Nestačím svojim predstavám

napísala ALEXANDRA JUST ilustrovala KATARÍNA HUTNÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 23. apríla 2020.

Po troch rokoch na rodičovskej (schválne vynechávam dovolenke) som si začala hľadať prácu. Bolo leto, trávili sme mesiac na chalupe a ja som po nociach vyklikávala nejaké zadania, pretože cez deň sa jednoducho veľmi nedalo. Okrem vyčerpania som cítila aj príjemné šteklenie niekde veľmi, veľmi hlboko, pretože som konečne videla, že sa rozbieham a otvoril sa mi nový vesmír. Napriek enormnej únave to bolo pre mňa vytúžené spasenie. Veľmi som si priala, aby som mohla tvoriť a zároveň našla miesto (aspoň na pol úväzku), kde by som sa profesijne posúvala a bola medzi ľuďmi. To príde. Len nepoľaviť v hľadaní, pýtaní sa, písaní mailov, pimpovaní životopisu, motivačných listov, portfólia. Hlavne nerátať tie správy, ktoré ostanú bez odpovede, nedať sa rozhodiť všetkými tými nie, vďaka. Pokračovať. Nenechať sa odradiť. 

Pokračovať v čítaní: „Nestačím svojim predstavám“

Posledné tabu vo vzťahoch?

napísala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala BESSA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 19. marca 2020.

Krátky playlist/soundtrack k článku nájdete tu.

Diamantová svadba pre mojich starých rodičov neznamenala žiadne veľké oslavy a špeciálne dary. Pokračovali v zabehnutom systéme ich dlhoročného manželstva – aj čo sa financií týka. Po všelijakých skúsenostiach – napríklad s dedovými nákupmi predražených dečiek a hrncov na organizovaných výletoch (ktorý bol, prekvapivo, pre šmejdov jednoduchšia obeť) – mala dlhodobo na starosti domácu kasu výlučne babka. Oba skromné dôchodky išli automaticky do jej rúk, ihneď vyplatila účty a zostatok odložila na bežné nákupy (a prekvapivo jej zvýšilo aj na sviatočné výslužky pre vnúčatá). Dedo od babky dostával raz mesačne vreckové, ktoré míňal v krčme na kávu (Nesku 3 v 1) a na obrazovku (Športku, ktorú pravidelne a neúspešne podával po svojej poslednej výhre v roku 1959. Vtedy si ňou zarobil na svadbu.) 

Pokračovať v čítaní: „Posledné tabu vo vzťahoch?“

Pracovať lepšie: Empatia, rešpekt a čas

napísala MICHAELA KUČOVÁ editovala EVA MÉSZÁROSOVÁ ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. februára 2020.

Máme plné emaily, diáre a to do listy. A obzvlášť v istej generácii máme tiež plné ústa rečí a knižnicu aj hlavu prekypujúcu návodmi, ako to všetko spomaliť, vypnúť, stíšiť. Na vlastnej koži cítime, ako prihorieva a že sa nám modla práce môže stať osudnou. Nie je sa preto čomu čudovať, že sa celkom prirodzene artikulujú potreby robiť (to) inak. Skúšame odtrhnúť zrak od hypnotizujúcich odmien kapitalizmu a hľadať alternatívu k zbesilému výkonu. Presmerovať svoje ambície z úspechu a hromadenia na šťastie, zdravie, spokojnosť. Chceme pracovať lepšie, tentokrát však nie v zmysle výkonu, ale hodnoty. Ak to však myslíme úprimne, nebude stačiť lepší časový manažment, dodržiavať limity pri obrazovkách či venovať sa nemonetizovaným koníčkom. Potrebujeme lepšie pracovať spolu.

Pokračovať v čítaní: „Pracovať lepšie: Empatia, rešpekt a čas“

Nebáť sa aktívne (nezo)starnúť

napísala IRČA HANULOVÁ
ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 8. augusta 2019.

Je známe konštatovanie senioriek a seniorov, že majú málo času. Iný už býva dôvod – raz preto, že umývanie, raňajkovanie a cvičenie napríklad u mojej 96-ročnej mamy trvá dve hodiny a pomaly je hneď obed, inokedy preto, že máme priveľa aktivít, vrátane pasívneho vysedávania pri televízii, počítači, mobile, ale dôvodom môže byť aj to, že máme dom, chatu, záhradu a všetko sa naozaj nedá za 24 hodín stihnúť! Treba si určiť priority, hovoríme si večer s mužom, ustatí na smrť, lebo sme boli vyniesť dosky na chatu a vyvenčiť našu retrieverku Lindu, kosili sme v záhrade a vypleli hriadky. Ale ako sme hovorili zamladi, nevadí, že je dieťa špinavé a zablatené, hlavne že je šťastné! Pokračovať v čítaní: „Nebáť sa aktívne (nezo)starnúť“

Čím si? A čím by si byť chcela?

napísala JANA GOMBIKOVÁ
ilustrovala TENGER WORKS

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 30. mája 2019.

Na otázku čo robíš?, respektíve čím si? sa dá odpovedať rôzne. Najčastejšie však smeruje na naše povolanie a je to práve táto informácia, od ktorej očakávame, že sa dozvieme viac o človeku, ktorého sme práve spoznali. Sme však naozaj to, čo robíme? A prečo svoju spoločenskú užitočnosť často odvodzujeme práve od svojho povolania?

Nie je to tak dávno, keď nebolo bežné, aby ženy chodili do práce. To však neznamená, že nepracovali. Práve naopak, starostlivosť o deti a domácnosť bola spoločnosťou vnímaná ako plnohodnotná práca. Pokračovať v čítaní: „Čím si? A čím by si byť chcela?“

O hľadaní tej pravej (kamarátky)

napísala VERONIKA PIZANO
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. apríla 2019.

Ovplyvnená americkými seriálmi a filmami som väčšinu tínedžerských rokov žila v predstave, že každé dievča by malo mať svoju najlepšiu kamošku, ideálne aj dve až tri. Mať svoju nerozlučnú skupinu, s ktorou by som sa delila o všetky útrapy, strasti, zamilovanosti. Keďže som však najlepšiu kamarátku v takom zmysle nemala, neraz som si hovorila, či som v tomto vôbec normálna, a pridávala som si tak ďalšiu neistotu už k tomu tradičnému množstvu pochybností, ktorými si tínedžerka prechádza.

Rodina, odtiaľ-potiaľ
V detstve som sa často utiekala k svojim sesterniciam a bratrancom, bola som hrdá na to, že máme veľkú rodinu, keďže moja mama má deväť súrodencov. Pokračovať v čítaní: „O hľadaní tej pravej (kamarátky)“

Vážená pani generálna riaditeľka,

napísala DEBORA PASTIRČÁKOVÁ
ilustrovala TENGER WORKS

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. decembra 2018.

je o Vás známe, že sa neustále zaujímate o spokojnosť svojich zamestnancov, s ktorou úzko súvisí prosperita a progres Vašej firmy. Jedno od druhého nejde oddeliť, tak ako nejde oddeliť formu od obsahu. Pravdaže, Vy ako žena nepristupujete k výkonu svojej funkcie s úmyslom zviditeľniť si ego a za každých okolností viesť firmu ku konštantnému zisku. Vy ako žena ste si vedomá aj iných hodnôt, tých humánnych, vnímate svojich zamestnancov s empatiou a ako komplexné ľudské bytosti, nielen ako stroje na napĺňanie krátkodobých a dlhodobých vízií. Práve Vy v rámci zlepšenia a zmodernizovania pracovných podmienok ste nedávno vydali rozhodnutie presťahovať celú firmu do open space-u. Zamestnanci nadšene a s prísľubom lepších zajtrajškov zbalili šanóny. Pokračovať v čítaní: „Vážená pani generálna riaditeľka,“

Ako ma (ne)zmenilo materstvo

napísala EVA MÉSZÁROSOVÁ
ilustrovala LUFA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 22. novembra 2018.

Ja (ne)matka
Občas, keď sa niekde upachtená v zablatených topánkach, nohaviciach s fľakmi od detskej výživy a tričku XXL z tehotenských čias ponáhľam s ukričaným synom v kočíku, jedným okom sledujúc semafory na priechode pre chodcov a tým druhým staršiu dcéru, tváriacu sa, že poslušne čaká na svojom odrážadle na zelenú, zbadám akýmsi tretím vnútorným okom niekde v mojom paralelnom videní stáť vedľa pri semaforoch SEBA.

