Čo robíme matkám

napísala ZUZANA SOTÁKOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 28. októbra 2021.

Odpila som si z druhého piva. Ožila som. Veľké mesto. Nie Slovensko. Nikto ma nesúdi pohľadom. Aké oslobodzujúce. Jasné, veď dieťa nie je pri mne. Čo by súdili. No nesúdia, ani keď je so mnou na pive. Fasa. Mám pocit, že mi mozog konečne funguje. Nie litre kávy. Nie zelený čajíček. Nie päť pohárov filtrovanej vody. EEE, pivo. Jediné, čo mi dnes nabudilo mozog a prebralo ma po celodennej šichte s dieťaťom, so starostlivosťou o domácnosť a s prácou. V ušiach mám vypeckovaný playlist z Tarantinových filmov. Pif-pif-pif, odstreľujem jednu úlohu za druhou. Článok za dve hoďky, done! Pár eventov, príspevky na FB, desiatky mailov, pif-pif-pif. Strieľam ich ako ruže na kolotočoch. Vyniesť smeti, roztrhnuté vrecko pred výťahom, rukami zhŕňam pokakané plienky a zhnité hrušky, check. Poliať kvety, vyprať, vyvesiť, zložiť suché, vymeniť voňačku v hajzli, doplniť plienky v prebaľovacom kútiku, vygoogliť a uvariť tri druhy baby jedla, navariť sebe, nestihnúť to zjesť, upratať chladničku, vyčistiť sajrat z kuchynského odtoku, pozbierať kocky zo zeme, poláskať robotický vysávač a postarať sa o neho viac ako on o podlahy… Pif-pif-pif. Snívať, ale nezažívať. Čítať knihu, vyšívať, presádzať, písať knihu, tancovať v klube, kukať film v kine, milovať sa do rána. Túžiť, zabudnúť. Odpisovať rodičom, odpisovať svokrovcom, odpovedať na otázky, žiadne o sebe nedostať. Byť a nebyť. Matka, nie žena. Dcéra, nie dospelá.

A do toho mi začne: Cucurrucucú paloma – pusti si, bude ti lepšie. Slúchadlá nutné!

Často myslím na to, čo to robíme matkám. Zľahčujeme ich problémy, lebo ich nevieme precítiť, prekrúcame očami, keď rozprávajú o svojich deťoch. Nevážime si ich prácu, lebo jej výsledky uvidíme až s odstupom dlhého času a nie hneď. Spochybňujeme ich na každom kroku, či sa rozhodnú tak, alebo onak. Áno, robím to aj ja! A to kým som nemala dieťa, žiadna matka ma nezaujímala. Fakt! A ani teraz ma extra nevzrušujú a ich deti už vôbec, ale myslím na ne, na to, čo im robíme. Hoci z deciek mi naozaj stačí to moje. Ešteže je fasa, cool, veselé a vtipné. Ľúbim ho ako koňa. Musím však byť denne bez neho aspoň na pár hodín, lebo ma prepne do robotického mother nastavenia, a to vám je totálne zlé! Dochádzajú mi vtedy výmysly, hranie sa mení na zaspávanie nad dieťaťom, tuhnú mi kĺby, kolená vŕzgajú. Prichádza tunelové videnie, všade vidím špinu, špina mi padá na hlavu z každej strany, smrdí mi tričko, na konci dňa už nemám žiadne čisté tričko. Žarty striedajú hysáky. 

Tá nesloboda oproti životu pred dieťaťom je niekedy mučivá! Niežeby som vymetala kluby, ale mať tú možnosť robiť hocikedy-hocičo… Napríklad skočiť na lietadlo a ísť za kamošom na Malorku, kecať do rána a kresliť si do zošitov. Alebo ísť na festival a naháňať filmové projekcie. Vyvaľovať sa ako hroch v kúpeľoch od otváracej do záverečnej. To mentálne prestavenie je španielska čižma, furt to tlačí – vedome, podvedome, je to tam, nevieš to vyzliecť, kričíš ako najatá, ticho plačeš, nadávaš ako robotník, keď mu drbne tehla na nohu, mlčíš ako Ghándí – nič. NiČ!!!

Nechápeš, o čom to píšem? Asi nie si matka. Alebo si a si s tým na sto percent stotožnená. Ale podľa mňa tento text číta aj matka, ktorá presne vie, čo myslím. Možno pivo nie je v jej prípade pivo, ale víno alebo meditácia. Možno namiesto vyšívania robí mandaly. A možno nemá robotický vysávač, ale používa metlu. Však to je jedno. Hlavne, že sa chápeme. 

A tie peniaze, čo ti dá štát? Si robíš srandu? Akože fakt? To vám hrá v hlave, keď lúštite hlavolam podpory. A potom príde zoskok z materskej na rodičovskú. To si fakt robíš srandu? V hlave vám zarezonuje tento výsmech matkám. Tak si poviete, veď skúsim pracovať. Ok, ale ako s dieťaťom? Brať si ho do práce? Skúsiť jasle? A vezmú také škvŕňa? A koľko to bude stáť? A musím si vybrať medzi fulltime, alebo nič? Niečo medzi nie je? Kompromisy nie sú na stole? Ja si vo svojej práci vyberať nemusím. Viem, asi som sa narodila pod šťastnou hviezdou, no státisíce žien nie. Štve ma to tak, že mám chuť ísť na barikády a ohádzať zakakanými plienkami celý parlament, vládu a vlastne každého, kto bol od vzniku tohto štátu pri moci, lebo nikto pre matky nič neurobil. A teda ani pre deti. A teda ani pre ich partnerov. A pre ich partnerky už vôbec nie. A teda celkovo vlastne pre nikoho. Fasa. Hlavne, že sa majú radi/y.

Nesúďme sa, nesúďme druhých. Nedávajme rady. Kým nie sú žiadané. Doprajme si slobodu. Doprajme si zážitky. Doprajme si spanilú jazdu životom. Doprajme si to, čo potrebujeme. Nekukajme závistlivo instagramy, nekukajme na to, čo majú oblečené druhé deti v kočíkoch, keď príde jeseň, nesledujme, čo parkuje susedovi pred barákom. Buďme šťastní všetci a šťastné bude aj dieťa. Dajme si priestor, vytvorme si dancefloor vo svojom živote, zaskáčme si tak, že nám vyvrie krv, dajme si ponor do vane, vybehnime nahí a nahé do dažďa, vyváľajme sa v tráve.

Majme radi/y matky, lebo dávajú to, čo nikto iný. Je to masaker – či sú na to pripravené, alebo nie. Precíťme ich trable a vezmime im z pliec zbytočnú ťarchu, ktorú tam nosia pre očakávania a predsudky. Nezaslúžia si niesť ju samy!

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.