Čo bolo potom

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala LUCIA BUDZÁKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 14. októbra 2021.

Tak takýto je slobodný život. Sama v izbe aj v ďalšej, aj v tej vedľa nej. Škatuľu po škatuli, pristávam na novom mieste. 

Stále ho vyhľadávam. Jeho príspevky sú také všedné, akoby sa nič nestalo. Ako môže byť taký… Hľadám správne slovo pre svoj pocit ublíženia, no stačí jeden sebareflexívny pohľad na vlastný feed, aby som sklapla. Život ide ďalej a my zdieľame tie kúsky, čo sa nemenia. Až kým sa neusadí prach aj tam, kde teraz ostatní nedovidia.

Počúvam patetické piesne, ktoré mu v duchu venujem. Zverejňujem len tie, ktoré sú tak na polceste k môjmu skutočnému pocitu. On však vyťahuje ťažký kaliber. Skladbu, pri ktorej som už raz vyrevúvala, že mi nie je súdená láska. Vie o tom, dobre o tom vie. Vie? Čo tým chce povedať?! Veď to povedz normálne, stále ti píšem, nahnutá tak blízko, ako len sa cez displej dá. Stále mám problém priznať mu rovnaké výsady, ako mám ja. Že môžeme šifrovať, môžeme si žiť svoje životy, môžeme si jeden deň chýbať a o chvíľu môžeme zabudnúť. Aj v tomto sme spolu, už navždy sme spolu v tom, čo bolo potom.

To, čo sme spolu zažili, na mňa dýcha zo známych ciest, slov, ľudí. S nehou to ukladám späť do minulosti. Čo ma v tej (ne)prítomnosti škrie, je nekonečný zástup maličkostí, všetko, čo kedysi bolo naplnené láskou. Toto som sa mala naučiť? Že sa ráta každé gesto, každý dotyk, slovo, unavené spočinutie v spoločnej zhode? Že skutočná láska je v ruke odloženej na mojich bokoch a identických jedlách na raňajky?

Strata je, viac než čokoľvek iné, predovšetkým fyzický pocit. Smútok, ktorý prežívam, sa mi ťažko pomenúva. Občas, keď sa mi nedostáva slov (najmä na otázky o nás), pochybujem, či teda cítim. Či to robím správne, či viem lásku, alebo len manipulujem. Akoby som bola náhle bezcitná, neviem pomenovať, čo sa vo mne deje, žiadne slovo to celkom nevystihne. O to presvedčivejší je pocit nevoľnosti, ktorý ma v týchto dňoch prepadá. Akoby mi vlastné telo chcelo pomôcť, ukázať mi, čo sa so mnou skutočne deje. Hláskuje mi to v útrobách, búši v hlave, víri trupom. Dvíhajú sa vo mne vlny presýtenia a prázdnoty, pretekajú okrajmi. Čosi vytrvalo udiera do môjho stredu, znemožňuje plné nádychy. V tých chvíľach musím žiť prikrčená, aby som sa mohla prešmyknúť popri zraneniach bez povšimnutia. Sebaanalýza na chvíľu ustupuje prežitiu. 

Oddelenie našich životov je fyzický proces. A nielen v týchto dňoch, keď ukladám veci na kôpky ako mojejeho a na vyhodenie. Metabolizuje mi v tele, triedi udalosti na novú energiu a temno, ktoré treba vylúčiť. Lúčenie tak prebieha všetkým, čo mám, kožou, črevami, očami, chrbticou. 

Chcieť niekedy nestačí, nie navždy a rovnako nie na všetko. Potrebujem: svoju trpezlivosť, súcit, nehu. Čas, ktorý mi nikto iný nedaruje.

Som na medziposchodí, uprostred. V novom byte, v ktorom si zvykám žiť sama, bez neho. Je krásny a preto je to ľahšie, ale aj tak sa bojím vŕzgajúcej podlahy. Na chvíľu som tu doma. Ako v hoteli, kde je všetko lepšie a nič mi nepatrí. Snažím sa usadiť v každej izbe, zakopávam o cudzie príbehy. Snažím sa pomedzi ne vychodiť si vlastné chodníčky. Uveriť, že ma niekde čaká dobrý život, s takouto veľkou kúpeľňou a kuchyňou, snažím sa. Najviac sa mi však nechce znova samej sa do toho všetkého púšťať. Vychádzať každý deň do bezodného života. Bez záchytného bodu, vykoľajená z osi. Zapadla som do toho, čo som poznala predtým. Režim diktovaný všetkými dostupnými analgetikami, veľa času online, napojená na cudzie príbehy. Veľa cukru, najviac zmrzliny, hlavne nevariť, istotu v žalúdku doplniť pečivom. Práca ako forma prokrastinácie, spoločenský život tiež. Päť minút jógy pre pocit, že sa nerúcam.

Márnosť vo mne stúpala, keď som sa mala baliť. Množstvo vecí, nekonečne veľa, plné skrine a police, a stále nie je koniec. Rozoberanie spoločného. Polovica je ešte u neho. Zbytočnosť toho všetkého, záplava predmetov, s ktorými neviem, čo si počať. Unavená už len z predstavy, čo všetko ma čaká, kým si zariadim nový život

Terapeutka vraví, že nie je dobrý ani zlý spôsob, ako to celé spracovať. Najlepší spôsob je ten môj, len ho treba prestať súdiť. A tak pozerám seriál, kde žena vrieska o konci svojho vzťahu: He thinks I will be a shitty mother!”A ja revem večer do vankúša, po celodennom predstieraní radosti z nového vzťahu kamošky. Odchádzam z koncertu, kde hrá bubeník jeho chlapčenského sna. Striedavo vynechávam a vyhľadávam patetické piesne, algoritmy playlistu z toho môžu aj vybuchnúť. Píšem mu vecné správy o balení, sťahovaní a vyzdvihovaní, aby sme sa mohli chvíľu rozprávať o tom, ako sa máme. Samozrejme, nie, ako sa naozaj cítime, to si môžem len domýšľať. Držím v ruke telefón, je horúci z celodenného očakávania.

Čo by sme si vlastne ešte povedali? Posadnutá túžbou mať veci pod kontrolou, chcem vedieť všetko a nevládzem spracovať nič. Myslím, že rozumiem, prečo sme spolu boli aj prečo už nie sme. 

Prvýkrát, keď použil slovo rozchod, myslela som, že sa povraciam. Vlna paniky sa zdvihla od žalúdka a zaliala mi celé telo, zadúšala som sa slzami. Dopadali mi na tvár s vodou zo sprchy, studenou, pokoj, pokoj. Zbesilo som sa hrabala v zásuvke, hľadala Lexaurin a nadávala si, že vyhadzujem lieky po záruke. Za stolom jeho otočený chrbát, moja hlava medzi kolenami. A dýcham. Zatriasol sa mi svet, stratila som pôdu pod nohami.

Teraz to bolo iné, to slovo sa stránil vysloviť, kým som ho nevytiahla ja. Obaja vieme, že odďaľovať to nemá zmysel. Zaseknutí na mieste, na ktorom nechce byť nikto z nás. Pohodlie domova je, keď spočívame v tom malom kúsku, ktorý nie je bojovým poľom. Hladinu čeria nenaplnené očakávania, búrky, ktoré sa odrážajú z môjho vnútra. Plačem, ale vlastne mi len stekajú slzy, rozprávame sa pokojne. Chcem mu povedať, že to cítim tiež, že to proste nejde. Hovoríme s chladnými hlavami, otvorenými srdciami: pozri, už to tam nie je. Najlepšie bude prestať, kým sa celkom pokazíme. Všetka voda sa zo mňa vylieva, až keď odchádza, dáva mi priestor. Môžem nahlas vzlykať. Nie je to nezmieriteľný plač, nie je to neuveriteľné, nepredstaviteľné. Musí ale ísť von.

Nepotrebujem počuť, že mu chýbam. Bola som pri tom, keď ma ľúbil, a nech mi povedia oni alebo cudzí on čokoľvek, tá láska je skutočná. Stále, večne, rovnako. Naše cesty sa rozišli a my každý inak, po svojom, ilustrujeme sebe a druhým prečo. On ide sústredene, svedomito ďalej. Ponúka mi odvoz, izbu, čokoľvek, čo nám patrilo, je stále moje. Na mňa všade vyskakuje naša stará láska. Dojíma ma v spoločných ľuďoch, miestach, ešte teplá je spomienka, ako som kráčala ulicou hore od námestia. Bavilo nás to, hľadať spoločné rituály, vytvárať si spoločný priestor. Teraz ten priestor bolí delením, som patetická. Potrebujem si zažiť tú stratu, potrebujem vzlykať z plných pľúc. Nové nádychy. 

Výmena je uzavretá, sadá prach. My v tom víre trpezlivo čakáme. Ešte to trocha páli v očiach, občas v rozvírených zrnkách vidíme prízraky. Obaja vieme, že je to márne. Po načiahnutí prejde ruka prázdnym vzduchom, už tu nič nie je. Vyčkávame teda, sedíme s naším vzťahom a čakáme, kedy to zovretie povolí.

Samej seba sa pýtam, aká je teda láska. Či môžem s niekým byť tak, ako si predstavujem. Vraj sú to len momenty, dvaja nikdy nie sú jedno. Záblesky súznenia. V mojej hlave je zmätok, koľko ich teda má byť, ako dlho, akej kvality. Nemusíme sa pretvarovať – rozdiely medzi nami boli celkom očividné. Nie iba preto, čo počúvame, s kým sa rozprávame, koho volíme, koľko míňame na jedlo, koľko sa hýbeme a kedy vstávame. Ale práve aj pre ne. Niekde medzi tým všetkým sme sa učili spolu žiť, až kým toho nebolo dosť. Priestor na manévrovanie sa stále zužoval, jedna izba neuniesla toľko histórie a budúcnosti. 

Som posadnutá túžbou nájsť tú zlomovú chybu. Na začiatku alebo na konci? Akoby existovala jediná odpoveď na to, kto sme (boli). Opakujem si: To, že veci boli dobré, neznamená, že to, čo sa deje teraz, je nesprávne. To, že to prešlo, neznamená, že sme pre seba neboli tí správni. Momenty.

Chcela by som, aby si toto čítal, poslať ti taký list. Chcela by som teda, aby si bol iný. Ty, skutočný ty, pre teba tento list nie je, hoci ti ho píšem. Nebudeš počuť, čo ti hovorím, nebudeš cítiť. Mala by som viac písať, povieš, lebo to viem dobre. Nepreniknem ďalej, to sa nám ukázalo. Budem musieť písať pre iného a to je celá pointa. A obaja musíme nájsť niekoho, kto nám rozumie, s kým si okrem lásky rozumieme. Ty a ja sa už nezmeníme. 


editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

2 myšlienky na “Čo bolo potom

  1. “S kým si okrem lásky rozumieme.” Vau. Čisté krásno. Klobúk dole, najkrajšie a najintímnejšie slová, aké som za poslednú dobu čítala.

  2. Nedej se. Aj tak sa volá relácia na Českej televízii, môžete ma považovať za milovníčku plytkých fráz, ALE CHCE TO ČAS. A áno, na sociálnych sieťach vám dobre radia, po rozchode si vymažte číslo, zablokujte, nestalkujte, vymažte aj emaily a aj SMS, lebo to čo tam bolo pekné – to bolo pekné. Ale už to nie je pekné. Keď zjete salónku na Vianoce tiež Vám tie šuchotavé farebné papieriky neležia na stole alebo pod stromčekom ďalší rok, či? Teraz to znie, že som strááášne nad vecou, ale toto čo píšem som nadobudla dôsledným empirickým výskumom, xi xi aj by som sa zasmiala, ale viete ani po šiestich rokoch od “rozchodu” mi to nie je smiešne, ale nebudem ani kvôli tomu hádzať rádio a TV cez okno a ani rituálne páliť fotky niekde v krípope ako starý úchylák. /btw. fotky sú už pár rokov rozstrihané, hi hi smajlík…/ proste začnite niečo robiť, ako na Vás pôjde vlna spomienkového optimizmu, zas.atej nostalgie, povedzte si frázu od známeho SR expolitika, chalani Vám musí .ebať.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *