Sirény novej lásky

napísala NINA SLANÁRIKOVÁ* ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 21. mája 2020.

Ako som v pozícii čerstvej matky vnímala iných mužov? Takmer nijako. Bolo to krásne oslobodzujúce. Boli tu moje deti. Bol tu môj manžel, bola som tu ja a kočík – ten vždy stál medzi mnou a iným mužom ako semafor s blikajúcou červenou. Všetko bolo zrazu také jednoduché. Rozhovory s mužmi sa stali príjemne nekomplikovanými. Konečne som sa pred nimi nemusela na nič hrať, nemusela som premýšľať nad tým, či sa im páčim, alebo nie. Úplne zmizla predchádzajúca podvedomá ostražitosť, pri ktorej som hádala, či si moje spontánne vtipy nevysvetlia ako flirt. O možnosti, že by som vo vyťahanom špinavom tričku a džínsoch mohla ešte niekoho niekedy priťahovať, som prakticky ani nepremýšľala. Bolo mi to tak krásne jedno.

Pri počúvaní o romantických aférach mojich kamarátok som sa nemohla ubrániť miernemu vnútornému úškrnu. „Keď vieš, ona je zaľúbená…“ počúvala som a prevracala očami pri pozorovaní žien vrhajúcich sa so svojím romantickým objavom do istých pekiel. „To ju prejde…“ odpovedala som vždy rovnako. Ešteže sa ma toto všetko už netýka, vravela som si. A to napriek tomu alebo práve preto, že romantických príbehov som mala za sebou v skutočnosti celkom dosť aj ja. Najprv len tých prečítaných a napozeraných, potom vymyslených a nakoniec aj odžitých. Konce tých posledných boli často groteskne smutné a odhalenia reality občas aj kruté. Mala som ich ale už za sebou – vydýchla som si vždy, keď som znudene vypla ďalší prvoplánový filmový románik.

Jedine, že by som nemala. A tak to prišlo. V čase, keď som to absolútne nečakala a už vôbec som po ničom takom netúžila. V čase našej najväčšej krízy s manželom. Zaľúbila som sa. On bol, samozrejme, presný opak môjho muža. Bol všetkým, čím môj manžel nikdy nebude, a predstavoval pre mňa všetko, čo mi vtedy chýbalo. Ale toto samo osebe nebolo zápalným zdrojom nového ohňa v mojom živote. Z ulity rodinného života ma po rokoch vytrhla najmä trúfalosť tohto muža tak trošku, nenápadne a na chvíľu odignorovať môj červený semafor. Jednoducho mi dal celkom jasne najavo, že sa mu páčim.

Najprv som sa sama pred sebou tvárila, že sa to nestalo. Nemôžeš sa zamilovať a už vôbec nie do neho. Si matka dvoch malých detí. Takéto veci máš dávno za sebou, opakovala som si. Tento prístup mi ale nepomohol, situáciu skôr zhoršil a vízia zakázaného ovocia ma začínala mátať v stále obludnejších rozmeroch. Rozhodla som sa s tým zveriť jednej kamarátke. Po vypočutí krátkeho príbehu môjho zaľúbenia sa sucho skonštatovala: „Ste obaja v peknej kaši, to vieš, hej?“

Nepáčilo sa mi to. A zároveň sa mi to aj veľmi páčilo. Má naozaj pravdu? Čo teraz?

Po tom, ako som na internete márne pátrala po akomkoľvek obsahu s témou zaľúbenej matky, som zo zúfalstva rozšírila okruh kamarátok, ktorým som sa zverila. Do istej miery ma šokovalo, koľko veľmi podobných príbehov (buď vlastných, alebo vypočutých) začali po mojom priznaní vyťahovať. Ich rady sa zhodovali v tom, že by som si s ním rozhodne nemala nič začať. Spôsoby, ako sa k tomu dopracovať, sa líšili: „Párkrát sa stretnite, nech praskne bublina a bude po všetkom.“

„Ak to je naozaj tak, ako to opisuješ – jasné súznenie tela aj duše a príťažlivosť, ktorej sa prakticky nedá vyhnúť –, tak by som sa s ním už radšej nestretávala.“

„Nechcete sa o tom na rovinu porozprávať a proste sa dohodnúť, čo ďalej?“

Nechceme. Nechceme sa o tom porozprávať. To, čo sme v skutočnosti obaja chceli, bolo vychutnať si ten záchvev stredoškolských čias, keď človek letí vo vesmíre tam a späť, pričom reálne došlo len k vzájomnému pozdravu. V skutočnosti sme, myslím, obaja (alebo minimálne ja) boli životom trochu ubití a značne znudení ľudia, ktorí priam prahli po romantike. V akejkoľvek forme. A po sexe. V neviem akej forme. 

Ale to som vtedy nevidela. Videla som len jeho facebookový profil. Bola to hlavne tá virtuálna, komentármi a fotkami pokrivená spomienka na neho, do ktorej som sa zamilovala. Bola to moja fantázia, čo ma zradila, nie moje „srdce“. Ale to som tiež nevidela.

A tak som sa do toho ponorila, úplne a bezhlavo. Hudba, sny, stalkovanie, pár extrémne náročne vykonštruovaných stretnutí, nasledujúc nakoniec radu č. 1 o prepichnutí bubliny (hrotom reality). Problém bol však v tom, že tentokrát to nebolo, ako keď som sa zamilovala a bola som single alebo vo vzťahu bez záväzkov. Tentokrát som tu bola ja, zadaná matka, a moje deti. Akékoľvek ďalšie skúmanie možností tohto nového potenciálneho „vzťahu” bol pre mňa neprípustný scenár. S manželom sme síce boli v kríze, ale obaja sme vedeli, že to je najmä pre takmer konštantné vyčerpanie z našich malých detí, a nie pre náš vzťah ako taký. Vedela som, že môj manžel je ten jediný, s kým som bola schopná celé náročné obdobie s deťmi zvládnuť. Vedela som, že by som mu v živote nechcela takto ublížiť. Vedela som, že riešenie môjho zaľúbenia sa neexistuje a akákoľvek možnosť okrem tej najpasívnejšej bola už vopred odsúdená na zánik. Išlo ma roztrhnúť pri pomyslení, že vlastne nemám ani len možnosť dať tomu celému šancu a zistiť, čo sa medzi nami dvoma vlastne udialo. Vedela som, že tentokrát musím jednoducho len počkať.

A tak som čakala. Na ihrisku, pri stavaní kociek s deťmi, pri rozprávaní sa s ďalšími rodičmi, pri rozhovoroch s manželom, pri uspávaní detí. Čakala som, kým ma to prejde. Pamätám si ten pocit, akoby ostatné matky okolo mňa priam prekypovali bezstarostnosťou, s ktorou boli plne ponorené do svojho vzťahu s deťmi a partnerského života. Ako tam stáli, šťastne sa usmievajúc na svoje deti a pritom zanietene diskutujúc so svojou kamarátkou o najnovších trendoch v Montessori výchove. Videla som sa v nich pred tým, než sa mi to stalo.

Zúfalo som chcela späť svoju slobodu myšlienok. Z okov rôznych obsedantných vášní ma kedysi vyslobodil môj manžel. Pri ňom som konečne vedela byť sama sebou a zároveň byť s ním aj bez toho, aby som do neho bola „osudovo“ zamilovaná. Len on ma v skutočnosti naučil znova dýchať, zamerať sa konečne na seba a nie na iných mužov, znova žiť. Vedela som, že presne on je v skutočnosti to, čo potrebujem. Ale aj napriek tomu som práve vtedy chcelaniečo úplne iné… 

A tak som tam stála, na ihrisku medzi ostatnými matkami, úplne vedomo sa topiac v nezvládnuteľnej záplave adrenalínu a sérotonínu, so zahmleným pohľadom niekde do diaľky a s pocitom, že chcem vyletieť na Mesiac a späť, zatiaľ čo sa môj syn šťastne napchával pieskom. O tom, akých všetkých driemajúcich diablov vo mne prebudil len čistý fakt, že nejaký muž mi (po rokoch strávených s deťmi) úplne bez hanby naznačil, že ho priťahujem, ba dokonca že som možno pre neho až výnimočná, asi písať už ani netreba. Asi najvýstižnejšie môj vtedajší stav opísal, paradoxne, článok ženy zaľúbenej do ženatého muža s deťmi:

„Kombinace frustrace a chemických procesů v mozku je koktejl, který způsobuje ty nejodpornější kocoviny, je to horší než vypít pár láhví lacinýho červenýho z večerky, vykouřit do toho tři krabičky, panákovat fernet se zelenou a k ránu se sjet perníkem. Když vám to dojde, většinou už bývá pozdě. V obou případech.

Tyhle příběhy nikdy nedopadnou dobře. Ať už končí zklamáním z „nevztahu“, vyhořením z nedefinované situace, nebo i „výhrou“. Výhra totiž v tomhle modelu znamená odsudek a zařazení do škatulky záporňaček.“

Rovnaké pocity, ale ocitám sa „na tej druhej strane“ – ja som ten „ženatý muž s malými deťmi“. Len som žena.

Čo mi nakoniec pomohlo vyhrabať sa z môjho rojčenia? Myslím, že to bola moja pevná vôľa, akceptácia istej miery dočasného emocionálneho utrpenia z rozhodnutia ukončiť akúkoľvek ďalšiu spoločnú komunikáciu s ním a vďaka môjmu tolerantnému manželovi možnosť vyplniť si zvyšok svojho voľného času novými aktivitami. V podstate som zažívala klasický porozchodový syndróm – len bez rozchodu a s malými deťmi a manželom.

Tiež som si myslela, že tento emocionálny úlet bol spôsobený nedostatkom tvorivého vyžitia. Našla som si cesty, ako sa tvorivo viac realizovať, a veľmi mi pomohlo dať takto priestor svojim emóciám. Dokonca by sa dalo povedať, že moje zaľúbenie sa ma priam nakoplo k oprášeniu viacerých starších vášní a koníčkov, ku ktorým by som sa za normálnych okolností pravdepodobne až tak nehrnula. 

Boli obdobia, keď som si myslela, že už som z toho vonku, a boli obdobia, keď som do toho vpadla opäť a ešte hlbšie než predtým. Keďže priestor už mala len moja fantázia, bola občas celkom neodbytná. To, čo ma však nakoniec zachránilo pred utopením sa vo vlastných snoch a túžbach, bolo až moje ďalšie stretnutie s ním po dlhšom čase. Musela som dať (znova) priestor realite. A tentokrát ma konečne dostala. Chémia bola preč. Doteraz si pamätám na to trápne ticho, ktoré by sa dalo krájať. Trápnosť visela vo vzduchu, nám na perách a ja som odchádzala s neskutočnou úľavou a dávkou nemalého sklamania a akéhosi pocitu poníženia a zosmiešnenia samej seba, keď som si konečne uvedomila, ako hlboko som sa prekopala vo svojom hľadaní romantiky.

Každý príbeh potenciálnej aféry je jedinečný a mohlo by ísť aj o úplne iný scenár. Mohlo, samozrejme, ísť aj o hlbšie city a hlbšie vzájomné porozumenie. V mojom prípade to tak, našťastie, (asi) nebolo. Občas ma trochu zamrzí, že celú pravdu sa nikdy nedozviem(e) práve z dôvodu, že ani jeden z nás sa nakoniec (asi) nepokúsil ukázať sa tomu druhému úplne, neobmedzený spoločenskými prekážkami. Tak či onak, prešlo ma (nás?) to a vytvoril sa tak priestor na kamarátstvo. Nechcem moralizovať nad tým, kedy je a kedy nie je správne naplno sa oddať novému zaľúbeniu sa. Všetci však vieme, že každé jedno zaľúbenie sa raz pominie, či už tam bolo len to, alebo aj ozajstná láska.

A tak si hovorím, že je snáď načase konečne si to pripustiť – som romantička. A zjavne nemám problém zamilovať sa aj len do zamilovanosti samotnej. Občas premýšľam, koľkokrát ma ešte v živote dobehne moje rojčenie aj nad tým, ako si dlhodobejšie naplniť svoj (nemalý) pohár túžby po romantike. 

Viem, že je to všetko o tom neustálom vzájomnom udržiavaní spoločného partnerského ohňa. Všetci ale vieme, že ľahšie by nám niekedy pripadalo absolvovať Tour de France. Obzvlášť ak sa vám okolo toho ohňa takmer neustále motajú malé deti. 

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

*Text na žiadosť autorky uverejňujeme pod pseudonymom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *