Sama (sebou)

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 7. januára 2021.

V zime sa mení svetlo aj vzduch, ktorý vdychujem. Idem hlbšie. Chcem byť medzi stromami, ale zem nepustí, blato si vyžaduje moju pozornosť tu dole, mľaskavo ma priliepa k zemi. Dobre teda.

Toto obdobie vonia drevom a dymom, odnášam si kúsky so sebou do mesta. Vo vlasoch, vo svetroch aj v rúškach, bobuľky z lúk zatúlané v ponožkách. Domáce bylinkové čaje, džemy, trnky rovno z omrznutých kríkov. Teplo, ktoré si sama vyrobím, prebudenie ľadovým prameňom. Rozplývam sa v lahodnosti tohto zážitku, rozdielnosť od môjho bežného života je oslobodzujúca. Myslím však, že by mi časom chýbal – aj teraz sa už teším, keď si umyjem vlasy a zbavím sa neustáleho povlaku hliny, popola, zabudnutého peľu a prachu. Oprášim zo seba dotyk so zemou.

Vždy keď dievčatám píšem reportáž z výletov, J. vraví, ako obdivuje tieto moje sólo výpravy, že sa sama nebojím. To samozrejme, nie je pravda – bojím sa v lese, vo vyladených dizajnových airbnbíčkach aj vŕzgajúceho dreva chalúp, bojím sa na letiskách, v nočných vlakoch, v krajine či v meste, v ktorom som prvýkrát, ale aj v takých, kam sa vraciam opakovane. Osamote je to však strach predvídateľný, nebezpečenstvo predpokladané. Nemusím sa stále báť o lásku. Nie je tu pre koho sa snažiť. Keď idem sama, chodím si oddýchnuť od toho, čo ma zväzuje v spoločnosti iných. Kráčam rýchlo, vstávam skoro alebo vôbec. Nevysvetľujem a neprispôsobujem sa, tak ako sa vždy chcem medzi ostatnými. Nerozptyľujem sa, len nasledujem pocit.

Vlastne celý rok chodím veľa po okrajoch, mimo centier. Stretávam ľudí, ktorí žijú úplne inak. Nadchýna ma to, nabíja (tichou, pokojnou) energiou. Vedomie, že mi to môže byť jedno – všetko to, čo nechávam doma. Vždy po chvíli ale viem, že sa z okraja potrebujem vrátiť do jadra, späť do stredu – jedno mi to nie je. Záleží mi na tých veciach, teraz by som nevedela byť spokojná len tak sama pre seba. O to som vďačnejšia za možnosť precítiť, vyskúšať si alternatívu. Poznať možnosti. A vrátiť sa do svojho sveta výkonov, statusu a statusov, sveta, v ktorom som kritická, dynamická, náročná a pôsobivá. Napriek obrazu periférie a centra tu však nejde o to byť in – táto skúsenosť je pre mňa skôr o polarite on off.

Uplynulý rok ma vytrvalo a dôsledne učil, ako sa protichodné veci nevylučujú. Že push aj pull sú niekedy prítomné v tom istom momente, na tých istých dverách. Treba len prejsť. To platí takmer univerzálne – aj keď sa mi hneď po zobudení do očí tlačia slzy až kdesi z najprimárnejších útrob, zaplavuje ma nepreniknuteľná bezútešnosť. Večer mi už žiaria autentickým uspokojením, som nadšená. A medzitým je to nekonečná hojdačka aj fake it till you make it, pocit povinnosti, slamka zotrvačnosti, ktorej sa chytám. (Možno preto nechcem opustiť svet, v ktorom je dôležité, čo si myslia ostatní? Niekedy viem fungovať len vďaka (domýšľaným) dozerajúcim pohľadom. Zostala by som ležať a už nikdy sa nedvihla, ak by sa nikto nepozeral? Zároveň viem, že je to problém sliepky a vajca. Rúcam sa tiež pod ich ťarchou.)

V zovretí tohto divokého roka, v jeho nástojčivom búšení, úmornom zajatí, vo všetkom tom odoprení – priehrštia darov. Teraz to nebolo až tak o tom, čo som si dopriala, dovolila. Otvára sa druhá polovica: vedieť sa zastať sama seba, svojich potrieb, trvať na tom, čo je pre mňa dôležité, moje. Vedela som prijať, že niečo potrebujem a nepresviedčala som samu seba o ničom inom, nesnažila som sa to skryť či zmeniť, zmenšiť. I want it all.

Som (sme) v tele omnoho menej. Moje telo sa nedotýka, nekomunikuje, vymieňame si len svoje plochy, ponúkam výseky, viac či menej lichotivé obrazy. Myslím si, že už mi ani nechýbajú dotyky, príliš veľa sviatkov som prešla bez objatia. Chýba mi však spontánnosť, v dotyku aj inde, veci, ktoré sa len tak stanú, vzplanú z fyzickej prítomnosti. Zažívať neplánované. Zároveň nepredstieram, že mi tu nie je istým spôsobom pohodlne – udržovať si odstup je moja olympijská disciplína. Medzi ľuďmi sa necítim dobre takmer nikdy, aspoň nie spočiatku. (Dobre = sama sebou.) Hranice, v ktorých sa cítim bezpečne, sú teraz vymáhané požiadavkou verejného zdravia, nedbám.

Som (sme) v tele oveľa viac. Ponechaná sama na seba, uvedomujem si, že bývam predovšetkým v ňom. Ako rastie, ohýba sa, vŕzga, každý mesiac pučí a odteká. Pálenie rúk vysušených neustálym mydlením aj rozkoš pri dotyku slnka na tvári. Všetko je vedomejšie aj tie kroky, ktoré nám chýbajú, a tak ich naprieč extravilánom obsesívne rátame. Omnoho viac sa cítim, pomáha mi to veriť, že budem vedieť nájsť cestu späť/bližšie.

Nakoniec, najviac som stále zamilovaná sama do seba, ale presne tak prchavo, euforicky, akoby ma ešte len ovládali hormóny. Toto nie je partnerstvo, hoci si stále vravím, že som ochotná na tejto láske pracovať. Ale v skutočnosti sa len opíjam svojím idealizovaným obrazom, lichotivými výsekmi reality. A vždy ma to zloží, keď zahliadnem aj tieň, neviem sa zmieriť s tým, čo je vo mne odpudivé či hoc len obyčajné. Moja láska ochabne vždy, keď sa o mňa treba postarať. Páči sa mi, keď som vtipná, keď múdro hovorím, píšem, dobre vyzerám, keď som úspešná a keď sa mi darí. Ten zvyšok, ten si teraz nevšímaj.

Uniesť vlastnú nespokojnosť. Nechať ju bez rozsudku. Pozri, aké je to nedokonalé – minula som opäť takmer všetky peniaze, suchú kožu rozškrabala do krvi. Stále som plná neistôt a závisti.

Pozri, aké je to nedokonalé.

edit a korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.