Našla sa dcéra pre mamu

napísala VERONIKA HUDECOVÁ ilustrovala BESSA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 21. januára 2021.

(Voľné pokračovanie článku Hľadá sa rodič pre dieťa)

Jedného dňa som prišla na oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a mládeže, aby som si pozrela spis svojej budúcej dcéry. Rozhodla som sa pre ňu hneď, ako som uvidela fotku. Informácie z podrobného spisu som ale analyzovala, aj keď som už v skutočnosti rozhodnutie spravila. Išla som však akoby zámerne od poslednej strany spisu a ako poslednú informáciu som vlastne čítala tú, ktorá mala byť prvá – meno triapolročného dievčatka, ktoré býva u profesionálnej rodiny na východe Slovenska. Zovrelo mi žalúdok. Rok predtým sa mi sníval sen o dievčatku s rovnakým menom – Tamara. Hneď nato som sa však dozvedela, že o skutočnú Tamaru má záujem ešte jeden pár, priamo z Prešova. Znovu mi zovrelo žalúdok, ale vravím si, veď dobre, možno jej budú lepšími rodičmi. Sú dvaja a nie sú tak ďaleko. Uvidíme. 

Napokon sa nádejní prešovskí pestúni rozhodli, že Tamara teda nie, a my sme so sociálnou pracovníčkou okamžite telefonovali do Košíc, aby nám obratom poslali papier o povolení prvej interakcie. Bolo leto, 38 stupňov, ešte aj koronavírus si v tej horúčave asi dával pauzu. Ale boli aj dovolenky. Kým sme sa dostali k naplánovaniu prvého stretnutia, prebehli dva týždne. Neboli však zbytočné. So súhlasom centra pre deti a rodiny (nový názov detského domova) sa so mnou cez messenger skontaktovala Tamarina profesionálna mama. Denne sme si písali. Nahrávala som pre Tamaru rozprávky a posielala jej ich cez videochat. Profimama pripravovala Tamaru na to, že ju mama – zatiaľ neznáma – hľadá. Že príde. A tak, hoci to muselo byť pre Tamaru dlhé čakanie, iné jej neostávalo. V profesionálnej rodine bolo počas jej pobytu viacero detí a všetkým sa našli rodičia, takže Tamara bola rada, že teraz už aj jej ktosi píše a aj za ňou ktosi príde.  

No a potom už to šlo ako blesk. Nočným vlakom do Košíc, stretli sme sa, Tamara ma na konci stretnutia oslovila mama. (Mimovoľne som sa obzrela, koho to volá.)

Šla som kvôli práci na otočku domov, o dva dni som bola nazad, nasledovala druhá interakcia. Stretnutia prebiehali v centre pre deti a rodiny a prítomné boli okrem mňa a Tamary ešte aj profesionálna mama, psychologička a sociálna pracovníčka. Zakaždým spísali podrobnú správu. Aby som mohla chodiť na stretnutia každý deň, neďaleko „miesta činu“ som si zarezervovala izbu v penzióne so záhradou. Po druhom stretnutí mi umožnili, aby som si tam skúsila týždeň bývať aj so svojou budúcou dcérou. Pracovníčky nás chodili každý deň týmto adaptačným procesom sprevádzať. (Keď to takto spätne píšem, znie to trochu divoko, ale vtedy to šlo akosi samo, akoby takto bežne vznikali rodiny. Nemala som dcéru, zrazu ju mám. Pravdepodobne nafurt. Koniec diskusie. Ako by dodala Tamara – bodka. Začína sa nová veta.)

Napokon sme nasadli na nočný vlak a išli sme domov na „hosťovský pobyt“. To znamená, že dieťa už síce máte doma, nemáte však nárok na žiadnu podporu od štátu, teda napríklad ani na rodičovský príspevok či príspevok na dieťa. Treba preto predtým šetriť. Ja osobne som si po troche odkladala niekoľko rokov, presne kvôli tejto situácii. Musíte sa na to teda finančne pripraviť, a to aj v prípade, že pracujete z domu, alebo že s vami dieťa môže chodievať do práce – nikdy neviete, ako bude na nové prostredie reagovať a či bude pri ňom možné sústredenejšie pracovať.

Hosťovský pobyt spravidla trvá niekoľko mesiacov. Môj trval tri, ale môže sa to pokojne natiahnuť aj na deväť (a pandémia rýchlosti súdov práve nenahráva). Zatiaľ nemôžete oficiálne nastúpiť na materskú ani nemáte žiadne právne krytie okrem písomnej dohody s centrom pre deti a rodiny. Nie je to v poriadku, ale treba sa na to pripraviť. Horšie je, keď úrady neumožnia ani len hosťovský pobyt, a to ani v prípade, že dieťa už chce tráviť čas s novými rodičmi.

To som ale odbočila. A nebol to náš prípad. Po hosťovskom pobyte nasleduje súd, ktorý by mal určiť, že dieťa je právoplatne (v mojom prípade) v pestúnskej starostlivosti.

Nasadli sme na nočný vlak, Tamara vo svojej milovanej šiltovke, ktorú si vzala ako talizman od profimamy. Nemohla tušiť, čo sa bude diať. Mala tri a pol roka. Bol august, vlak bol rozhorúčený. Keď sme nastúpili, všetko to na ňu doľahlo (a zvyšok na ňu stále dolieha). Držala sa ma rukami aj nohami, rumázgala a nerozprávala celú cestu do Bratislavy – chvíľami, našťastie, zaspala. Zľakla som sa, že som to podcenila. Tamara sa mi javila (a aj je) ako mimoriadne adaptabilná povaha. Ale mala som vedieť, že takýto náraz nemôže hneď pochopiť a ani ho bez problémov zvládnuť. Ja som po ceste nespala vôbec a aký deň ma celkom bez spánku na druhý deň čakal, to vedia všetci tí, ktorí sa o niekoho starajú 24 hodín denne. V duchu som ďakovala nebesiam, všetkým svätým aj všetkým pohanským mocnostiam a silám, že som sa počas prvej vlny koronavírusu naučila lepšie šoférovať a kúpila si auto a že som ho teraz nechala zaparkované neďaleko stanice. Inak by som sa tam, hanba-nehanba, asi zložila na lavičku s dieťaťom na ramenách a ruksakmi na chrbtoch a ručala ako tur. 

Také dramatické to napokon nebolo. Potom nasledovala prvá cesta autom s dieťaťom vzadu. Prvý krok do nášho bytu. Prvý spánok, prvýkrát ihrisko. Vtedy mi na tom nepripadalo nič zvláštne.

V nasledujúcich dňoch boli všetci moji blízki dakde na dovolenkách alebo sa z iných dôvodov nemohli so mnou stretnúť. Boli sme teda len samy dve, ako to odporúčajú aj múdre knižky a odborná verejnosť. Že treba tráviť čas v stabilnom kruhu, doma a naplno. Všelijaké podobné teórie som mala v hlave s tým, že veď áno, jasné. No a zrazu to bolo tu a ja som si myslela, že to bude fajn. Jasné, čauko. Tamara bola fajn, Tamara je vždy celkom fajn, Tamara je vlastne povaha, ktorá ma v mnohom o toľko prevyšuje a toľko už toho prežila, že by som sa od nej mala učiť vlastne ja. Lenže vtedy si neustále vyžadovala moju prítomnosť. Neprestajne. V sprche, na záchode, na balkóne. Človek by nepovedal, že v mojej dvojgarsónke môže niekoho chytiť úzkosť, ak sa vzdialim čo i len za roh do kuchyne. No, môže. Opakovala som si – koľko náhradných rodičov, ktorých deti spočiatku odmietajú, by bolo nadšených, byť tebou. No áno. Lenže ja, hoci som mala naozaj intenzívny „cvičný kurz rodičovstva“ (veľa času som trávila so sestrinými dvoma deťmi), nie som skrátka príliš „dotykový typ“. Okrem partnera mi v podstate dotyky od iných nijak zvlášť nechýbajú a od svojho dieťaťa sú mi príjemné tiež, ale tá miera, s ktorou sa Tamara na mňa lepila, ma privádzala do zúrivosti. Nie, ja som sa nehnevala. Bola to nefalšovaná zúrivosť. Rada by som túto emóciu pomenovala menej tvrdo, ale nedá sa. Neprestajne som sa musela ovládať. Občas som zdrhla, aby som sa aspoň na chvíľu mohla ukryť s kávou na balkón. Začala som viac fajčiť a ani som sa len za to slušne nehanbila. Topiaci sa aj slamky a cigarety chytá. Na druhej strane Tamara spí poobede aj celú noc a leží dovtedy, kým dospelí nevstanú. Sen každého rodiča. Dobre spí a je – to je základ. Neskôr ju tá potreba intenzívneho kontaktu aj tak prešla. Zvykla si, že keď som v sprche, nesublimujem sa. Ja som si zvykla byť kontaktnejšia – veď to, koniec koncov, potrebuje. A možno aj ja.

Teraz je Tamara so mnou presne pol roka. Zdá sa mi, že sme si už na seba zvykli, ale v skutočnosti si asi ešte stále zvykáme. Stále sme spolu, my dve, občas sa k nám niekto pridá. Vždy mám pre koho ráno vstať (aj keď sa mi nechce). A – za toto sa trochu hanbím, ale je to číra pravda – svoj život pred ňou mi vôbec, ale absolútne ani sekundu a v žiadnej situácii nechýba. Skôr ma striasa pri pomyslení, že by som ešte stále žila bez toho, aby som sa vybrala týmto smerom. Niekam, kde to, čo je teraz, trvá a presahuje prítomnosť. A nezáleží na tom, že sa mi nechce. Nezáleží na tom, koľko sračiek umývam a koľkokrát musím ísť na ihrisko, aj keď to tam nijako zvlášť nemilujem. Jednoducho to robím, lebo to treba a pretože toto obdobie sa už nikdy nevráti. A nik nám to nevezme, nech už sa náš vzťah vyvŕbi akokoľvek (a veruže sa najpravdepodobnejšie bude vŕbiť kľukato!). Občas, keď kamsi cestujeme v tej našej Brikete (trvám na tom, že naše auto má dušu!), držím pevne volant, počúvame Glenna Millera a Tamara sa vzadu na voľačom chichoce, vravím si, že neviem veru, kam sa doterigáme, ale rozhodne naša cesta vedie aspoň niekam. Nechám sa prekvapiť.

Niekedy mi je ľúto, že Tamara dostala zrovna mňa. Bývala u úžasnej profesionálnej rodiny (doteraz sa kamarátime, hoci bývame veľmi ďaleko od seba). Chcela by som, aby im ostali pekné vzťahy. Aby Tamara bola bohatá – aby mala tých mám aj otcov viac. Chcela by som, aby sa nám podarilo nadviazať a udržať dobrý vzťah s jej biologickou rodinou – s veľkou, chudobnou rodinou, v ktorej Tamara nemohla žiť, pretože sa narodila taká chorá, že by tam neprežila. Ale vyzdravela. Normálne to dala. Tak uvidíme. Chcela by som aspoň vidieť, ako vyzerajú, pretože som im nesmierne vďačná – bez nich by som ju nikdy nestretla. Dokonca ju navštevovali, kým im to rodinné podmienky dovolili. Určite nie sú dokonalí, ale odkedy so mnou Tamara býva, každý rodič sa mi zdá obdivuhodný. Aj taký, ktorý v našich očiach zlyhal. Ja zlyhávam denne, veľmi výrazne a stále v podobných veciach.

Kričím. Kričím, kričím a kričím. Vždy som sa bohorovne pokladala za rozvážnu a pokojnú osobu. Pokojná, jasné. Existuje pokojný rodič? Niekedy sa s povzdychom pýtam sestry: „Myslíš si, že aj Zuzana Čaputová kričala na svoje deti?“ 

Moje pocity sú nestále. Myslela som si, že budú stabilne také alebo onaké. Ale ony sa menia x-krát za deň ko(z)mickou rýchlosťou. Učím sa ovládať sa. Pomenuvávame to, čo sa práve deje. („Ešte sa hnevám,“ vravím Tamare. „Tak ešte počkajme,“ odpovie ona.). 

Učím sa, ako s ňou pracovať tak, aby napredovala: pexeso, rozoznávanie nástrojov a hlasov zvierat, skladačky, ale predovšetkým hovorenie dlhších viet, počúvanie audio rozprávok, čítanie príbehov a jemná motorika (kreslenie, maľovanie, navliekanie korálikov, modelovanie), tréning hrubej motoriky, udržiavanie rovnováhy. Hra s loptou (v tej je špičková). Keď sa sama kolíše, snažím sa vziať ju a kolísať ju ja. Je to pozostatok ústavnej výchovy – keď deti po narodení odlúčené od rodiča nik nekolísal. Kolíšu sa samy. Dokáže počkať, dokáže si odložiť sladkosť na neskôr, občas sa mi zdá, že čosi vôbec nevníma, a o pár týždňov ma tým prekvapí. Z autoservisu vďaka jej bezprostrednosti takmer vždy odchádzame bez platenia a moja babka s alzheimerom povie zakaždým aspoň dve slová, keď je Tamara nablízku. Nebývam unavená a neprekáža mi, keď sme spolu samy. 

Najnáročnejšie a najotravnejšie je pre mňa uživiť nás, ale dá sa to zvládnuť. A namáhavé je aj hľadať spôsoby, ako pracovať s Tamarou tak, aby napredovala. Veľa vecí nám treba dobehnúť a svet tam vonku nepočká. Nie je tu pre nás, my tu musíme byť pre svet. Ale keď sme dve, stojí sa mi akosi ľahšie. Je mi úplne jasné, že dieťa pre rodiča sa našlo. S podobnými záľubami a v niečom aj povahou. Ale či sa skutočne našiel rodič pre dieťa, o tom s údivom premýšľam každý deň, hneď pri rannej káve, do ktorej mi čumia dve najtmavšie oči v Malých Karpatoch, a ich hrdá majiteľka vraví: „Dáš mi vodu? Štrngneme si?“

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Jedna myšlienka na “Našla sa dcéra pre mamu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *