Tie veľké rozhodnutia

ilustrovala PETRA LUKOVICSOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 25. októbra 2018.

Napísať tento text bolo pre mňa dôležité. Možno bude pre niekoho rovnako dôležité si ho prečítať.
Robiť veľké rozhodnutia nie je len tak. Nie je len tak si za nimi stáť ani hovoriť o tom, ako sme k nim prišli. Dôležité však je, že ich robiť môžeme. To totiž (ako vieme) nie je vôbec také jasné a samozrejmé.

Nedávno som pozerala rozhovor s Terezou Dočkalovou, to je tá sympatická slečna uvádzajúca reláciu Branky, body, kokoti, s Janom Krausom. Pýtal sa jej, či dnes ešte vôbec ten feminizmus potrebujeme, či to už nie je akési zbytočné. Neuveritelne ma tá otázka zarazila. Ako si niekto môže myslieť, že je zbytočné bojovať za to, aby sa žena mohla slobodne rozhodovať alebo mať rovnaké podmienky na svoju slobodu ako muži. Okamžite som si spomenula na svoju skúsenosť a na to množstvo žien, ktoré ju mať nemôžu. Takže, pán Kraus, áno, feminizmus ešte stále potrebujeme. Napríklad pre potrat sa totiž dnes ešte stále nemôže rozhodnúť len tak hocikto…

Stále uvažujem nad tým, koľko mojich rozhodnutí, hoci aj tých bežných, každodenných, robím ozaj sama podľa seba. Nakoľko sa prispôsobujem niekomu druhému, koľko viem ustúpiť, spoznať moment, kedy povedať nie, a potom z toho nemať výčitku. Či viem v správny čas urobiť rozhodnutie, ktoré zmení všetko.
Odkedy som matka a som vydatá, tieto rozhodnutia sa mi robia, samozrejme, oveľa ťažšie. Ešte stále ma to surové dospeláctvo dokáže vyfackať.

Moji rodičia pri spomínaní na moje detstvo vždy aspoň okrajovo nadhodia, ako som vedela, čo chcem a čo nie, ako v mojom detskom svete existovali pravidlá a ako som vykazovala známky tvrdohlavosti a rozhodnosti už od bábätkovských čias. Aj mi to vydržalo. Obklopená správnymi ľuďmi som sa v puberte rozhodla, že budem študovať na VŠVU, čo sa podarilo. Rozhodla som sa, že môj muž bude mojím mužom, a neprekážalo mi, čo si kto myslí. Šla som cez svoje hranice, lebo som bola presvedčená o tom, že tak to má byť. Chcela som dieťa, mám ho. Chcela som dojčiť aj po roku, stále to robím. Chcela som byť na materskej, som. Iste že to všetko malo trvalé následky, ale ako mi občas hovorila moja stará mama, život není peříčko. Väčšinu zo svojich dôležitých rozhodnutí by som urobila znova.

Nechcela som druhé dieťa. Materstvo si užívam, no chcela som čas a vrátiť sa k sebe, chcela som sa sústrediť na partnerstvo prechádzajúce obrovskými krízami a nezhodami, na tvorbu, na knihy, rozšíriť záujmy a schopnosti. Nájsť a udržať si sebadôveru… Cítiť, že stojím pevnejšie na vlastných nohách a že ma už nejaká malá kríza nerozhádže. Byť pre svoju dcéru vzorom. Vrátiť sa k priateľstvám a pestovať ich. Okolo mňa sa množstvo párov sobášilo a tehotnelo. Mladé trojčlenné rodiny sa sťahovali do väčšieho, lebo chceli byť štvor- a viacčlenné. Utvrdzovala som v sebe svoj plán a bola som si ním istá, dokonca aj naň trochu hrdá.

Že som tehotná, som zistila vo štvrtok večer. Moja dvaapolročná dcéra ešte kypela energiou, vôbec sa jej nechcelo spať, hopkala pri mne. Nedalo mi to, a tak som si urobila test. Aké jasné boli tie paličky… Rozbúchalo sa mi srdce a stislo mi všetky vnútornosti, hlava v dlaniach, plytký dych. Odvtedy sa mi veľa zlieva, ale moja rozhodnosť v pamäti svieti jasne. Neviem si predstaviť byť tehotná a nechcieť to. Neviem si predstaviť netešiť sa. Neviem si predstaviť prejsť to bez toho vzrušenia a radosti, bez tých úsmevov a pocitov, ktoré hovoria, že je to tak správne. Tak som sa rozhodla.

Popri všetkých manželských drámach a krivdách bola reakcia môjho muža absolútne osvietená. Podporí ma v akomkoľvek rozhodnutí, bude za mnou stáť. Rozmýšľala som nad tým, koľko žien asi čaká iná odpoveď. Koľko z nich sa nechá prehovoriť, aj keď to tak samy necítia. Koľko z nich sa ani len neodváži také niečo mužovi navrhnúť. Alebo koľko z nich to urobí tajne. V tú noc som vyplakala na vankúš more, v hlave sa mi točili výčitky, mala som obrovský strach, predstavovala som si svoje vnútro, vynáral sa mi obraz ultrazvuku, malá bodka, ktorú mi ukázal lekár, keď potvrdzoval moje prvé tehotenstvo. Kopa výčitiek, ako sa nám to mohlo stať, aká som nezodpovedná, slabá. No rozhodnutá som bola. Nedokázala by som sa pretvarovať sama pred sebou.

Našli sme kliniku vo Viedni, ktorá ponúka možnosť absolvovať u nich vyšetrenie a užiť tabletku Mifepriston. Toto sa dá do ôsmeho týždňa gravidity. Funguje to takto: Mifepriston, ktorý zablokuje tvorbu progesterónu, nevyhnutného k tehotenstvu, sa zapije pohárom vody a o 48 hodín sa užijú dve tabletky prostaglandínu, ktorý spustí krvácanie. Za 560 eur. Termín mi dali o tri dni.

Na Slovensku nie je tabletka Mifegyne registrovaná a jej predaj cez internet nie je legálny. Pýtala som sa na to svojej gynekologičky, pretože na internete som nenašla úplne jednoznačné informácie. Súkromné kliniky u nás ponúkajú umelé prerušenie tehotenstva, no chemicky nie. Myslím, že je to škoda, pretože užitie tabletky je zo všetkých možností najmenej invazívny krok.

Klinika bola nová, čistá, dokonale zariadená a multilingválna (dohovoriť sa tu dá v nemčine, v angličtine a vo francúzštine). Na recepcii som dostala papiere, kde bolo podrobne vysvetlené, čo sa bude s mojím telom diať. Sedela som v modernej čakárni a čítala si ich spolu s ďalšími troma ženami, jedna bola Maďarka, garde jej robila mama. Ďalšie dve v tichosti sedeli. Lekár ma zavolal do ordinácie, opýtal sa ma, či som si svojím rozhodnutím istá a či mám nejaké otázky. Pýtala som sa veľa, pretože som chcela odcestovať na chalupu a nebola som si istá, či je to bezpečné. Povedal, že môžem, ale že nech sa pripravím, že budem mať bolesti a silno krvácať, a ak by sa aj niečo skomplikovalo, nemocnica je predsa nablízku. Pýtala som sa aj, čo sa môže skomplikovať… Vzhľadom na to, že moje tehotenstvo bolo ešte veľmi skoré, nevedel mi na sto percent potvrdiť, či je vnútromaternicové. Ak by nebolo, môžem začať krvácať do brucha a budem potrebovať okamžitú operáciu. Ale to by som potrebovala, aj keby som neužila tabletku, situáciu to nemení. V hlave mi blikol obraz, ako po mňa na chalupu prichádza sanitka, ako sa moja babka chveje od strachu držiac moju dcéru, lebo ma našla krvácajúcu odpadnutú niekde v kúpeľni. Taká malá vnútorná čierna kronika. Lekár ma upokojil, povedal, že s najväčšou pravdepodobnosťou to prebehne bez vážnych komplikácií, že je to v západnom svete najbežnejšia metóda, ktorú ženy na ukončenie tehotenstva používajú. Nemám sa báť. V najhoršom predsa privolám lekársku pomoc.

Papier som podpísala, poďakovala sa a odišla som do miestnosti s milou paňou, ktorá sa mi predstavila, ešte raz mi celý postup zopakovala a podala mi tabletku a zvyšné dve, ktoré si mám dať o 48 hodín, mi zabalila do krabičky. Usmievala sa a popriala mi veľa šťastia. Na recepcii som zaplatila, ďakujem, dovidenia.

Ďalší deň som sa zbalila a odišla s dcérou na chalupu. Cítila som sa dobre, no čierna kronika sa mi v hlave nezavrela, nervózne som čakala na účinky prostaglandínu.
Našťastie to všetko prebehlo podľa plánu, krvácala som síce veľmi silno, bolesť bola oveľa intenzívnejšia, než na akú som pri menštruácii zvyknutá, cítila som slabosť a bola som unavená, ale ustála som to. Nikto nič netušil a, našťastie, ani nemusel.

Uzavrela som to v sebe, aspoň si to myslím. Povedala som to svojim najlepším kamoškám a už sa k tomu snažím nevracať. Dala som si predpísať antikoncepciu, aj keď som až doteraz nebola jej fanúšičkou. Nikdy som nebrala žiadne hormonálne tabletky, tak som sa rozhodla pre vnútromaternicové teliesko. Kruh sa uzavrel.

Neľutujem svoje rozhodnutie, no vonkoncom to neznamená, že by som nechcela byť z tehotenstva, ktoré sa takto „náhodou“ pritrafí, šťastná. Chcela, no nie som. Mám svoje dôvody a opäť by som sa rozhodla rovnako. Ten pocit mi pomohol odraziť sa a urobiť krok vpred. Držať sa svojho plánu a vedieť, že je to tak v poriadku. Že som nemusela jazdiť stovky či tisícky kilometrov ani si ubližovať, ani prežívať nechcené tehotenstvo, ani mať traumu, ani nezničiť manželstvo či stratiť dôveru.

Tento text ostane nepodpísaný. Nechcem z toho robiť verejné priznanie, nechcela by som sa pred nikým obhajovať. Moja skúsenosť by však mohla povzbudiť iné ženy, aby si chránili svoje rozhodnutia, ktoré tvoria ich autonómiu, a tiež mužov, ktorých pochopenie a opora hrajú dôležitú rolu v týchto situáciách plných komplikovaných emócií. Mať na výber je totiž nevyhnutné.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.