 9)

Autorka knihy The Serviceberry spomína príklad lesnej studničky, z ktorej sa môžu všetci napiť. Keď sa z nej napijem, vnímam to ako dar prírody a snažím sa zaň životnému prostrediu niečo na oplátku vrátiť. Napríklad vyčistiť studničku od popadaného lístia, aby poslúžila ešte aj ďalším ľuďom.

Ako by vyzerala komunita, v ktorej by spoločnou menou neboli peniaze, ale skrátka dar? A nezačali by to niektorí ľudia zneužívať?

Sisterhood ako dobrý začiatok

Sama žijem vo Viedni už šestnásť rokov a som súčasťou ženského spoločenstva, ktoré dnes združuje 43 žien. Fungujeme v uzavretej skupine na WhatsAppe a neformálne sa stretávame v rôznych podnikoch. Každá nová členka sa doteraz v našom súkromnom online priestore v krátkosti predstavila a uviedla, čo môže komunite ponúknuť, ako aj to, čo, naopak, sama momentálne potrebuje alebo hľadá. Keďže v skupine zdieľame aj osobné a citlivé záležitosti, zakladateľky sa rozhodli vedome obmedziť jej veľkosť, aby sme zachovali dôveru a osobný charakter spoločenstva.

Na našich stretnutiach sa často dohadujeme aj na individuálnych výmenách služieb. Môže to fungovať napríklad tak, že ma jedna z členiek pripraví na pracovný pohovor a ja jej na oplátku poskytnem bezplatné právne poradenstvo.

Všimla som si však, že v našej skupine prevládajú služby, ktoré ženy ponúkajú na základe svojho akademického vzdelania alebo profesijných skúseností. Komplikovanejšie by to zrejme bolo, ak by niektorá z nás potrebovala opraviť pokazenú umývačku riadu alebo prečistiť upchaté vodovodné potrubie. V takýchto prípadoch si zatiaľ vieme navzájom odporučiť najmä overené, no platené služby.

Odráža sa aj v našej skupine rodová segregácia na trhu práce, kde v mnohých technických a remeselných povolaniach stále prevažujú muži? Prispievame k udržiavaniu tejto nerovnováhy aj tým, že sa samy nesnažíme osvojovať si zručnosti, ktoré tradične zostávajú mimo našej pozornosti?

Pri týchto otázkach si spomeniem na komunitnú usadlosť Hofkollektiv Wieserhoisl, ktorú som navštívila v začiatkoch jej fungovania. Jedna z vtedajších členiek, akademicky vzdelaná žena, sa rozhodla vyučiť za elektrikárku. Kolektív sa totiž usiloval robiť si čo najviac vecí svojpomocne a práve táto zručnosť mu dovtedy chýbala. Jej rozhodnutie pre mňa predstavuje zaujímavý príklad toho, ako môžu potreby komunity otvárať priestor na získavanie nových schopností – aj takých, ktoré sa vymykajú zaužívaným rodovým predstavám.

Aj v mestách dnes vzniká čoraz viac komunitných projektov, ktoré ľuďom umožňujú osvojiť si nové praktické zručnosti bez ohľadu na rod. Muži sa učia štrikovať, ženy opravujú pokazené kávovary v rámci iniciatív, ako je Repair Café, alebo sa rôzni ľudia zapájajú do projektov komunitných záhrad.

Od sisterhoodu by sme sa mali posunúť smerom k pestrej komunite, v ktorej si budeme osvojovať schopnosti, ktoré nás tradičná výchova nenaučila. Takáto komunita sa môže stať nielen miestom vzájomnej podpory, ale aj miestom učiacej nás väčšej samostatnosti, napríklad aj v digitálnom svete.

Obohatenie spočíva vo vzájomnosti

Toto leto sme zažili jedny z najväčších horúčav v histórii. Svoje štyridsiate narodeniny oslavujem v čase, keď v mnohých európskych mestách po prvýkrát namerali teploty nad štyridsať stupňov Celzia. Cesta z klimatizovanej električky do škôlky, ktorá mi inokedy trvá pár minút, sa v horúčave zdá nekonečná. Prečo potom pokračujeme v rovnakom spôsobe života aj napriek tomu, že podmienky na život sa neznesiteľne menia?

Kniha The Serviceberry rozvírila moje myšlienky o tom, čo všetko sa v spoločnosti musí zmeniť, aby sme mohli čeliť klimatickej kríze.

„Uvedomiť si, že máme dosť, je radikálny čin v ekonomike, ktorá nás neustále nabáda, aby sme spotrebúvali viac.“ (Kimmerer, 2024, s. 12)

Skúšam si veci opraviť sama predtým, než si zavolám drahú službu. Radšej si veci požičiam, než si ich kúpim. Požiadam o pomoc najbližších z rodiny. A najmä začnem aktívnejšie vyhľadávať mestské komunity, ktoré sa pokúšajú vytvárať alternatívu k logike trhu, kde sa všetko vyčísľuje peniazmi. 

Investícia do komunity sa vypláca

Akoby sa mi odrazu po prečítaní knihy The Serviceberry v živote začalo všetko točiť okolo témy vzájomnosti, komunít a ekonómie daru.

Začínam mať pocit, že vo Viedni zažívame renesanciu družstevných a komunitných foriem spolužitia. Dostupné a neziskové bývanie má vo Viedni dlhú tradíciu. Dodatočne tu vznikajú nové bytové družstvá na komunitnej báze, ako napríklad Gleis 21 v Sonnwendviertel, za ktorými nestojí žiadna developerská iniciatíva, ale združenie nadšených ľudí. Nové družstevné iniciatívy sa však neobmedzujú len na bývanie. 

Moja rakúska kolegyňa Silke v práci rozpráva o viedenskom družstevnom supermarkete Mila, v ktorom môžu jeho členovia nakupovať vybrané produkty za férové ceny, ak sa raz mesačne podieľajú na jeho chode. Silke hovorí o podobne zmýšľajúcej komunite ľudí, ktorá sa spoločne rozhoduje o výbere potravín a pravidelne organizuje bezplatné podujatia typu komunitné varenie, swap oblečenia, disco shopping či spoločné filmové večery. S pomocou Silke sa onedlho stávam jej členkou. 

V našom obvode prednedávnom dokonca otvorili družstevné kníhkupectvo BuchQuartier, ktoré nechce len predávať knihy a docieliť profit predajom bestsellerov. Chce ponúknuť obyvateľstvu mesta kvalitné čítanie a sociálne centrum bez časového tlaku či nutkania niečo konzumovať. Chodím tam na čítačky a snažím sa spoznať podobne zmýšľajúcich ľudí. 

Myslím na slovenské knižné búdky, na záhradu rodiny mojej slovenskej švagrinej, kde zeleninu alebo ovocie, ktoré nedokážu skonzumovať, dajú do debničky pred záhradu a podarujú ďalej susedstvu. To sa potom môže revanšovať napríklad lekvárom alebo čerstvo upečenou pizzou. Kedysi úplná samozrejmosť, v dnešnej dobe skôr rarita.

Prídu mi na um komunitné bike kitchens vo Viedni či v Bratislave, kde si môžem svojpomocne opraviť bicykel a vždy je niekto nablízku, kto mi dokáže poradiť alebo podá ten správny kľúč.

Rebecca Solnit v knihe A Paradise Built in Hell detailne opisuje mnoho príkladov nápomocných komunít vznikajúcich najmä v časoch ťažkých kríz. Píše o ľuďoch, ktorí zakladajú komunitné kuchyne, nezištne pomáhajú, zachraňujú druhých a nič za svoju pomoc neočakávajú.

„Predstavte si spoločnosť, v ktorej peniaze zohrávajú len malú alebo žiadnu úlohu, v ktorej si ľudia navzájom pomáhajú a následne sa o seba starajú, v ktorej sa jedlo rozdáva, v ktorej sa život z veľkej časti odohráva vonku a na verejnosti…“ (Solnit, 2009, s. 17)

Neviditeľnosť daru

Jedna moja známa vyrába tričká s nápisom „leche = vida“, teda „mlieko = život“. Na tričku je zobrazená dojčiaca matka a ja ho rada nosím. Keď som ten obrázok uvidela prvýkrát, zažila som zvláštny moment precitnutia. Uvedomila som si, že prostredníctvom môjho tela a môjho mlieka rastie nový človek. Hneď mi napadlo: toto je veľký dar.

Keď premýšľame o daroch, často však myslíme na niečo hmotné a viditeľné. V knihe The Serviceberry však Kimmerer spomína filozofku Genevieve Vaughan, ktorá ma priviedla k inému prehliadanému druhu daru, ktorý taktiež prijímame od detstva – k jazyku. Možno si ani neuvedomujeme, koľko toho každý deň dostávame, koľko dávame a akú hodnotu to pre nás má. 

Niečo si vezmi a niečo vráť

„Investícia do komunity sa vám vždy nejako vráti.“ (Kimmerer, 2024, s. 88)

Keď sa vraciam domov na stredné Slovensko, takmer vždy stretnem susedu Anitu. Je cestovateľka s dobrodružným duchom, ktorá už pobehala poriadny kus sveta. Navštívila nielen turisticky obľúbené destinácie, ale aj miesta, kam by ste sa možno dobrovoľne nevybrali. Jej snom je presťahovať sa zo Slovenska do krajiny, kde komunitný život nie je len predstavou, ale každodennou realitou. Spoločne si lámeme hlavu nad tým, ktorá krajina by to mohla byť. Kolumbia? Panama? Brazília?

Až neskôr mi dôjde, aké absurdné je hľadať komunitu kdesi za hranicami. Veď sa za ňou nemusíme sťahovať do inej krajiny (aj keď ja som to urobila, ale nie z tohto dôvodu). Môžeme začať tam, kde už sme – vo vlastnom susedstve.

Ekonómia daru je aj feministickou témou. Núti nás premýšľať nad tým, čo považujeme za hodnotné a čo z toho berieme za samozrejmosť. Niekto objedná dieťa k lekárovi, niekto ide vyhodiť odpadky, niekto niečo vysvetlí, niekto niekoho zavezie do nemocnice, niekto navarí, niekto uprace, niekto ide nakúpiť, niekto sa postará. Veľká časť z týchto neviditeľných vecí zostáva naďalej na pleciach žien. Ekonómia daru neznamená, že ženy majú vykonávať ešte viac neplatenej práce. Znamená to skôr, že by sme sa mali posunúť k spoločnosti na komunitnej báze, ktorá by bola organizovaná na základe rovnomerného prerozdelenia zodpovedností.  

Nemôžeme donekonečna len brať a prehliadať hodnotné veci. Keď si niečo vezmeš, niečo vráť. Čas, pozornosť, starostlivosť, slovo. Prírode, svojim blízkym, svojej komunite. Nech dar putuje ďalej.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra MICHAELA LABODIOVÁ