O hlade

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 28. mája 2020.

Kúsok ľavej ruky ma opäť svrbí a ja rozmýšľam, čo som jedla. Problematické je len malé miesto, to, kde sa to kedysi aj začalo, medzi prostredníkom a ukazovákom, a rýchlo to prejde, bola to asi teda len nejaká prídavná látka, sójový emulgátor, sušená srvátka v pečive, niečo také.

Aspoň tak si toto sporadické ozývanie sa ekzému vysvetľujem. Možno sa mýlim, ale kožná lekárka, ku ktorej som sa s ním dostala, mi predpísala akurát tak kortikosteroidnú masť a o príčinách sa so mnou nechcela rozprávať, ste na materskej, ženy na materskej ekzém mávajú, veľa si máčate ruky vo vode. Do rána som sa z masti vyhádzala na polke tela, tak som dostala inú, na nové vyrážky ďalšiu a po kontrole ešte jednu.

Vtedy to bolo naozaj zlé a krémy mi od najhoršieho svrbenia, bolesti a opuchu takmer celej ruky uľavili, no príčinu nevyliečili, to však ani nie je ich úlohou. Ekzém sa mi po krátkom čase vrátil, a zmieriť sa s tým, že je moja koža teraz odkázaná na pravidelnú dávku hormónov, sa mi nechcelo. Pri gúglení som si viackrát prečítala, že ekzémy sú prejavom tráviacich problémov. Nemám to skonzultované s nikým s medicínskym vzdelaním, možno je v skutočnosti príčina inde, no už niekoľko mesiacov sa presviedčam o tom, že známe svrbenie ruky sa ozve vždy po konzumácii kravského mlieka a sóje, inak je pokoj.

No ten pokoj je vykúpený obrovskou frustráciou, hladom a čoraz väčším odporom k jedeniu, vareniu i nakupovaniu potravín. Bola som zvyknutá na tučné mlieko, syry, jogurty, smotanu, maslo, sú to moje chute, často som z nich varila; zrazu som prakticky nemala čo jesť. A všetko to prišlo v čase, keď bolo treba dieťaťu začať zavádzať príkrmy, juj! 

Často teraz myslím na článok Chutí nám, spomínam si, ako som ho dávala dokopy na terase reštaurácie pri obede a pohári vína, dnes to je absolútne nereálne, dnes píšem o tom, ako mi nechutí a nesmie chutiť – doma s poloprázdnou chladničkou, ktorá mi pri každom otvorení pripomenie moju zúfalú situáciu. Vrcholom pôžitku je nealko pivo a horká čokoláda s brusnicami za tri eurá; tá je aj vrcholom mojich výčitiek na tému márnotratnosť.

A zhoršuje sa to. Hlad trvá už rok a pol, ešte som ani nemala definitívne potvrdené, že som tehotná, a už mi bývalo zle. Nevedela som sa poriadne najesť, neraz som revala od hladu (o tomto zúfalstve som písala už tu). Napríklad mäso mi stále neprestalo smrdieť, no po pôrode sa mi aspoň vrátil apetít. Prišla však nová komplikácia – dieťa a starostlivosť oň. A tak keby ste sa ma spýtali na veci, čo som o materstve nevedela, hovorila by som okrem prekvapivej a náhlej nesamostatnosti a odkázanosti na muža i o nekonečnom hlade. Nebolo kedy si navariť, nebolo kedy si ani ohriať jedlo, nebolo kedy ho zjesť. Keď malo dieťa asi mesiac a prišla nás pozrieť Miška, privítala som ju ako chodiace materské klišé – v tričku s fľakmi od mlieka a nedojedeného obeda, dieťa, ktoré som celý čas musela držať na rukách, na tom bolo rovnako. A keď sa mi aj podarilo dôstojne sa najesť (spomínam si na letný obed so svokrovcami, prvýkrát po dlhom čase som sedela za stolom s druhými ľuďmi – s mužom sme väčšinou jedávali na striedačku – a dieťa spalo, nemusela som jedlo do seba hádzať a utekať za ním, bola to neuveriteľná radosť), väčšinou mi to nestačilo. Jedávam väčšie porcie ako môj muž a sýta bývam málokedy. 

A hlad sa prejaví. Nielen škvŕkaním v bruchu a podráždenosťou; telo tvorí materské mlieko, živí dieťa a berie si zo zásob, tuk mizne, všetko mizne, doma nemáme zrkadlo, v ktorom by som telo videla, ale raz sa to stane v skúšobnej kabínke a ja ho nespoznávam. Nespoznávajú ho ani druhí, nikdy ma takú nevideli, nikdy som taká nebola a nikto to nenechá bez komentára. Aká som len chudá. Akoby som taká chcela byť a hladovala dobrovoľne. Keby ste mi miesto toho radšej dali najesť, pomyslím si zakaždým, ale nahlas len zamrmlem niečo o malom prísavníkovi, že v ňom sa to stráca. Toto chudé telo je vytrpené, ale nie chcené; dlho som si naň zvykala. (A zároveň sa trochu desím, že raz, keď sa moje dieťa prestane dojčiť a možno budem môcť jesť ako predtým, ho stratím, zmizne v tých dvanástich kilách, ktoré priberiem do svojej normálnej váhy.)

Sladkostiam som sa dlho vyhýbala, ale v tých hladných materských začiatkoch ma zachraňovali, v porovnaní s ozajstným jedlom boli neuveriteľne dostupné, dodávali mi energiu a pocit, že mám v žalúdku aspoň niečo. Jedla som ich na kilá. No časom sa už nedalo ignorovať, že ekzém, ktorý sa mi objavil v tehotenstve, sa zhoršuje. Myslela som si, že je to cukrom, tak som sladkostiam opäť dala zbohom a ako zdravú alternatívu snackov som zvolila jogurty a syry. A ruka svrbela a červenela. 

Nejaký čas mi trvalo, kým som sa odhodlala vylúčiť mliečne výrobky, na ktorých bolo moje stravovanie postavené. Dokonca som dúfala, že to nebude ono, že to nepomôže. Ale pomohlo. A tak som musela prijať obmedzenia, nájsť alternatívy a vyvinúť stratégiu prežitia (aj finančného), no stále s tým bojujem a nedarí sa mi s tým vyrovnať – ani sa uspokojivo najesť.

Určite je najväčší problém v mojej hlave a v mojom postoji k vareniu. Baví ma raz za čas, ako povinnosť, na ktorú je nutné myslieť niekoľkokrát denne, ma strašne frustruje. O to viac, že je teraz treba variť aj pre dieťa, zdravo, pestro, vyvážene (a nič na tom nemení ani inak skvelá a život uľahčujúca metóda BLW). Prídem tým o všetok čas, ktorý inak vlastne aj tak stále nemám, len to musím spraviť popri iných činnostiach, naháňaní dieťaťa a jeho prekladaní z najnebezpečnejších miest domácnosti pod svoje nohy, kde mi veľmi otravne sťahuje tepláky (učiaca veža by sa nám do kuchyne nezmestila). No ako tak nad tým veľa rozmýšľam, je v tom ešte niečo. Musí byť dôvod, že sa cítim akosi previnilo, keď v záujme vlastného zdravia miesto farmárskeho masla kupujem nemecký margarín. Že mám pocit zlyhania, keď sa mi naozaj nechce vymýšľať, čo zas budem variť a na obed si spravím len omeletu alebo ryžu. Že sa hanbím priznať, že jedávam (aj) takto mizerne a neinstagramovateľne. Áno, blížime sa k tomu – nejdem na mohutnej vlne fetišizácie jedla, práve naopak, veľmi tým tlakom trpím. 

Keď som nedávno natrafila na blog s detskými jedlami, najprv som sa potešila, že konečne mám zdroj receptov a inšpirácie, no nakoniec som revala, čo som to za matku, keď ma desí, že mám dieťaťu päťkrát denne predkladať tanier plný živín a vitamínov (naaranžovaných do podoby zvieratka). Nechce sa mi to vymýšľať, hľadať recepty alebo ich prispôsobovať na nemliečnu verziu, prežívať zúfalstvo v obchodoch nad zložením potravín aj ich cenami. Necítim sa dobre v tejto úlohe, je to rovnaké ako mať prácu, na ktorú sa nehodím. Nechcem pre to neustále prežívať vlastnú neschopnosť, chcem a potrebujem sa venovať iným veciam. (A to ma môj muž od týchto povinností odbremeňuje, ako sa len dá.) Buď si prosím pre celú rodinu doživotný vzorový jedálniček na každý deň, alebo nutrične hodnotnú a postačujúcu stravu formou tabletiek.

Pri otázke čo budeme variť ma vždy chytá panika, v hlave mám prázdno, ako keď mám hovoriť po anglicky, a chce to trochu sebazaprenia, aby som sa nezrútila. Neznášam to, že treba jesť. A každý večer sa čudujem, že prešiel ďalší deň, keď sme to predsa len zvládli. 

editovala MICHAELA KUČOVÁ

2 myšlienky na “O hlade

  1. Tiez velmi dobre poznam frustraciu vecneho potlkania sa medzi priepastnym kojo hladom, hladanim pricin ekzemu v strave, prazdnou nenaplnajucou sa chladnickou a vycitiek ze co jem mi mozno skodi ale … ked som taka hladnaaaaa a co mam jest 🙈 drzim palce nech v tom najdete aku taku rovnovahu aspon vacsinu dni 🙂

Napísať odpoveď pre Maria Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *