Môj život medzi narcismi

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. novembra 2021.

Jednou z najčastejších výčitiek voči tej dnešnej mladej generácii, respektíve súčasnej spoločnosti ako takej, je narcizmus. Zväčša sa tým asi myslí arogancia, márnivosť a sebeckosť. Aspoň tak usudzujem z kontextu takýchto obvinení, ktoré sa zvyčajne týkajú najmä mladých ľudí. Paralelne bujnie diskusia o pestovaní zdravého sebavedomia a vedomia vlastnej hodnoty, najmä s dôrazom na historicky marginalizované komunity. Čo teda skutočne znamená žiť život narcisa? Dopredu vás varujem, že okrem spochybnenia niektorých mýtov vás v nasledujúcich riadkoch čaká aj veľmi osobná perspektíva.

Predovšetkým si ujasnime, že narcizmus nie je pridlhé pozeranie sa do zrkadla ani do kamery svojho telefónu, ale psychiatrická porucha. Cyklicky sa objavujú poplašné správy o jej masovom šírení, delta variante narcizmu. Triezvejšie texty vysvetľujú, že podľa dlhodobých štatistík sa narcizmus v patologickej podobe týka približne jedného percenta populácie. Iné zdroje uvádzajú rozpätie od dvoch do deviatich percent, určite sa však netýka celej mileniálskej generácie a mladších. Narcistické črty a prejavy sa v určitých situáciách môžu objaviť u kohokoľvek. To však neznamená, že sme skutočne všetci narcistami a narcistkami. V aktuálnych debatách s týmto pojmom narábame naozaj voľne a diagnózy veľkoryso uštedrujeme i pri prejavoch duševne zdravého človeka. Aj narcistické správanie je totiž spektrum. Je neodškriepiteľné, že štruktúra našej spoločnosti mu vytvára ideálne prostredie a formujú nás mnohé dynamiky, ktoré možno charakterizovať ako narcistické. Kapitalizmus odmeňuje sebavedomie aj na hranici bezohľadnosti, žijeme v neustálej súťaži zameranej na dokazovanie vlastnej hodnoty. Tá je zároveň neprestajne spochybňovaná komerčnými entitami a ich falošnými prísľubmi zakúpenia sebahodnoty prostredníctvom najnovšieho tovaru, čo si mnohokrát vyžaduje rovnako nekompromisnú obranu. Nášmu prežívaniu dominujú nekonečné možnosti sebaprezentácie, konzumovanie a vytváranie svojich lepších (seba)obrazov. 

Individualizmus a povrchnosť nášho života však nie je narcizmus. Podobne ako zlá nálada nie je depresia, aj v tomto prípade môžu byť amatérske diagnózy kontraproduktívne. Ak hľadáme riešenie, potrebujeme problém predovšetkým presne pomenovať.

Znejasňujúco zároveň pôsobia aj zdroje, ktoré by mali prinášať objektívne poznatky. Vedecké výskumy (aj ich zľudovelá podoba vo forme osobnostných testov) sú v niektorých prípadoch prezentované a interpretované bez nevyhnutného kontextu a nuáns. Napríklad Kristin Dombek vysvetľuje, že narcistické osobnosti boli vždy diagnostikované zo špecifickej historickej i osobnej perspektívy. Daddy Freud kedysi narcizmus chápal ako prevažne ženský údel, dnes ním nálepkujeme hlavne mužov (populárnu psychológiu totiž konzumujú najmä ich polovičky). Všetci sa pritom rodíme s pocitom, že sme stred vesmíru. Táto kvalita časom prirodzene ustupuje, a preto mladší človek bude vždy dosahovať vyššie hodnoty na narcistickej škále než staršia osoba. Dúfam, že aj vy budete súhlasiť s Dombekovou, že napríklad trend stúpajúceho pocitu vlastnej hodnoty u žien by sa v historickom kontexte patrilo vlastne aj osláviť.

Problematická je aj samotná diagnóza, ktorú v súčasnosti štandardne definuje pojem grandiozita (pocit vznešenosti a veľkoleposti) a prítomnosť minimálne piatich príznakov zahŕňajúcich pocit vlastnej jedinečnosti, fantázie o úspechu či potrebu obdivu. To sú javy, ktoré v určitej miere poznáme všetci a všetky. Zopakujem, že špeciálne životaschopné sú práve v individualistickej spoločnosti poháňanej neustálym vyvolávaním pocitu nedostatočnosti. A s rovnakou ľahkosťou ich preto tiež vieme prisúdiť komukoľvek ďalšiemu. Kľúčová je však miera týchto prejavov. Povedať, že všetkým narcisom chýba empatia, je nepresné zjednodušenie. Je však dôležité vedieť, že nedostatok empatie patrí medzi hlavné charakteristiky takýchto ľudí. Skúsenosť so situáciou, keď našu empatiu otupili iné priority, máme všetci. Problém nastáva, keď v správaní človeka dominuje pocit vlastnej nadradenosti, ktorý ústi až do zneužívania ostatných.

V diskusii o narcizme sa, našťastie, čoraz častejšie objavujú aj hlbšie informácie než lajfstajlový generačný hejt. Zväčša ide o príspevky, ktoré (prevažne ženám) ozrejmujú toxické prejavy narcistickej osobnosti v (prevažne partnerských) vzťahoch. Deštruktívne pôsobenie takýchto prejavov citlivo približuje napríklad novinárka Iva Mrvová alebo séria o narcizme z pohľadu výchovy na Heroine.cz. Definície psychického týrania sú naozaj do veľkej miery zhodné s tým, ako ničivo sa môže prejavovať človek s narcistickou poruchou osobnosti. Pocit vlastnej výnimočnosti si totiž môže potvrdzovať práve ponižovaním a zneužívaním ostatných ľudí a, prirodzene, veľmi intenzívne aj v intímnych vzťahoch. Sýtenie neprimeraných narcisových potrieb neraz vyústi do prakticky úplného rozkladu sebavedomia jeho objektu. Znalosť toho, ako sa skutočne prejavuje narcistická osobnosť, môže byť dobrou prevenciou a tiež pomocou pri naprávaní škôd napáchaných narcistom/narcistkou na našej psychike. Medializované opisy konkrétnych psychologických dynamík umožňujú lepšie porozumieť prežitej traumatickej skúsenosti – či vôbec si uvedomiť, že nejakú prežívame. Zistenie, že máme do činenia s narcisom, nám môže otvoriť oči, zbaviť nás neprimeraných výčitiek a nakoniec priniesť aj úľavu a oslobodenie. Preto je určite progres, že trópy o zaľúbených pohľadoch do zrkadla nahrádza obraz nebezpečného manipulátora.

Ani tento obraz však nie je jednorozmerný. Už po krátkom gúglení sa totiž dozvieme aj to, že narcisov nezdravý pocit vlastnej dôležitosti a oprávnenosti je vlastne dômyselnou kamuflážou. Narcizmus je v skutočnosti prejavom hlbokej vnútornej neistoty a nedostatku pocitu vlastnej hodnoty, ktoré sa usiluje kompenzovať externými zdrojmi. Nafúknuté ego, ktoré je často najviditeľnejší príznak, fakticky chráni hrozivú krehkosť narcisa. Najlepšia obrana je predsa útok, neomylný nemôže byť kritizovaný. Opäť je to niečo, s čím sa v slabej chvíľke dokáže identifikovať aj zdravý človek, no v narcisticky hraničných polohách dochádza ku kamuflovaniu vlastných neistôt na úkor ostatných ľudí. Na večnú otázku Prečo? v skratke platí štandardné: určitá predispozícia plus čosi v detstve. Samozrejme, to v žiadnom prípade neznamená, že máme ďalej trpieť, lebo narcista/ka čosi nedostali od rodičov… Vedecké poznatky o tejto diagnóze nám však ukazujú komplexnejší obraz. Narcizmus jednoducho nie je nadávka.

Tvrdím to ako človek, ktorý si nemyslí, že treba zatratiť celú generáciu a ani že v partnerstve je v poriadku nosiť krehké ego svojej polovičky na vlastných bedrách. Tvrdím to zároveň ako niekto, kto má skúsenosť so sýtením hardcore narcisa v kruhu svojich najbližších. Tvrdím to tiež ako jedna z (vraj!) mála žien, ktoré túto populárnu diagnózu majú aj na oficiálnych papieroch. Dôkazom nech vám je moja potreba podeliť sa s vami o túto moju výnimočnosť… Najmä si však myslím, že sa netreba báť hovoriť o tom, čo znamená. Narcistický typ osobnosti bol len jeden z dlhého zoznamu pozorovaní, ktorými ma moja doktorka pred rokmi vyslobodila z nepomenovateľného tápania vo vlastnom vnútri. Pretože diagnóza nemusí byť klietkou a patologizovaním, ale mapou na cestu von z temného lesa. Mne táto konkrétna pomohla porozumieť protipólom vlastného prežívania, v ktorom sa snúbi dojem, že všetko viem najlepšie na svete a zároveň k tomu zúrivo potrebujem odobrenie ostatných. A rokmi si pomaly, postupne cvičím vnútorný radar na rozoznávanie svojich adekvátnych potrieb a narcistického vyčíňania.

Nevyhnutne to znamená budovanie zdravého sebavedomia, respektíve sebahodnoty. Odporúča sa praktizovanie mindfulness, odpúšťanie a súcit so sebou i s ostatnými, rešpektovanie sľubov a hraníc, ako aj sústredenie sa na budovanie vzťahov a komunity. A samozrejme, odborná pomoc. Udržať nízke pudy svojho narcizmu prevažne v latentnej miere mi osobne pomohlo aj opustenie fixnej predstavy o nadľudskej dokonalosti. Bez tlaku byť neustále výnimočná a vynikajúca som zmierlivejšia k sebe aj k ostatným. Menej ulietavam v nárokoch i vo fantáziách, už sa nechcem vždy zapáčiť. Väčšinou. Tiež sa učím prijať, že napriek všetkému niekedy jednoducho potrebujem viac. Pre niektorých preto budem vždy neznesiteľná, ale s ľuďmi, na ktorých mi záleží, už vieme, čo od seba môžeme čakať. A hoci riskujem, že vyzniem skutočne samoľúbo, pre realistický obraz sa mi zdá dôležité zdôrazniť, že v mojom prípade sa nebavíme o skutočne chorobnej patológii, ale o relatívnom vychýlení osobnosti. Mám to teda, v celej svojej mileniálskej paráde, o čosi ľahšie.

Uvedomujem si, že našu spoločnosť polarizuje zástup omnoho pálčivejších tém ako narcizmus. No ak považujeme narcizmus za natoľko kľúčovú ingredienciu zeitgeistu, mali by sme rozumieť, o čom vlastne hovoríme. Pri celej komplexnosti tejto témy je totiž pomerne jednoduché zlepšiť spôsob, akým ju vnímame a prežívame. Narcizmus nie je na mieste zľahčovať ani démonizovať. Je to predovšetkým psychiatrická kategória a tak k nemu aj pristupujme. Definície a diagnózy nechajme v odborných rukách. Rozprávajme sa o tom, aká je jeho skutočná podoba, hovorme o svojej skúsenosti. S týmto poznaním môžeme byť oporou pre ľudí, ktorí to potrebujú. Aj tých, ktorých zranenie a trauma sa prejavuje práve narcizmom. Takýto súcit nie je úlohou partneriek, partnerov, rodiny či podriadených narcistickej osobnosti. Ako spoločnosť si však môžeme dovoliť túto veľkorysosť a pristupovať k narcizmu citlivo, bez patologizácie, s ohľadom na korene, z ktorých pramení. Ak vás naprieč týmto textom uisťujem, že mnohé narcistické charakteristiky sú normálnou súčasťou nášho života, je to práve preto, aby sme lepšie rozumeli tomu, čo už normálne nie je. Narcistická panika a šermovanie týmto pojmom pri každej návšteve Instagramu tomuto porozumeniu nepomáha, naopak. Pred zranením nikoho z nás neochráni nálepkovanie, urobia to len pevné hranice. A tie si – každá a každý za seba aj ako celá spoločnosť – vieme vybudovať predovšetkým na základe reálneho pohľadu na to, čo narcizmus skutočne znamená.

Tento text nie je odborným príspevkom. V prípade potreby pomoci týkajúcej sa narcizmu sa môžete obrátiť napríklad na Ligu za duševné zdravie.


editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

2 myšlienky na “Môj život medzi narcismi

  1. Viete, zistiť či ste, nie ste narcis, vykazujete znaky narcistu alebo nevykazujete je veľmi ťažký. Obzvlášť, ak ste v oslabení. A keď ste v oslabení a niekto Vám povie, že ste narcista a aj tak sa s vami ďalej baví, načo sa s vami baví? Načo Vás potrebuje k životu? Nie je tento človek náhodou väčší narcista ako ste Vy samotný? áno, vaša pochybnosť vás hlodá správnym smerom, len to si uvedomíte až po dlhom, dlhom čase, či už ste narcisti alebo nie ste, či si to uvedomuje alebo nie, skúste sa aspoň občas, napríklad raz za týždeň, na všetko pozerať s odstupom… mnoho vecí sa vám vyjaví v inej perspektíve, či už viac prijateľnej alebo menej, ale nebudete ponorení do názorov iných…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *