napísala EVA MÉSZÁROSOVÁ
ilustrovala LUFA
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 10. januára 2019.
Deti. Naša Achillova päta. Tak sme sa nakoniec aj my ocitli v tej pavučine povinností, úloh, nekonečných prehováraní a dohováraní, trpezlivého počúvania aj menej trpezlivého zvyšovania hlasu, v zacyklenej sieti stále sa opakujúcich činností, slov, viet… a život beží… a nik nám to nikdy neukázal okatejšie a krajšie ako naše deti.
Je to svojím spôsobom veľmi unikátne, nenapodobiteľné obdobie, ktorého jedinečnosť si uvedomíme ale len z času na čas, najviac asi po príchode domov k našej, pre nás ešte stále akosi „novej“ rodine odniekiaľ „zvonka“, z toho veľkého sveta, ktorý sme pred pár rokmi dobrovoľne na nejaký ten (pre nás zatiaľ neznámy) čas opustili, aby sme sa spolu ponorili do celej hĺbky tých maličkých kúzelných svetov našich detí.
A je to stereotyp. Zabodávajúci sa občas do vás viac než novembrový dážď, klopkajúci vám neustále a neúprosne na čelo, či si ho pýtate alebo nie, jednoducho tam je a neodíde. Neodíde ráno, neodíde večer, občas od neho na chvíľu môžete ujsť vy, ale len preto, aby ste ho tam hneď po príchode domov opäť našli. Stereotyp. Pravá ruka rodičovstva.
A hneď vedľa Stereotypu sedí vaše dieťa. So žiariacimi očami, hľadiace na vás ako na celý svoj vesmír. A vy sa potichu v sebe snažíte zahnať strach, či sa vám podarí splniť všetky tie bezhraničné očakávania, či ste pre neho vesmírom dostatočne dobrým, láskavým, trpezlivým, zaujímavým… a premýšľate, kedy vás asi odhalí. Kedy si uvedomí, že ste len obyčajný človek. Taký ako milión ďalších ľudí. Večne hľadajúci, večne tápajúci, skrývajúci množstvo svojich pochybností za svoj rodičovský úsmev, naháňajúci tie správne odpovede a riešenia niekedy ešte náhodnejšie, než sú všetky nápady vášho dieťaťa, a mýliaci sa takmer rovnako často ako ono samotné.
Je to už raz tak. Dospelosť je mýtus, ale zistíme to, až keď „dospejeme“. Je to presne tá, pre deti taká nedostupná veža, na ktorú celé svoje detstvo zasnene hľadia sťa na hviezdy na nočnej oblohe, neuvedomujúc si pri tom, že celá jej krása spočíva len a výlučne v jej tajuplnosti, v tom detskom sne o nej. Každým schodom do jej najvyšších a najzakázanejších komnát postupne mizne ďalší a ďalší sen, zomiera ďalšia a ďalšia predstava a menia sa všetky postupne na… schody.
Nie, nie všetky detské sny zomrú. Našťastie. Množstvo z nich sa nám raz splní, iné jednoducho len ostanú večne s nami, aj keď nikdy neopustili svoju bezpečnú kolísku v našich mysliach, a ďalšie jednoducho zmiznú. Zabudneme na ne. Až kým neprídu naše deti, ktoré nám mnohé z nich opäť pripomenú.
Je to to najkrajšie a najnudnejšie obdobie zároveň. Aká irónia. Aká absurdná skúška našej rodičovskej lásky, aj tej partnerskej. No čo už. Namiesto spoznávania svojich hraníc pri stúpaní na vysoké končiare hôr či pri dlhých, spoločne prebdených nociach plných nekonečných rozhovorov o živote aj smrti, láske aj nenávisti, nude aj gýči nateraz spolu hľadáme tú poslednú kvapku v pohároch našej trpezlivosti, to úplné dno našich fyzických aj psychických síl, tú tenkú čiaru medzi láskou učiacou a láskou opičou.
A tak sa v tom zmietame, deň po dni, rok po roku, a občas, keď na chvíľu všetko stíchne, keď na chvíľu všetko zhasne, keď sme tu na chvíľu zasa len my, my dvaja, povieme si každý sám pre seba, potichu či nahlas, že máme krásne deti. A potom spolu snívame… hľadíme na naše deti, ako budú raz veľké, budeme s nimi cestovať, ukážeme im celý ten ozajstný, veľký svet, ktorého sa opäť zmocníme, rozpovieme im všetky naše príbehy o ňom, odhalíme im všetky naše, nateraz poschovávané žarty a vtipy, ako sa s nimi zahráme všetky naše obľúbené hry… a snívame… hľadíme na našu budúcnosť ako na tie hviezdy na nočnej oblohe… a vieme, že sme vlastne stále tými deťmi, ktoré prahnú po tom, dostať sa v tej veži o trochu vyššie, o trochu ďalej, do jej ďalších komnát. A to aj napriek tomu, že už sme v nej odhalili nemalé množstvo úplne obyčajných schodov.