
Povedz mi, ako nevládzeš
napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala ANDREA KOPECKÁ
článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9. júna 2022.
Občas si čítam príbehy ľudí, ktorí vyhoreli, rôzne workoholické skúsenosti. Asi je ťažké hovoriť o tom inak, ale ich osobné krízy sú zvyčajne zarážajúco kvantifikované. Počet odpracovaných hodín verzus osobného voľna, suma projektov, e-mailov, callov, appiek, úspechov a cien, štatistika (ne)prespaných hodín, liekov, káv, kíl, plaču, fyzických neduhov, mesiacov (rokov) popierania a sebaklamu… Vzniká z toho sugestívny odstrašujúci obraz a verím, že mnohým môže pomôcť s pochopením hroziaceho nebezpečenstva. Mohla by však prevencia vyhorenia vyzerať aj inak?
O nezdravom vzťahu k práci zvykneme v oblasti mentálne pracujúcich ľudí stále najčastejšie hovoriť spôsobom, ktorý je jednou z príčin jeho vzniku. Nebezpečenstvo prepálenia a vyhorenia totiž opisujeme tiež najmä cez merateľné výkony a „zlyhania“, maximy a extrémy. Pomenúvame všetko, čo sme robili, ale nie, ako sa sme sa cítili. Ostatných varujeme svojím osobným príbehom a tieto výpovede „z druhého brehu“ o tom, kam to fakt netreba nechať zájsť, opisujú problematické konanie a jeho neslávne vyústenie. Zároveň však vytvárajú úrodnú pôdu pre ďalšie tlaky a pocity zlyhania. V rámci osvety sa ako vedľajší produkt formujú nepísané normy toho, odkedy až „môžeme“ nevládať.
Pokračovať v čítaní: “Povedz mi, ako nevládzeš”