Vážená pani generálna riaditeľka,

napísala DEBORA PASTIRČÁKOVÁ
ilustrovala TENGER WORKS

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. decembra 2018.

je o Vás známe, že sa neustále zaujímate o spokojnosť svojich zamestnancov, s ktorou úzko súvisí prosperita a progres Vašej firmy. Jedno od druhého nejde oddeliť, tak ako nejde oddeliť formu od obsahu. Pravdaže, Vy ako žena nepristupujete k výkonu svojej funkcie s úmyslom zviditeľniť si ego a za každých okolností viesť firmu ku konštantnému zisku. Vy ako žena ste si vedomá aj iných hodnôt, tých humánnych, vnímate svojich zamestnancov s empatiou a ako komplexné ľudské bytosti, nielen ako stroje na napĺňanie krátkodobých a dlhodobých vízií. Práve Vy v rámci zlepšenia a zmodernizovania pracovných podmienok ste nedávno vydali rozhodnutie presťahovať celú firmu do open space-u. Zamestnanci nadšene a s prísľubom lepších zajtrajškov zbalili šanóny. Nové pracovné prostredie je zariadené minimalisticky, miestnosť je klimatizovaná a zamestnanci sú vedení k vzájomnému rešpektovaniu sa, a tak všetci šepkajú. Môžete sa kedykoľvek prejsť pomedzi stoly, vždy nájdete svojich podriadených sústredene pracovať.

Pani P u Vás pracuje už roky. Oveľa dlhšie, než vo firme pracujete Vy. Je to verná a spoľahlivá zamestnankyňa. Samozrejme, dlhodobá vernosť si vyžaduje čas. Pani P by Vám mohla byť mamou a mamou aj je.

Pani P vstáva okolo siedmej, dá si svoju obľúbenú rannú kávu, oblečie sa, obuje si pohodlné topánky, v ktorých ju aj tak bolia prsty, a ponáhľa sa do práce. Odkedy sa s firmou presťahovali do open space-u, vchádza do office-u takmer po špičkách, pričom ju nohy bolia ešte viac. Usadí sa za svoj pracovný stôl vedľa stolov slečny J a pani G. Slečna J ani pani G ešte nie sú v práci a, pochopiteľne, tam nie ste ešte ani Vy.

Pani P zapne počítač, pozerá sa na rozsvecujúcu sa obrazovku a uvedomí si, že je unavená. Potom si uvedomí, že toto ráno sa cíti o čosi inak ako ostatné rána. Je pred ňou síce veľa práce, nové výzvy, ktoré prichádzajú s modernou systemizáciou firmy, ale keď hodiny odbijú, keď splní všetky povinnosti, nasadne na lietadlo. Odvezie sa do mesta, kde žije jej dcéra. Pani P sa v duchu náramne poteší a na chvíľku zabudne na únavu. Teší sa na dcéru, s ktorou budú mať kopec srandy, na iné mesto, na iný vzduch a na to, že na chvíľku zabudne na open space a bude sa prechádzať pod otvoreným nebom a možno aj hľadieť na otvorené more. Ach, nie je open ako open!

Prichádza hodina, keď sa Vaša každodennosť stretne s každodennosťou pani P. V lesklých čiernych lodičkách prechádzate pomedzi stoly, pani G a slečna J už tiež sedia na svojich miestach. Medzi nimi pani P. Slečna J sa na Vás usmeje, úsmev jej opätujete, je to predsa chytrá a ambiciózna mladá dáma a cítite, že Vás rešpektuje. Našťastie nie je natoľko ambiciózna, že by si trúfala na vedúcu funkciu, takže ju máte o to radšej. A predovšetkým – žena žene musí vyjadriť spolupatričnosť, nie?

Prechádzate sa pomedzi zotrvačne pracujúcimi zamestnancami, každý stolík rovnaký, každý má rovnaký pracovný priestor, rovnaké množstvo metrov kubických vzduchu, rovnaké svetelné podmienky, rovnakú miestnosť, rovnomerne klimatizovanú. Dokonalá spravodlivosť. Na každého vidíte takmer rovnako, prechádzate sa rovnomernými chodbičkami, robíte rovnaké pravidelné kroky, podpätky sa mäkko a jemne zabárajú do tenkého koberca. Nič nikoho neruší. Harmónia. No Vy nie ste spokojná. Respektíve, nie že by ste boli nespokojná, no máte za úlohu doviesť harmóniu na vyššiu úroveň. Pretože tento jeden Váš open office je len súčiastkou väčšieho celku a musíte to stihnúť do roka. Dnes žijeme v globálnom svete, to všetci vieme a Vy to viete na výbornú, a preto sa lokálne normy musia zladiť s globálnymi. Vy predsa viete, ako si robiť svoju prácu dobre.

Pani P ste nechali za chrbtom, prešli ste už popri stolíku pani K a slečien A a H, popri pánoch A, B, C, D a pani Z. Z každého druhého radu (približne, no ešte lepšie bude, keď to bude presné) treba niekoho vyradiť. Treba ponechať tých, čo sa dokážu najrýchlejšie a najflexibilnejšie prispôsobiť akýmkoľvek novým podmienkam. Taká je dnes doba. Takých, čo vedia hovoriť čo najviac jazykmi, takých, ktorí rešpektujú autority, takých, ktorí zapadajú do systému, no nie do systému, ktorý je nemenný a stagnujúci, staromódny, ale do takého, ktorý neustále prechádza zmenou k lepšiemu, ktorý je „inovovaný“! Ale ako pri toľkých písmenách zistiť, kto je najvhodnejším kandidátom? A čo ak sú viacerí rovnako vhodní? Máte predsa presne určený počet písmen, ktoré treba zredukovať. Napríklad tak, aby sa zo slova problémy stalo slovo my. Je možné to nechať na náhodu, môžete si zahrať hru, náhodne vyškrtať písmená v abecede. Čokoľvek, výsledok bude vlastne vždy rovnaký – z hry vypadáva šesť písmen.

Prechádzate sa pomedzi stolmi a v mysli si z písmen skladáte slová. Ledabolo, náhodne. Pohrávate sa s ich vyslovovaním, jazyk v ústach sa vám špúli, dotýka sa podnebia a potom zas zubov, pri písmene Š sa pozabudnete a ústa viditeľne zošpúlite. Zamestnanci sa strhnú a pootočia, prekvapene zdvihnú obočia. Hodíte na nich prísny pohľad a kráčate ďalej.

Pani P zrazu zazvoní telefón, samozrejme, má vypnuté zvonenie. Dvihne ho, šepkajúc sa ohlási. „Áno, áno, počkaj, idem do zasadačky.“
S telefónom v ruke vybehne po špičkách z open space-u. Vo dverách sa takmer zrazíte. Vy, pani generálna riaditeľka na vysokých čiernych podpätkoch, a pani P vo svojich pohodlných topánkach, v ktorých ju aj tak bolia nohy.
„Good afternoon,“ pozdraví sa pani P a doširoka sa usmeje, trochu hanblivo.
„Good afternoon.“ Usmejete sa aj Vy, nie až tak naširoko, aby ste si uchovali profesionálny odstup. Ten je, samozrejme, potrebný. Pani P rýchlo zmizne za dverami zasadačky. Zabudne na to, že dvere sú presklené, sadne si na stôl a veselo hompáľa nohami. Hovorí niečo do telefónu, schuti sa nahlas rozosmeje. Vtom si akoby uvedomí, aká je nápadná, a stíchne. Ústa si zakryje dlaňou.

Je to milá osôbka, táto pani P, pomyslíte si. Slušná, snaží sa plniť všetky povinnosti, pracuje veľa, prichádza prvá a odchádza skoro posledná. No je v nej niečo rušivé, akoby napriek všetkému nebrala prácu celkom vážne. Ten jej smiech, slušný, taktný, no akoby v ňom bolo niečo šibalské až skryte uštipačné, akoby v duchu zosmiešňovala všetky nariadenia. Samozrejme, nikdy to nevyslovila a ani nevysloví nahlas. Všetko toto si pomyslíte a aj to, že písmeno P Vám akosi prirodzene vypadáva z hry.

Pani P už opäť sedí za stolom, trochu nesústredene ťuká do klávesnice, počíta minúty. Ešte 189 minút. 1134 sekúnd. Ach, už len 1074, minúta prešla. A potom cesta tam, niekam, v podstate do neznáma. Príjemného neznáma.

V inboxe jej zasvieti nový email. Otvorím ho neskôr, pomyslí si pani P, najprv dokončím faktúru. Hltavo sa napije vody, celý veľký pohár. Vy sa tiež napijete vody, otvoríte si drahú rakúsku minerálku v sklenenej fľaši a pokračujete v rokovaní s rakúskym biznis partnerom.

Pani P otvorí mail. Je z personálneho. Trochu ju zamrazí, ale povie si, že veď to bude asi kvôli tomu dotazníku o spätnej väzbe, čo ste nedávno dávali do obehu.
„Po skončení pracovnej doby sa, prosím, dostavte do kancelárie vášho nadriadeného.“ Podpísaná bola slečna HR.

Raz to predsa muselo prísť, pomyslela si ako prvé. Samozrejme, že jej hlavou preblesol ten najstrašnejší scenár. Navonok vyzerala celkom pokojne, sedela a ťukala do klávesnice. Len čísla sa jej zrazu plietli a zlievali, akoby mala na očiach nejaký lesklý povlak, ktorý znemožňoval ostré videnie. Tá posledná polhodina bola dlhšia než celý deň doteraz.

Slečna HR slušne a vecne vysvetlila pani P, že keďže jej pracovná pozícia v rámci zefektívňovania fungovania firmy už nie je potrebná a nemajú pre ňu inú vhodnú pozíciu, musia ju prepustiť. Nič sa nedá robiť. Pani P už nebola prekvapená, čakala to. No bola akási neprítomná, akoby sa to netýkalo jej. Vy ste sledovali každý pohyb pani P, báli ste sa, že sa rozplače, dostane hysterický záchvat a nebude sa vedieť nadýchnuť. Na pani P však nebolo nič badať, ale čo ak to ešte príde? Zmätene ste začali hľadať po zásuvkách vreckovky a natiahli ste ruku smerom k pani P. Tá len pokrútila hlavou, že netreba. Objali ste ju teda a povedali ste jej, že Vám to je ľúto. Pani P sa trpko pousmiala a podpísala papier.

Rýchlo sa rozlúčila s kolegami a vyšla von na čerstvý vzduch. Open space nechala za presklenými dverami na fotobunku. Nadýchla sa. Chvíľu akoby nevedela, ktorým smerom sa vydať, všetko jej pripadalo neznáme a cudzie – už sem ani trošku nepatrila. Dusný vzduch, ktorý ju obklopoval, stál. Nič sa nehýbalo, len sklo a betón odrážali to neúnosné sparno. Cítila sa pohodená ako vyradená šachová figúrka, zbytočný pešiak mimo hry. Len akýsi zotrvačný pud sebazáchovy ju prinútil vykročiť a prejsť na zastávku autobusu, aby sa stihla odviezť na letisko.

Popred pani P zrazu až s nápadne tichým zvukom motora prešlo Vaše auto, pani generálna riaditeľka, v ktorom ste na svetlých kožených poťahoch sedeli Vy a viezli ste sa domov, do priestranného preskleného bytu na pätnástom poschodí s výhľadom na Dunaj.  Zaparkovali ste v podzemnej garáži dvadsaťposchodovej budovy na jednom zo svojich troch parkovacích miest a vyviezli ste sa bezhlučným výťahom na pätnáste poschodie. Odkódovali ste byt, v ktorom bolo také ticho, že aj zvuk elektrických spotrebičov sa zdal neznesiteľný. Pozreli ste sa von, mohutná rieka sebavedomo plynie, nakoniec ako vždy, a niekde pri nej posedávajú ľudia, takí maličkí, že ich z tej výšky ani nevidíte. Drobné ľudské mravce, podobné sú zalezené v poschodiach pod vami a nad vami, pozerajú von cez presklené steny na svet, ktorý sa ich netýka.

Je piatok 19:25, čas, keď Vám voláva Vaša mama zo Srbska. V tom momente počujete zvoniť telefón, no nechce sa Vám ho dvihnúť. Aj tak sa mama bude pýtať len na to, či dobre jete. Desí Vás jej jednoduchosť, každodennosť bez vyššieho cieľa. Desí Vás to najviac večer, keď sa vrátite domov a pozorujete stále ten istý dokonalý výhľad za presklenou stenou. Rieka plynie stále rovnako, v byte je stále rovnaké ticho a hodiny tikajú pravidelne. Stolička je vždy zasunutá tak isto za tým istým stolom, na stôl vždy položíte jeden tanier a jednu šálku vždy rovnako a rovnako si usteliete ráno periny. Desí Vás to práve v momentoch, ako je tento, keď mlčky sama hľadíte s pohárom z drahého skla v ruke na pomaly plynúci Dunaj. Nikde sa nič nepohne, pretože ste tu len Vy sama.

Pani P vystúpila z autobusu, hlavu mala prázdnu. Nasledovala všetky šípky a značenia, kĺzala sa po lesklej podlahe letiska ako robot, bez duše, bez myšlienok. Len pri bezpečnostnej kontrole sa zobudila. Pohodlné topánky totiž mali kovovú pracku a začali pípať. Pani P sa strhla, do líc sa jej vohnala červeň. (Zvykla sa totiž hanbiť aj za veci, ktoré nespôsobila.)
„Take off your shoes.“ Pani P najprv nerozumela, so strachom v očiach hľadela na kontrolórku. Tá ukázala na topánky, pani P sa vyzula. Dobre jej to padlo, ponaťahovala si prsty na nohách, uľavilo sa jej od bolesti.

Keď sa znovu obula, opäť cítila bolesť každého kroku. Každý ďalší bol ťažší ako ten predošlý, myšlienka na návrat, šesťdesiatka pomaly na krku aj s hypotékou ešte na pár rokov, unavené nohy, nezafarbené vlasy, vrásky pri očiach a prázdna kolónka spoločenskej roly. Možno by ani nevadilo, keby sa to lietadlo zrútilo, pomyslela si pani P, no potom tú úvahu rýchlo zatlačila do zabudnutého kúta mysle. Čo by sa stalo s dcérou, ktorá na ňu bude čakať na letisku? Lietadlo rozrážalo bielu mäkkú hmotu oblakov. Pani P sa zahľadela von oknom a pozorovala, ako sa zem stále viac vzďaľuje. Ako sa vzďaľuje open office a ona letí do otvoreného neba.

Je nový deň, opäť čas 19:25. Zrejme mama. Telefón zvoní, aj dozvoní. A Vy, pani generálna riaditeľka, opäť stojíte takmer bez pohybu pred presklenou stenou Vášho bytu na pätnástom poschodí. Pozorujete, ako oblohu pretla biela čiara lietadla. Na jednom konci narastá a na druhom mizne, taký prirodzený vývoj, pomyslíte si. So ziskom prichádzajú aj straty, no kým to znamená pohyb vpred, je všetko v poriadku. Ste pomerne spokojná, napriek znepokojivému pokoju vo Vašom byte. Podarilo sa Vám posunúť firmu o krok bližšie ku globálnej harmónii. Patríte medzi úspešné a silné mladé ženy, ktoré formujú budúcnosť našej spoločnosti.

O týždeň na konferenčnom stolíku v kancelárii generálnej riaditeľky leží tento list zo zahraničia. Na obálke je napísané Vážená pani generálna riaditeľka a ona sa ho akosi zdráha otvoriť, pretože v spiatočnej adrese je uvedené meno dcéry pani P.

Jedna myšlienka na “Vážená pani generálna riaditeľka,

  1. Pekne opísaná súčasnosť na pracovnom trhu. A smutná… Nie je mi ľúto len pani P, ale aj p. generálnej riaditeľky, aj keď ona si ju nezaslúži. Snáď jej docvaklo, že je vlastne chudera v zlatej klietke – samotke.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.