Minuloročné radosti 2018

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 3. januára 2019.

Za uplynulým rokom sa obzeráme spolu s Luciou Molnár Satinskou, Lýdiou Ondrušovou a Táňou Sedlákovou. Všetkých troch sme sa pýtali na to, aký bol pre ne rok 2018 a aké radosti a objavy im priniesol. Nie preto, aby sme sa medzi sebou chválili či porovnávali, ale podelili sa o to, čo nás robí šťastnými. Nech vám toho 2019 prinesie čo najviac!

Lucia Molnár Satinská, jazykovedkyňa a prekladateľka

Rok 2018 bol pre mňa veľmi plodný. Porodila som jedno ľudské dieťa a dve knižné. Asi nemusím prízvukovať, že to ľudské mi do života prinieslo najväčšie zmeny. Vytešovala som sa však zo všetkých troch. Na jednej knihe som pracovala ako editorka, išlo o vydanie zobraných klebetníkov môjho otca Gundžovníkov. Na druhej ako prekladateľka – maďarského románu Mŕtve body od Benedeka Tottha, ktorý predstavuje drsný svet tínedžerov.

Zároveň bol pre mňa rok 2018 rokom splnených snov. Bola som porotkyňou literárnej ceny Anasoft Litera. Cenu získala Etela Farkašová za román Scenár, ktorý v sebe prepája množstvo súčasných tém, ako staroba, rodina či hudba. Je to pomalá kniha o rýchlej dobe. Čoraz viac ma baví plniť sny aj iným a predstavujem si, že to robím cez rôzne crowdfundingové kampane. Aj s mojím prispením takto vyšli v roku 2018 napríklad tieto knihy: My sme tí, na ktorých sme čakali, Uletenci, Záhrebská či Vrăjitoare / Čarodějnice a CD Bublina hity. Pripadám si tak trochu ako v 19. storočí, keď bola slovenská kultúra často odkázaná na predplatiteľov a predplatiteľky. Možno sa tá doba vracia a možno to nie je úplne na škodu.

Lýdia Ondrušová, herečka (Divadlo NUDE)

To, čo sa v roku 2017 naplánovalo, rozhodlo či predpokladalo, sa v roku 2018 učinilo. Aj v dobrom aj v zlom. Veľké rozhodnutia, ako už nebyť Petrušová, ale Ondrušová, či dať výpoveď v práci a zisťovať, čo je vlastne toten freelancer. Stala som sa paňou svojho času, sama si dávam deadliny, sama si určujem voľné dni a hovorím si, koľko môžem míňať. Sama som na seba často až príliš láskavá, a potom príliš prísna, keď sama sebe nestíham.

Čo som stihla
V januári ochorieť od vyčerpania. Tridsaťsedem hnisavých vačkov v ústach (áno, rátala som to) mi pomohlo schudnúť tri kilá. Prežila som na banánovom shaku – neštípe, ideálna teplota a konzistencia.

Vo februári sa lyžovať po desiatich rokoch a odbúrať strach zo smrti.

V marci premiérovať v Prahe STOP FUCKING SMILING v divadle snov Venuše ve Švehlovce.

V apríli si zarobiť prvé peniaze písaním na môj blog A predsa sa nevydala, za ktoré som si kúpila električenku na máj.

V máji odpremiérovať bytové divadlo a zažiť kúzlo premeny pár riadkov v grante na zážitok DIVADLA NUDE.

V júni odpremiérovať hru v Prešovskom národnom divadle (vždy som tajne dúfala, že sa mi ozvú, a oni sa ozvali týždeň po tom ako som odišla z práce).

V júli zoznámiť sa so Šimonovými kamarátmi, ktorí nežijú na Slovensku, a tancovať s nimi.

V auguste som sa vydala. Dvakrát.

V septembri som plakala. Stále. Ako jeden muž do našej rodiny prišiel, v septembri nám jeden odišiel. Ešte nikdy mi nikto nezomrel, viete.

Október bol Paríž.

V novembri som nevládala a v decembri premýšľala nad tým, čo všetko som nestihla.

Čo všetko som nestihla a chcem stihnúť v roku 2019, lebo to potrebujem, lebo sa chcem takou stať, lebo mi to prekáža, a nie tak prekáža, že každý je nejaký, ja viem, aká som, ale chcem byť taká, že:

Viac byť s našimi kamarátmi. Viac byť sami dvaja. Viac byť sama. Viac byť. Aj v dobrom aj v zlom.

No a tiež by som už mohla schudnúť a ísť do toho New Yorku.

PS: Prepáčte, že som vám nič neodporučila.

Táňa Sedláková, sociálna psychologička, spoluzakladateľka Zrejme a jedna z organizátoriek Za slušné Slovensko

Rok 2018 bol špeciálny. Intenzívny a náročný. Krutý aj láskavý. Len málokomu v blízkom okolí je potrebné objasňovať, ako ťažko sa spracúvalo zdesenie a smútok, ktoré nás – ale najmä rodiny Kušnírovcov a Kuciakovcov – zaplavili a ako jednoznačne nás následne uchvátila solidarita, láska a dôvera v druhého. Oba póly tejto skúsenosti som prežila na dreň. Ak by mali roky podoby atletických zostáv, rok 2018 by sa začínal vzpriamenou chôdzou a po pondelku 26. februára 2018 pokračoval dlhým kotrmelcom, v ktorého strede panovalo odhodlanie pre vec, ktorá nás všetkých presiahla.

Chôdza počas januára a februára
Začiatkom roka sme s Duškom Martinčokom a partiou našich kamarátok a kamarátov oficiálne založili občianske združenie Zrejme. Naše plány sa počas roka stali skutočnosťou: medzigeneračný festival OLD´s COOL Bratislava, prvýkrát OLD´s COOL Košice, kampaň na Startlabe a knižka Záhrebská: O stacionári pre seniorov, jeho susedoch a kávovare ťažkom ako hroch, medzigeneračná cyklojazda, komunitné stretnutia, kvízy a debaty, spolupráca so samosprávou a s mestom. Počas tohto času som okrem práce pre Zrejme a Fakultu sociálnych studií MU po večeroch piekla kváskový chlieb, čítala si v posteli pri Kubovi a bylinkovom čaji, prípadne sa nechávala uisťovať najlepšou kamarátkou v tom, že zvládnem vystúpiť pred kamerami vo Večeri s Havranom. Počas špeciálnych stredajších večerov sme organizovali sériu premietaní Prvá v obývačke. V kolektíve, teple a prítomní našich bytov sme pozerali a rozdebatúvali filmy zo série Prvá, ktoré dokumentujú život výnimočných žien 20. storočia na Slovensku. Dve posledné diely sme premietali až v lete. Aj ľudia z tohto kolektívu totiž medzitým podrobne sledovali média, prekladali tlačové správy k spomienkovému pochodu a neskôr iniciatívy Za slušné Slovensko do rôznych jazykov, vyklikávali tabuľky všeho druhu, tlačili odznaky a farbili transparenty. Tak ako mnohí ostatní.

Kotrmelec: Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v ich domove
Ďakujem za to, že som mohla byť v tomto ne-čase bližšie pri rodine Jána a Martiny, že som mohla koordinovať organizátorky a organizátorov zhromaždení Za slušné Slovensko na Slovensku a v zahraničí a spolu s ľuďmi, ktorých som spoznala a ktorých si veľmi vážim – s Karolinou, Jurom, Veronku, Peťom a aj s Katkou a Kubom –, mohla spolutvoriť dramaturgiu občianskych zhromaždení v Bratislave. Počas uplynulého roka som mala možnosť stretnúť veľmi veľa odvážnych, odhodlaných, talentovaných a inšpiratívnych ľudí pôsobiacich v rôznych profesiách a žijúcich v rôznych slovenských mestách a krajoch, prípadne v zahraničí. Maťku, Mareka, Evu, Jana, Mirku, Rada, Petru a ďalších. Mnohí z nich pôsobia (alebo čoskoro budú pôsobiť) v dôležitých pozíciách. V čele úradov, v čele firiem, neziskoviek, miest a samospráv, aj v čele politických strán alebo ich častí. Počas tohto roka som tiež – v dobrom aj v tom menej príjemnom – spoznala lepšie samú seba. Upevnila sa tiež vo mne viera v to, že realita môže existovať aj za hranicami našej mnohokrát právom unavenej predstavivosti. Ak ovšem neochvejne veríme ideálom, na ktorých má táto realita stáť, a dôverujeme druhému človeku a spoločným možnostiam spolupráce. My všetci sme tí, na ktorých sme čakali. Usilujme naďalej o to, aby tie slová nevysublimovali a nezostali iba frázou.

Za priehrštie zdrojov krásy, ktorá aj v roku 2018 zachraňovala môj mikrosvet
Film Call Me by Your Name aj so soundrackom Sufjana Stevensa, film Dievča na Cinematiku v Piešťanoch, v ktorých som síce študovala, ale nikdy sa mi nezdali takým úžasným miestom pre život ako po tejto jari, a nakoniec dokumentárny film Hranice práce, ktorý mi pripomína nutnosť deliť sa o vlastné privilégia.
Po Gilmore Girls ma na dlhé roky nebavil žiadny seriál tak ako Geniálna priateľka o chudobe a agresivite na talianskom vidieku, ale aj sile priateľstva a snov.
Divadlo: Sláva Sláve Daubnerovej a vau postave manipulatívnej matky Tennesseeho Williamsa v Sklenenom zverinci.
Literatúra: Nestíhanie book klubov, ale výborná kniha Sarah Bakewell At the Existentialist Café pre milovníkov filozofie, pre všetkých strohý text Skoncovať s Eddym B. vo výbornom preklade Sáry Vybíralovej a séria esejí Feel Free od Zadie Smith pre tých, ktorí ju milujú, alebo pre tých, ktorí ju milovať budú, keď objavia jej vety.
Zážitok z interiéru knižnice Humboldtovej univerzity v Berlíne a ako roky predtým veľká úcta voči ľuďom v bratislavskom Artfore, s ktorými sme ja aj grafik Boris Meluš spolupracovali na zborníku My sme tí, na ktorých sme čakali.
Podcasty: Meet the Writers s Georginou Godwin.
Móda: Dychberúca prehliadka Éter od Martin Hrču a šperkárky Kristíny Španihelovej na Fashion Live 2018.
A nakoniec nemožno nespomenúť ohromenie tvorbou Fridy Kahlo v Magyar Nemzeti Galéria, špeciálne dielami o neúspešných materstvách a telesnom postihnutí.
Objavy na cestách: Daniel Libeskind a Judisches Museum in Berlin, pozorovanie severného Anglicka od Liverpoolu po Scarborough, život a dianie v krásnej Banskej Bystrici, Váh, kolonádový most donekonečna, teplý betón a veľký potenciál Piešťan. Najkrajšia minivláčiková trasa Bielymi Karpatmi z Čachtíc do Vrboviec.
Skladbou tohto roka je pre mňa Zbigniew Preisner – Song For The Unification Of Europe, pretože tá mi hrala v hlave často a dokola. Inak hudbou zrejme nikoho veľmi neinšpirujem, keďže som zo všetkého najčastejšie pre odbúranie hnevu počúvala disco, konkrétne Michaela Jacksona a Bee Gees. Just beat it, beat it, no one wants to be defeated… & More than a woman to me…

Osobné a verejné
Keď som počas Vianoc pred x rokmi objavila knihu rozhovorov Jany Juráňovej s Agnešou Kalinovou, opakovane sa mi popri čítaní zastavovala myseľ nad tým, ako to husté prepletenie verejného a osobného života táto žena dokázala zvládať s toľkou eleganciou a nadhľadom. Stále tomu nerozumiem. Ale už o čosi lepšie rozumiem tomu, že toto prepletenie sa môže stať nečakane a diať veľmi intenzívne, občas veľmi bolestivo a často ohromujúco nádherne. Som vďačná za uplynulý rok a verím tomu, že to, čo mi tento rok daroval, budem môcť ďalej zdieľať s blízkymi a tiež posúvať ďalej k neznámym druhým.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.