napísala MIRKA URBANOVÁ
ilustrovala ANDREA KOPECKÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 13. decembra 2018.
Čo sú chrámy súčasnosti v časoch selfie-kultúry? Pre mňa naše telá, ktoré podrobujeme rôznym rituálom. S pozoruhodnou nábožnosťou sa takmer všetky/všetci venujeme športu či cvičeniu – nielen náruživo divácky, ale aj aktívne, s potrebnou výbavou a vedomosťami. Trendy sú rôzne, cielené, propagované a konzumované širokým spektrom populácie. Rýchlosť ich šírenia prostredníctvom sociálnych sietí je závratná, kde ide predovšetkým o vytunené mladé telá, no tento článok bude body image riešiť iba okrajovo.
Masívna popularita cyklistiky na Slovensku sa asi nedá oddeliť od úspechov jedného prostorekého týpka zo Žiliny, frenetické životné tempo môžu vyvážiť do vnútra zahĺbené cvičenia východných kultúr, vybiť si nahromadenú energiu z výdatného obedového menučka a sedavého zamestnania zas môže napríklad box. Tentokrát sme sa našich čitateliek opýtali, ako to vyzerá s ich vzťahom k športu, ich motiváciou, cieľom a pocitom či so vzťahu k svojmu telu celkovo.
Takmer všetky z trinástich respondentiek sa nejakým spôsobom venujú pohybovej aktivite. Viditeľné je, že ponuka sa globalizovala, no namiesto súťaživých kolektívnych športov vedú skôr individuálne či tandemové aktivity a skupinové kurzy. Zorganizovať si svoj nedostatočný voľný čas je náročné a synchronizáciu s inými motivuje aj predplatený kurz. Mne najsympatickejšou pohybovou aktivitou zostáva chôdza (naozajstný low budget), ktorá sa však v našej ankete neobjavila – asi pre svoju banálnosť.
Hoci už samotná šatňa môže byť pre niektoré nepríjemnou spomienkou na školské časy a nevydarené začiatky socializácie v úzkom kruhu rovesníkov, prekonať traumy sa oplatí. Ako poznamenáva Martina, šport je pre ňu hlavný liek na stres a nervy alebo program pre čas strávený s blízkymi. Lenka zas utužuje vzťahy prostredníctvom túr a lezeckých dovoleniek, ktoré sú pre ňu istým druhom psychohygieny, no priznáva, že je veľmi ťažké nájsť hranicu, keď je športová aktivita plezír alebo egotrip.
Frekvencia cvičenia je rôzna, počiatočné odhodlanie a nadšenie u niektorých vyvrcholí hneď na začiatku a postupne opadáva, ako opisuje napríklad Simona: Teší ma cvičiť, veľmi, asi prvé dva-tri týždne. Potom si nachádzam rôzne výhovorky typu, že mám veľa práce, dôležitejšie veci, ktoré musím urobiť, alebo že sa ponáhľam. Moja osobná motivácia pre napísanie tohto článku bolo isté porovnanie mojej nedávnej životnej fázy, ktorú označujem nevyberane ako fitness freak alebo šialene fit frajerka (taká, na ktorej kostru žiarli aj partnerov gay kamarát).
Odborne sa moja (už bývalá) závislosť od cvičenia nazýva exorexia. Diagnostikujete si ju s potrebnou dávkou sebareflexie aj samy/i, keď si bez denného prísunu hardcore pohybovej aktivity neviete predstaviť svoj bežný režim. Keď ostatné aktivity prispôsobujete cvičeniu a cítite sa vinne, ak ste sa mu nevenovali dostatočne, nedajbože vymeškali tréning! Kde však leží zdravá hranica medzi prospešným a prehnaným? Je ňou prvé zranenie či jeho prípadná ignorácia? Mária spomína na návštevu gynekologičky pre neurčitú bolesť v podbrušku, keď šlo o presilenie nepoužívaného svalstva vďaka cvikom, ktoré robí Madonna. Zastaviť sa a prehodnotiť svoje nastavenie a jeho príčiny musí ale nakoniec každý sám/sama.
Nie som fanúšičkou skupinového potenia sa či obtiahnutých umelých legín, no hlboko návykový sa mi stal práve pocit, že mám konečne nejaké veci pod kontrolou (aj keď išlo iba o telo, no práve naň sa denne upierajú pohľady), či vybalansovanie intelektuálnej práce bezmyšlienkovým prílevom endorfínov. Erikin psychoterapeut ju napríklad naviedol na to, že treba cvičiť aspoň hodinu za deň. Ja však dúfam, že ide o chybu prepisu a hovoril o pohybe vo všeobecnosti. Cvičenie sa odporúča praktizovať tak tri- až štyrikrát týždenne, minimálne pol hodiny. Benefity prináša aj nášmu mozgu – nielen v pozdvihovaní našej nálady, no i v zlepšení reakčného času, ale aj pamäti. Keď však idete do posilky aj po pár pohároch vína alebo po opici, či vás v noci vymknú ako poslednú návštevníčku, treba prehodnotiť svoje nastavenie.
Opojná môže byť práve fyzická transformácia, ktorá sa valí z internetov v podobe PRED a PO porovnávacích fotiek. Naše respondentky si na takýchto prejavoch veľmi netripujú. Ako však priznáva Silvia: Vzťah k môjmu telu sa výrazne zmenil. Nemusím strážiť, čo jem, môžem si dať väčšiu večeru, lebo to cvičenie úplne stačí, aby som sa cítila dobre vo svojej koži. Ľubica zas oceňuje novonadobudnuté telesné sebavedomie, ktoré je však skôr než na výzore postavené na pocite, že niečo dokáže.
Hoci sa vzťah medzi feminizmom a fitnessom môže zdať komplikovaný, aj feministky cvičia. Dôvodom však nie je chudnutie, no skôr radosť z pohybu, alebo naopak, niekedy sú to aj zdravotné problémy. Navždy mi ostane v pamäti trpké vyhlásenie mojej asi 60-ročnej profesorky o tom, ako sa celý život vyhýbala športu, lebo nechcela podliezať ideálom telesnej krásy, no pre chorobu musela začať cvičiť pravidelne.
Dôvody pre začatie s organizovanou fyzickou aktivitou ako skolióza, bolesť chrbta, stuhnuté ramená či pocit opotrebovanosti sa objavili v odpovediach nášho dotazníka. Pri spomínaných ťažkostiach boduje fyzioterapia či pilates, no naše respondentky sa venujú aj behu, bicyklovaniu, plávaniu, boulderingu či návšteve fitnesscentra. Niektoré ženy môžu, podobne ako Silvia, pocítiť výhody cvičenia počas menštruácie, ktorá po plávaní či behu môže byť menej bolestivá.
Neprekvapivo obľúbená je jóga, ktorá bola na Slovensku ešte na začiatku nového milénia časťou konzervatívnych katolíkov na školách odmietaná ako „ideologická“ pohybová aktivita. Mara sa jóge venuje trikrát do týždňa zo sympaticky pragmatických dôvodov: odbúrava stres a tuk na chrbte. Pre Andreu je jóga akási samomasáž v časoch, keď ju niečo bolí, pre mňa skôr vyčerpávajúce dychové cvičenie náročné na výdrž a pozornosť. Martina cvičí jógu doma pri videách, online nájdeme rôzne kurzy a appky pre tento účel – nielen také, čo nám odmerajú výkon pri behaní, no aj také, kde dostaneme podľa svojich preferencií na mieru vybrané cviky. Pretože trackuje a speňažuje sa dnes v podstate všetko.
Ako všetko vo svojom živote, aj tieto údaje a úspechy môžeme zdieľať, no nemusíme. Vnútorná radosť, ktorá sa objavila vo väčšine odpovedí, odbúranie stresu a spokojnosť je práve jedným z posledných ostrovčekov voľného neproduktívneho času venovaného sebe. Mňa cvičenie naučilo druhu disciplíny, ktorý ma už viac neobmedzuje, ale posúva. Zároveň ma ale naučilo vážiť si aj oddych, po ktorom kričí po vypätých situáciách celý Človek.