Ženy, ktoré nenávidia mužov?

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala MICHAELA MIHALYIOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. októbra 2018.

Mohlo by sa to zdať samozrejmé, ale vôbec to tak nie je. Hoci sme so Soňou už boli hostkami viacerých podujatí, kde sme mali rozprávať o tom, ako robíme ten feministický newsletter, myslím, že pre časť nášho čitateľstva by to bolo prekvapením. Áno, raz za čas sa zamyslíme nad tým, čo pre nás ten feminizmus vlastne znamená. Ale inak, ako ste si už isto všimli, riešime hlavne svoje každodenné životy a veci s nimi súvisiace. U každej z autoriek, ktoré poznáte z tohto priestoru, je tá súvislosť medzi ich životom a feminizmom iná. Pre mňa osobne je Kurník manifestáciou feministických myšlienok tak, ako ich chápem ja. No o to viac ma zaujímalo, ako to vlastne cítia ostatné ženy, ktoré takými či onakými cestami našli svoje miesto v Kurníku a dnes sa podieľajú na jeho podobe. Nech sa páči, Zuza, Mira, Janka, Ivana a ich feminizmus.

Zuzana Komarová

Čo pre teba znamená feminizmus? 
Snahu o dosiahnutie rovnakých podmienok pre ženy na celom svete. Aby sa cítili bezpečne a mali slobodu voľby. Nikdy som nebrala feminizmus ako boj proti mužom, muži sú super a mám ich rada, skôr je to boj so zle nastaveným systémom a vnímaním ženstva ako niečoho podradnejšieho (v niektorých kultúrach).

Považuješ sa za feministku? S akými reakciami na svoje feministické názory sa stretávaš? 
Ja sa za ňu nemusím považovať, som tak vnímaná okolím. Považujem sa za ňu, lebo ma štvú príbehy mladých dievčat aj dospelých žien, ktoré si prešli peklom len preto, že sa zle narodili.
Reakcie sa rôznia, čím menšie povedomie a jednoduchší človek, tým viac skepsy, cynizmu či posmievania.

Čo považuješ za najväčší problém v tejto oblasti na Slovensku?
Platové rozdiely medzi mužmi a ženami na rovnakých pozíciach, no hlavne neochotu riešiť to. Uniká mi logika toho, prečo by žena, ktorá v bolestiach porodí deti, venuje im svoj život, aby sa z nich nestali delikventi, mala mať nižší plat než rovnako kvalifikovaný muž len preto, že stratila pár rokov pracovného života. A hlavne presvedčenie, že žena, ktorá má rada svoju prácu a chce niečo dokázať, je karieristka. Muž je pritom vnímaný ako ambiciózny.

Zmenil sa nejako tvoj vzťah k feminizmu, odkedy si súčasťou Kurníka?
Určite áno, som rada, že okolo Kurníka sa buduje komunita, ktorá mi dáva pohľad do života žien, ako som ja. Ktoré sa neboja otvorene hovoriť o pocitoch a vnímaní vecí naokolo a ešte sa pod to aj s hrdosťou podpíšu. Že im tiež prekáža usporiadanie vecí naokolo. To znamená, že sme na dobrej ceste.

Miroslava Urbanová

Čo pre teba znamená feminizmus?
Ako historička umenia vidím feminizmus v prvom rade ako historický fenomén – nie však ako nejaký názorový monolit, no viaceré prúdy prítomné v rôznych kontextoch v rôznych dobách a dostupné pre rôzne spoločenské vrstvy. Považujem ho za jeden z najdôležitejších aktérov v rámci nastoľovania rovnosti, ktorá, bohužiaľ, nebola a nie je samozrejmosťou. Čo je dôležité, feminizmus je stále živý, nebojí sa revízií v zmysle neustáleho aktualizovania, kladenia nových otázok a inklúzie. Ako prax ukazuje, je stále potrebný, pretože stereotypy sú zaklínadlom mnohých odsúdení a podceňovaní aj v súčasnosti. Či už ide o otázku reprodukčných ‚,povinností’’, rodových rolí alebo pozícií na pracovnom trhu.

Považuješ sa za feministku?
Áno, som feministka.

S akými reakciami na svoje feministické názory sa stretávaš?
S rôznymi. Občas je pre mňa záhadou, ako môže inteligentný človek vyriecť stokrát opakovaný nezmysel. Napríklad to klasické, že feministky nenávidia mužov. Pre tento prípad mám prichystaný odzbrojujúci úsmev s výrokom, že ja som ten typ feministky, ktorá nehejtuje a viacerých mužov dokonca miluje. Rozmanitosť feminizmu má svoje čaro, ale aj úskalia – v rámci jednotlivých historických vĺn či jeho súčasných poňatí (poznáte selfie feminizmus?), no vynášať paušálne súdy je zjednodušujúce a asi aj pohodlné. Hlavne pre človeka, ktorý nevníma rozdiel medzi pojmami muž a patriarchát.

Čo považuješ za najväčší problém v tejto oblasti na Slovensku?
Príbeh feminizmu na Slovensku je, samozrejme, iný než v ‚‚západnom’’ kontexte, kde sa udomácňoval za iných podmienok. Cítim akýsi strach a nevôľu z používania tohto pojmu, ktorý nie je výlučným importom a má svoje opodstatnenie. Emancipácia v rámci východného bloku prebehla skôr v rámci nasadenia žien do pracovného kolobehu, no nespochybnil napríklad to, čo sa nám zdá prirodzené v rozdelení úloh/povinností v rámci rodiny. A celkovo, čo tá rodina znamená atď. Problémom je asi chýbajúca komunikácia a diskusia na úrovni – teoretickej či v rámci obyčajnej slušnosti – na tých miestach, kde sa menia zákony a ktoré ovplyvňujú spoločenskú mienku.

Zmenil sa nejako tvoj vzťah k feminizmu, odkedy si súčasťou Kurníka?
Nie.

Jana H. Hoffstädter

Čo pre teba znamená feminizmus?
Možnosť voľby. To je naozaj to, čo je pre mňa na túto tému dôležité, a pokiaľ nechcem písať niekoľkostranový traktát, ostala by som pri tom. Nech si každá žena môže slobode vybrať, ako chce žiť. Aby nepociťovala tlak spoločnosti na to, či niečo robí správne alebo nesprávne.

Asi by som ľahšie opísala, čo pre mňa feminizmus nie je. Napríklad fyzicky sa rovnať mužom. Nepožiadať o pomoc. Neukázať slabosť. Tváriť sa, že neexistujú fyzické a psychické rozdiely medzi mužmi a ženami. Považovať a priori každý kompliment za sexismus. Ale zároveň je pre mňa dôležité, že keď stojí v miestnosti muž a žena, bude ich názor na vec (obaja ho majú a majú k veci čo povedať) braný za rovnocenný, bude sa vnímať s rovnakým rešpektom, a to napriek tomu, že žena má práve menštruáciu a muž jej pred chvíľou pomohol s ťažkou taškou. (Ja sa napríklad odmietam ťahať s ťažkou taškou, keď je vedľa niekto, kto na základe svojej váhy a telesnej konštrukcie dokáže vyvinúť oveľa väčšiu silu a znesie väčšiu záťaž a je to zhodou okolností muž. Prečo by som mala zbytočne týrať svoje telo, keď nemusím? Keď nebude nikoho naokolo, pomôžem si sama, ale keď nemusím? Zároveň si predstavujem, že v takej situácii väčšiemu a silnejšiemu mužovi nenapadne, že jeho fyzická prevaha rovná sa vyvršovanie sa nad ženou, právo rozhodovať a určovať, čo je správne.)

Ťažké je pre mňa odpovedať na otázky okolo feminizmu, lebo si nemyslím, že existuje jedna správna odpoveď, a zároveň ani nemôže byť krátka. Považujem však za dôležité povedať, že feminizmus je potrebný. Často si želám, aby nebol, a preto aj na niektoré situácie reagujem tak, ako by tomu tak bolo. Niektoré veci mi pripadajú zbytočné, pretože pre mňa sú jasné, úplne prirodzené. Lenže často si potom musím uvedomiť, že to tak, žiaľ, nie je. A že je naopak veľmi potrebné o tom hovoriť, lebo väčšina ľudí nevie. Nevedia, lebo vyrástli v prostredí, kde ženy určité veci „nerobia, nevedia, neexistujú“. A to je chyba. O tom, čo všetko to znamená a aké sú to často drobnosti, ktoré väčšina z nás vôbec nevníma, by sa dalo rozprávať hodiny. Do toho teraz nejdem.

Vysvetľujme radšej svojim synom a dcéram, že ženy dokážu úžasné veci a že ich hlas má rovnakú váhu ako hlas mužov a telesná predispozícia pri tom nehrá rolu.

Ja si v zásade myslím, že ženy sú skvelé, vydržia viac ako kone a verím, že napokon pre seba dosiahnu rovnaké príležitosti. Aby si jednoducho mohli vybrať.

Považuješ sa za feministku? S akými reakciami na svoje feministické názory sa stretávaš?
Ja sa asi za feministku nepovažujem, no druhí by ma za ňu považovať mohli. Určite ale nie za militantnú bojovníčku, nech už to znamená čokoľvek. Ako som už spomínala vyššie, pre mňa je stav, do akého nás feministky chcú dostať, normálny a podľa toho sa správam.

Sme tu! Haló!

Priznávam, že sa bojím, keď som v skupine mužov, o ktorých nič neviem. Bojím sa, ako napríklad teraz nedávno vo Frankfurte, na ulici, kde je obrovské množstvo opilcov a agresívnych ľudí a ja ich mám míňať sama. Tam sa môj feminizmus končí a začína zároveň. Potrebujem niekoho na pomoc a na druhej strane ma strašne hnevá, že to tak je a mám chuť ísť na barikády bojovať za ženské práva, proti zneužívaniu sily a moci a neviem čo všetko.
Často sa mi ale zdá, že to nie je len o mužoch a ženách, ale o ľuďoch ako takých. O úcte a rešpekte.

Čo považuješ za najväčší problém v tejto oblasti na Slovensku?
Nemyslím si, že to má nejaké geografické hranice. Skôr kultúrne. Možno sú prepletené aj s geografiou. Jedujú ma krajiny, v ktorých ženy nemajú ani základné práva, akými sú vzdelanie, rozhodovanie o vlastnom živote nie je v ich rukách, často sú považované za veci alebo slúžky. To ma jeduje extrémne.

Na Slovensku… tak všetci vieme, že sú mnohé ženy bité alebo psychicky týrané, nemajú sa kam obrátiť o pomoc, alebo sa boja, pretože sú to často zase len muži, ktorí by im tú pomoc mali poskytnúť, a pochopenie zväčša nenájdu, naopak, budú ďalej traumatizované. Podľa mnohých ľudí na Slovensku patria ženy len za sporák a k deťom alebo na módne móla a do časopisov, aby ich potom muži mohli hodnotiť. Hnevá ma aj diskurz o potratoch, o tom, čo ženy môžu, nemôžu, majú, nemajú, kedy sú dobré matky a kedy už nie, kedy sa môžu vyjadrovať, kedy nie, kam patria, kam nie. Že majú príliš krátku sukňu, že sú si samy na vine, že často rozhoduje vzhľad a vek a farba vlasov… Štve ma to. Ja viem, že sa nedá zovšeobecňovať, ale je fakt, že na Slovensku ešte ani len polovica obyvateľstva v tomto smere nerozmýšľa progresívne. Dúfam, že sa to postupne zlepší.

Zmenil sa nejako tvoj vzťah k feminizmu, odkedy si súčasťou Kurníka?
Nie, nijak významne.

Ivana Kohutková

Čo pre teba znamená feminizmus?
Feminizmus je pre mňa o rovnosti bez ohľadu na to, akého rodu/pohlavia kto je. A keď hovorím o rovnosti, nehovorím o rovnakosti. To, či mám alebo nemám vagínu (alebo čokoľvek iné), nemá byť v spoločnosti určujúcim faktorom v tom, ako bude vyzerať môj život. Nemá vytvárať žiadne obmedzenia ani predpoklady o tom, kým mám byť a čo mám robiť. Feminizmus navyše pre mňa neznamená, že ženy majú byť lepšie ako muži. Ani to nie je o nejakej nadvláde nad mužmi či o ich vylúčení z nášho života. Je to o tom, že máme mať rovnakú štartovaciu čiaru a rovnaké pravidlá hry. Je to o rešpekte, úcte a slobode.

Považuješ sa za feministku? S akými reakciami na svoje feministické názory sa stretávaš?
Áno, považujem sa za feministku a hovorím o tom otvorene. Ľudia na to reagujú rôzne. Od reakcií, ktoré nevyvolávajú žiadne špeciálne emócie, pretože feminizmus je pre mnohých ľudí z môjho okolia úplne prirodzená vec, až po názory, ktoré už hraničia so stigmou a stereotypmi, ktoré sa s feminizmom spájajú. A niektoré naozaj dokážu stále prekvapiť.

Čo považuješ za najväčší problém v tejto oblasti na Slovensku?
Stereotypy a stigmu, ktoré sú prítomné skoro všade. Všetky tie linajky a škatuľky, do ktorých máme pasovať. Vnímam, že postoj spoločnosti je stále nastavený veľmi spiatočne. A teraz nehovorím len o tradične omieľanom ženskom mieste v kuchyni, ale vnímam to v malých veciach, tvrdeniach a myšlienkach. Niekedy mi môj vnútorný alarm píska každú chvíľu. Navyše nie som si istá, či sa vzdelávanie v slovenskom prostredí preorientovalo smerom k väčšej otvorenosti a rešpektu. Myslím si, že práve vzdelávanie v tomto zohráva dôležitú úlohu. Nehovoriac o tom, že sa mi krúti hlava aj žalúdok, keď naši rozhodujúci činitelia chcú zakázať ženám právo na interrupciu alebo nechcú prijať Istanbulský dohovor pod hrozbou „genderovej už ani neviem čoho“. Z tohto sa mi ježia chlpy.

Zmenil sa nejako tvoj vzťah k feminizmu, odkedy si súčasťou Kurníka?
Pomohlo mi to viac pochopiť, že návod na to, ako byť „správnou“ feministkou neexistuje. Že sme každá iná (každý iný) a je to takto ohromné. Navyše čítať (a aj písať) všetky tie príbehy o tom, čo skutočne prežívame, s čím sa boríme, otvorene, úprimne, mnohokrát až „na kožu“, mi dáva pocit spolupatričnosti. A tiež pochopenie, že v mnohých veciach nie som sama. Že to, s čím bojujeme, je veľakrát úplne v poriadku, iba sme sa začali báť, že to v poriadku byť nemusí. A to práve aj pre to naše nastavenie v spoločnosti. Som preto veľmi vďačná za všetky témy, ktoré sa v Kurníku otvárajú.

2 myšlienky na “Ženy, ktoré nenávidia mužov?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *