napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ANDREA KOPECKÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9. mája 2019.
Tak sme to nestihli. Podľa starého zvyku mala byť zo mňa do roka a do dňa od zásnub vydatá pani, dokonca je už na ceste aj dieťa, takže by sa dalo povedať, že sa brať musíme (ba čo viac, my sa v skutočnosti normálne chceme!), no svadba je stále v nedohľadne. A nie som z toho smutná.
Verím v manželstvo, v naplnené (!) spolužitie dvoch ľudí, až kým ich smrť nerozdelí. Možno je to naivné, no vyhovuje to mojej povahe a mojim potrebám, celý ten koncept mi dáva zmysel. Netvrdím však, že je to jediná prijateľná forma vzťahu, že tie, ktoré nie sú spečatené sobášom alebo nevydržia celý život, sú neúprimné a zbytočné. Alebo že každý potrebuje nájsť svoj osudový vzťah, prípadne sa orientovať na jeho hľadanie. Ani že by to mala byť zrovna romantická láska, čo život človeka automaticky pozdvihne na iný level. Nie, všetko je to veľmi individuálne a myslím si, že v rôznych obdobiach a pod vplyvom rôznych skúseností a poznania sa to každému z nás môže aj meniť. Možnosti sú otvorené; ja som za manželstvo, stojím oň.
Na ceste k nemu ale vidím jednu obrovskú prekážku – svadbu.
Spomínam si, ako mi raz spolubývajúce ukazovali fotky z východniarskej svadby. Zvyky, folklór, starejší, čepčenie, všetko bolo. Spolubývajúce sa nadchýnali tým, aké je to krásne. So mnou to nespravilo nič. Hm, svadba cudzích ľudí, tradície, ktoré mi nič nehovoria. Odvtedy prešlo niekoľko rokov a ja som si postupne uvedomovala, že vlastne čokoľvek súvisiace so svadbou, čokoľvek, čo si pod týmto pojmom predstavíte, mi nič nehovorí – ani tie najzákladnejšie veci v najcivilnejšej podobe.
Nakoniec som dospela do štádia, keď okrem futbalu nie je na svete nič, čo by ma zaujímalo menej ako svadby. Pôvodne som chcela tento text doplniť aj o odkazy na články o mileniálskych svadbách a o význame svadobnej symboliky, ale viete čo? Nedonútila som sa. Bez zaváhania i zahanbenia priznám, že celé tehotenstvo čítam diskusie na Modrom koníku, no svadobné fóra a stránky fakt nezvládam. Nech zažijú všetky ženy, čo o to stoja, najkrajší deň svojho života a sú krásne a šťastné, prajem im to, ale mňa to strašne otravuje.
To sa ti zahojí, kým sa vydáš
Neviem, hovorí sa aj chlapcom, keď si rozbijú kolená, že sa im to zahojí, kým sa budú ženiť? Lebo ja som to počúvala celé detstvo pri každom jednom fňukaní, keď som spadla, zadrela mi trieska, tiekla mi krv. Automaticky sa to dralo z úst žien okolo mňa. Svadba ako méta, míľnik v živote ženy, to najvýznamnejšie, k čomu všetky smerujeme. Svadba ako moment, keď budeme dokonalé, krásne, bez jaziev, hotové bábiky. Svadba ako niečo, čo jednoducho bude, čo chceme.
Vláčili sme po sídlisku zmenšeniny detských kočíkov, natriasali báby, hrali sme sa na mamy, na rodinu, vyťahovali sme zo skríň šaty a sukne, čo nám boli veľké, vypchávali ich dekami, aby na nás neviseli a boli dostatočne široké, cítili sme sa výnimočne, ako princezné, ako nevesty. Snívali sme o svadbe, lebo všetci predpokladali, že presne to sa v našich detských hlavách deje. A ktovie, možno nás to skutočne fascinovalo, v 90. rokoch to bola udalosť, výnimočný dotyk s krásou. Študovali sme tabule so svadobnými fotkami vo výkladoch fotoštúdií, boli sme akési nesvoje zo zobrazenia lásky a intimity medzi dvoma ľuďmi vo verejnom priestore, ľuďmi, ktorí boli pre nás úplne cudzí, no zároveň sme si uvedomovali ich reálnosť, že pochádzajú z nášho sveta, dokonca z nášho mesta, veď tie fotky sú z parku v Topoľčiankach. Bozkávali sa, čo mama s ocom nerobili, nikto to nerobil, iba tak herci a herečky v romantických príbehoch v telke, čo bola dokonalosť sama. A tu tomu zrazu niečo chýbalo, strojenosť sme ešte nevedeli pomenovať, skôr nám udierala do očí obyčajnosť tých ľudí, aha, tamtá je škaredá, tento tučný, henten červený v tvári, no aké len má nemožné šaty. Hľadali sme najkrajšiu nevestu. Ňou sme chceli byť.
A potom prišlo prvé sväté prijímanie, čo tam po význame tejto sviatosti, vie to vôbec deväťročné dieťa uchopiť? Pozornosť sa sústredila na šaty, snehobiele, s kruhmi všitými v sukni, s venčekom umelých kvetov. Presne tie, čo boli vystavené vo výklade požičovne, hneď vedľa ozajstných nevestovských. Vlasy natočiť, predné vyčesať a zopnúť. Škoda len, že sa to deje v období alergickej sezóny, ale oči som si určite vydržala nešúchať, nech mi ešte viac neopuchnú a nesčervenejú. Teraz som nevesta, teraz som krásna. To bolo posledný raz, čo som to naozaj a úprimne chcela. Na druhý deň som sa nechala ostrihať na krátko (podľa Kelly z Beverly Hills, samozrejme), onedlho som prestala chodiť do kostola, postupne ma opúšťala aj posadnutosť byť nevestou.
Byť pekná a usmievať sa
Prešlo viac ako dvadsať rokov a zdá sa mi, že svadby sú stále v prvom rade vnímané ako záležitosť žien, akoby sa od ich dievčenských rokov nič nezmenilo, akoby si len potrebovali konečne naplniť túžbu byť krásna. Na čom v podstate nie je nič zlé. Ak si odmyslím povrchnosť tohto želania.
Keď medzi ľuďmi príde reč na nejakú konkrétnu svadbu, skôr či neskôr zaznie aj konštatovanie alebo otázka, či bola nevesta pekná. Ak ste tou nevestou – je úplne jedno, že ste práve sľúbili v dobrom aj v zlom, že máte za sebou mesiace neľahkých príprav, že ste sa práve zbavili veľkej časti svojich úspor, prípadne si rovno zobrali úver, že ste bytosť s rozmanitými ľudskými kvalitami, že práve cítite silné emócie –, jednoducho príde moment, keď budete stáť pred všetkými hosťami, alebo si spravíte selfie so svojím manželom, ak uprednostníte svadbu v najmenšom možnom zložení, a každý, kto sa na vás pozrie, či už naživo alebo na fotke, zhodnotí, ako vyzeráte. Či ste pekná, či ste to s niečím neprehnali, či ste nemali mať viac alebo menej mejkapu, sofistikovanejší účes, kratšie alebo dlhšie šaty. Budete model Nevesta 2019 so svojím skóre. Hlavne sa usmievajte.
Nechcem byť ani na moment stredobodom pozornosti. Nechcem byť za hviezdu a už vôbec nechcem byť pekná nevesta. Nechcem spĺňať predstavy ľudí, ako by som v tento deň mala vyzerať, že by som vôbec nejako mala vyzerať. Pri myšlienke na svadobné šaty ostáva v mojej hlave prázdno, pri pohľade na konkrétne obrázky či modely nezatúžim po žiadnych z nich. Bežnú návštevu kaderníčky som schopná odkladať niekoľko mesiacov, len keď potrebujem zastrihnúť konce vlasov, je nemysliteľné, že by ma nejaká cudzia žena v deň svadby česala, aby som bola pekná, najkrajšia. Kaderníctva a kozmetické salóny sú pre mňa úplne nehostinný svet, nechcem sa podobať ani na jednu zo žien z reklamných plagátov na stenách. Vždy cítim, že tam nemám čo robiť, že tam nepatrím. Nechce sa mi tliachať o nepodstatných veciach a hlúpostiach s tupými pesničkami z Europy 2 na pozadí. Nechcem mať na vlasoch milión prípravkov, ktorých vône sa neviem zbaviť ešte dva týždne. Nechcem byť toho súčasťou, nechcem byť ďalšia z nekonečného radu neviest. A netúžim byť ani výnimočná, v tejto sfére naozaj nie.
Nechcem najkrajší deň v živote
Ľudia, ktorí sa profesionálne motajú okolo svadieb a ich príprav, vraj vedia odhadnúť, či páru manželstvo vydrží. Len na základe toho, ako spolu komunikujú. Dáva to zmysel, ale hádajte čo. Nechcem, aby niekto odhadoval pevnosť vzťahu s mojím mužom a myslel si svoje, keď sa pred ním budeme cukríčkovať pre pár záberov v malebnej lokalite hodinu pred západom slnka.
Keď sa mi do feedu pripletú nejaké svadobné fotky, vidím síce šablónu a pózy, no chcem veriť tomu, že nevesta i ženích si to tak naozaj priali. Že nespravili nič len preto, že sa to patrí alebo musí. Že všetko to pre nich malo význam, že do ničoho neboli dotlačení, že si to od začiatku do konca užívali. Že im to dalo viac ako len tie – prepytujem – gýčové fotky zameniteľné s desiatkami iných párov. Že pred svadbou ani počas nej do toho nenechali vstupovať rodičov aj so zvyškom príbuzenstva. Vo svete, v ktorom chcem žiť, si ľudia chystajú svadby podľa svojich predstáv. Je to oslava ich lásky, ktorej možno veriť, nielen vyčiarkaný to do list.
Moje predstavy = žiadna svadba. Ak by som na čokoľvek svadobné pristúpila, už by to boli predstavy niekoho iného spojené s kopírovaním svadieb iných ľudí – instagramy, pinteresty, inšpiráciu treba, sama od seba to predsa nevymyslím. A keby som sa do toho predsa len pustila, zákonite by som pri tom myslela na všetkých s výnimkou seba, snažila by som sa o ich spokojnosť – spokojnosť so mnou. Nechce sa mi sústreďovať na jeden konkrétny deň a aby všetko bolo tip-top. Zdá sa mi to ako priveľa námahy a energie a (vyhodených) peňazí pre pár hodín (otáznej) zábavy. Nechcem zo svadby robiť projekt svojho života, myslieť na každý detail a pritom sa najviac zo všetkého tešiť na to, ako to už bude za nami a opitého strýka zase niekoľko rokov neuvidím.
Čo úprimne chcem, je funkčné a šťastné manželstvo. A s tým svadba nemá vôbec nič spoločné.
Čauko tradíciám a symbolike
Verím, že v minulosti bola svadba pre páry aj ich rodiny významným dňom a veľkým životným krokom. Čo-to sa zachovalo v symbolike svadobných tradícií, ktoré sa na svadbách vyskytujú dodnes. (A ja v nich veľké čaro nevidím – myslím, že sa zaobídem napríklad bez toho, aby som po tridsiatke pokrytecky dávala najavo svoju nevinnosť bielymi šatami so závojom.) Praktický dopad na život čerstvo oddaných ľudí sa však vytratil. A tak svadbu nemôžem vnímať ani ako ten jeden zásadný predel, po ktorom bude všetko inak. Nebude. Na rozdiel od našich predkov by sme sa vrátili do toho istého bytu, kde spolu už nejaký čas bývame, a pokračovali by sme v živote, aký sme viedli doteraz. Na tom nič meniť nepotrebujem. Jediné, čomu sa nevyhnem, bude vybavovanie nových dokladov a nahlasovanie nového priezviska všade možne. A to si radšej pozriem futbal, bude to kratšie utrpenie.
Svadba teda v mojom prípade bude len formalita, akurát sa mi nechce riešiť ani len to minimum vybavovačiek naokolo. Takže to ešte počká. Vnímam aj ten širší kontext, že ide o spojenie dvoch rodín a rada to oslávim s blízkymi. No bez akéhokoľvek slávnostného pozlátka a silenej zábavy s hecujúcim DJom. Nepotrebujem si to naplánovať ako time of my life od 14.00 do 3.50 a celý čas na pokyn žiariť šťastím ani z toho spraviť párty svojho života a strašne sa opiť. Chcem cítiť radosť a blízkosť – veľmi obyčajne.
Myslím, že bez úprimnosti k sebe a rešpektovania svojich potrieb ťažko fungujú aj vzťahy s inými ľuďmi, partnerský či manželský nevynímajúc. Aby sme žili spokojne, treba sa kutrať vo svojom vnútri, klásť si otázky, hľadať odpovede, pri pochybnostiach hovoriť nie. Nech vieme, kto sme, potom sa to ľahšie dozvedia aj ostatní. Občas tam nájdeme názory, ktoré nie sú celkom v súlade s tým, čo je zaužívané, a nemusí sa to stretnúť s prijatím či pochopením. Niekedy možno stojí za to pre pokoj v rodine ustúpiť, ak nejde o nič zásadné. No sú momenty, keď si treba stáť za svojím, a to sú tie, ktoré sa týkajú výlučne vás. Ak ide o svadbu, vy už dávno nemáte osemnásť a financujete to z vlastného vrecka, nevidím najmenší priestor na kompromisy. Nerobte veci, ktoré vám nič nedávajú, napísala by som vám aj sebe do svadobného priania.