Seba ešte predtým, než som sa stala matkou. Stojím hneď vedľa, štýlové topánky, pravidelne (no dobre, asi raz) ošetrované krémom na ne určeným, zdanlivo (alebo asi aj naozaj) nedbalý účes, kabelka, nový kabát, v očiach neprítomný pohľad, prezrádzajúci ducha túlajúceho sa kdesi v horách, pri jazere, na večeri… s mysľou plávajúcou si slobodne po mori neskonalých možností… zábavy, hry, práce, rozhovorov, priateľov, dobrodružstiev. Pokračovať v čítaní: „Ako ma (ne)zmenilo materstvo“

Zo šikany sa nevyrastie

napísala NATAŠA JURÁČKOVÁ
ilustrovala MARTINA BUDZIŇÁKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 15. novembra 2018.

Keď som bola v prvej alebo druhej triede na základnej škole, dostala som od babky krásny prsteň. Veľmi som sa z neho tešila až do chvíle, keď sa zapáčil jednej mojej spolužiačke, ktorá nahovorila chalanov, aby mi ho zobrali. Čo aj spravili. Stratu si všimli i doma a mamina preto prišla do školy. Triedna učiteľka povedala, nech si to deti vyriešia samy. Dodnes si pamätám, ako ma tí chlapci zhodili zo stoličky a prsteň mi zobrali. Vyrvali z dlane. Neviem, ako presne si učiteľka predstavovala, že si to sama vyriešim, jedine tak, nijak. Tá istá učiteľka vždy, keď som ochorela v piatok alebo v pondelok, pred celou triedou posmešným hlasom hovorila, že Juráčkovci boli na predĺženom víkende na chalupe. Poviem vám, žiadne body mi to pred spolužiakmi nepridalo.

Vždy som bola v skupine „tých iných”, „tých menej obľúbených”, nebola som hviezda triedy, v puberte som trpela, pretože mi nenarástli prsia a chlapci ma častovali rôznymi prezývkami. Pokračovať v čítaní: „Zo šikany sa nevyrastie“

Mama chodí do práce

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 8. novembra 2018.

Púšťam sa na neznáme územie. Jediné, čo mám, je nejasná detská spomienky, ako plačem v jasliach. Plakala som však ešte aj na začiatku školského roka v tretej triede, takže neviem, nakoľko je to relevantné a svedčiace o psychickej ujme dieťaťa z jeho odloženia.

Potom je tu už len predstava toho, aké to asi musí byť náročné. Porodiť dieťa. Vychovávať ho. Byť s ním doma. Zažívať izoláciu. Nespať. Nemať peniaze. Vrátiť sa do práce alebo si hľadať novú. Frustrácia. Viac už s dieťaťom nebyť doma. Stres. Zodpovednosť. Vlastné potreby. Potreby všetkých naokolo. Dedlajny. Krik. Krupicová kaša a excelovské tabuľky. Očko na pančuche.

No po tom, ako som sa na návrat k pracovnému životu spýtala priamo matiek, sa k mojej predstave pridalo aj presvedčenie, že sa to nejako predsa len dá zvládnuť. Pokračovať v čítaní: „Mama chodí do práce“

Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli pracovať

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala HELENA TÓTHOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 3. mája 2018.

Vždy som chcela pracovať z domu. Nemusieť vstávať na budík, nestrácať čas dochádzaním, byť paňou svojho času a aby mi na prácu stačil počítač a internet. Pracovať tak, aby bolo dôležité to, či sú veci hotové, nie prioritne vyrovnávať mínusové hodiny v dochádzkovom systéme. Nebyť kontrolovaná, nemusieť v práci sedieť, keď v skutočnosti nie je čo robiť, neabsolvovať každý deň small talky, mať slobodu. A potom sa mi to splnilo.

Mať prácu na trvalý úväzok (v kultúre, mamo!) a môcť vlastne robiť odkiaľkoľvek sa zdalo ako sen. Pokračovať v čítaní: „Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli pracovať“

Jednotka z nestíhania

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ANDREA LALA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 15. marca 2018.

Nestíhame. Niekedy je to len také obdobíčko, u niekoho to môže byť životný štýl. Premenlivé sú aj vlastné reakcie na tento stav – stane sa, že viac taskov v to do liste prináša aj viac chuti pustiť sa do nich, no občas sa priama úmera zvrtne a s každou ďalšou položkou, ktorú bude treba odškrtnúť, narastá akurát tak tlak na hrudi. Nechcem to zovšeobecňovať a zhadzovať na generáciu, dobu, workoholizmus či perfekcionizmus; čas a energiu viac či menej dobrovoľne denne venujeme miliónu vecí a povinností, inak to snáď ani nejde. Pokračovať v čítaní: „Jednotka z nestíhania“