Chvála triezvosti

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala KATARÍNA HUTNÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 14. marca 2019.

Vždy som bola tá, kto na ponuku alkoholu nepovedal nie. Soňa? Jasné, tá si dá. Večerné posedenia, udalosti s väčšou spoločenskou účasťou, zastávky počas výletu, ranné nákupy v potravinách pred túrou, piatok sama doma, hociktorý deň sama doma, automaticky k tomu patril alkohol, aspoň dve pivká, lebo jedno človek vlastne ani necíti. Chutilo mi to, rozväzovalo mi to jazyk, začleňovalo ma to niekam, prípadne mi to pomáhalo prekonať pocit, že (zrovna) nikam nepatrím. Kým pred inými drogami som vždy mala rešpekt a nikdy som netúžila, aby prebrali kontrolu nad mojím telom a mysľou, s alkoholom som sa jej rada vzdávala. Navyše bol vždy neuveriteľne dostupný, tolerovaný, žiadaný a aj keď po ňom neraz nasledovali ťažké rána, vedela som, čo sa deje, že to prejde. Kým som mohla ležať v prázdnom byte a driemať pri zvukoch z ulice, vlastne som si aj opicu tak trochu užívala. Áno, bol to úplne premárnený čas, ale bola som jednoducho vypnutá, znefukčnená, bez zodpovednosti, svet neexistoval, jediné, čo bolo prítomné, bola celkom konkrétna bolesť s obmedzeným trvaním, ktorá nenechávala žiadny priestor emóciám. Och, a to potešenie, keď som si zvládla dať sprchu, vymotať sa von, kúpiť si kebab a kolu, keď som sa pomaly vracala medzi plnohodnotné bytosti s plným vedomím, ale ešte som bola len na pomedzí, stále tak trochu v bezfarebnom, tichom sne.

Nikdy som nebola spokojná so svojou realitou, chcela som niečo viac, kúzla, ohňostroje, zadúšajúci pocit šťastia. Dokonalosť, pochopenie a obľúbenosť, ako sa to deje vo filmoch a na sociálnych sieťach. A tak som na sebe skúšala dostupné ilúzie. Kým som tvrdila, ako neznášam nakupovanie, pravidelne som obchádzala obchody s oblečením a hľadala v nich niečo, čo ma vyjadrí, odlíši. Doma som stála pred zrkadlom, skúšala rôzne odtiene rúžov, účesy, čokoľvek, čo by zo mňa spravilo ženu, ktorá presne vie, čo jej pristane, a vďaka tomu je jej život lepší. Ženu, ktorá nevyzerá, nespráva sa a necíti sa ako ja. Omylne, zraniteľne, osamelo, nezaujímavo. (Priznať si, že často sa najviac vo svojej koži a najmenej zraniteľne cítim, keď som nenápadná a nikto si ma nevšíma, trvalo dlho. Veď kto by už len túžil byť šedou myšou?) Pila som alkohol, lebo ten tú realitu aspoň trochu posúval a ohýbal. Niekedy som sa s jeho pomocou úprimne bavila, inokedy som sa k tomu nútila, neraz som predstierala – vlastne všetko. A to bez akéhokoľvek úspechu, stále som pod tým všetkým bola len ja, hlboko nespokojná, nedostačujúca, nestíhajúca ostatným, alebo pohŕdajúca nimi, podľa aktuálnej miery sebaistoty a presvedčenia, že som lepšia, len stratená.

Pila som v čase, keď som písala článok o špecifikách závislostí žien, pila som aj v čase, keď Miška priniesla svoj pohľad na alkohol a jeho (ne)pitie po desaťročnej abstinencii. A nevedela som si predstaviť, že by to mohlo byť inak. Nie že by sa mi tá myšlienka úplne protivila, uvedomovala som si, že alkohol je jed, že moje telo trpí (na psychike sa jeho pitie v mojom prípade až tak neprejavovalo, aspoň si toho nie som vedomá), no bol pevnou súčasťou môjho života. Zmenilo sa to bez veľkého plánovania koncom roka 2017, dôvody boli osobné, záležalo mi na tom. Čakala som, že to bude náročné, že chladnička plná nedopitých fliaš bude priveľkým lákadlom, že bude ťažké byť v spoločnosti pijúcich ľudí. Nič z toho sa však nestalo. Stačilo prepnúť nastavenie v hlave z „hmm, alkohol, na čo mám dnes chuť?“ na „ďakujem, nepijem“. Nie chcem/mala by som/pokúšam sa prestať, žiadne podmieňovacie spôsoby, žiadne posledné poháriky a od zajtra už naozaj; iba jednoducho a prítomne – nepijem. Nepočítam dni, nie je to boj, vlastne sa tým veľa vecí celkom zjednodušilo. Je fajn vedieť, že všetko, čo sa mi deje, všetko, čo cítim, je skutočné a nič sa na tom do rána nezmení. Triezvosť si užívam.

Pred pár mesiacmi som sa s chuťou pustila do dezertu nevediac o tom, že je v ňom amareto. V hlave som ho cítila okamžite a veľmi intenzívne, v tele ešte na druhý deň. Odvykla som si od motania hlavy, nesústredenej reči, rozvlneného videnia. Trvalo to len chvíľku, no nebolo to nič príjemné, chcela som to vypnúť, stlačiť ctrl+z. Ešte horšie však bývajú sny, v ktorých som opitá. Občasne sa vracajú, hlava si pamätá a vyrovnáva sa s tým, čo zažila. Asi. Vždy som nesmierne rada, keď sa konečne prebudím, a nemusím riešiť žiadne následky prehýrenej noci. Keď viem, že som pri zmysloch.

Triezvosť však nevnímam len ako opak požitia alkoholu. Možno to súvisí s vekom, možno som sa len konečne zmierila so svojou realitou, možno sú to iba moje interpretácie, možno si mýlim pojmy s dojmami, no triezvosť čoraz viac vnímam vo všetkých jej významoch a cením si ju. Ako súčasť ľudskej povahy či pohľadu na svet, neviem presne, kde sa berie, či k nej má človek prirodzené sklony od narodenia, alebo k nej treba dospieť, krotiť hlasnosť svojich názorov, sebareflexiou ju brúsiť ako drahokam. V každom prípade ma baví život bez veľkých drám a preháňania, bez zbytočností, s poznaním, s uvedomovaním si súvislostí, úprimný, bez okázalých gest. Toto som si uvedomila po roku bez alkoholu, je to pre mňa veľká vec.

Moja skúsenosť je taká, že keď niečo zo svojho života vylúčim, alebo si čosi uvedomím a pomenujem to, som na to potom oveľa citlivejšia, viac to vnímam. Asi ako keď zrazu bezradne stojíte v potravinách, do ktorých ste chodili roky, len jedného dňa si naplno uvedomíte, koľko zeleniny a ovocia je zabaleného v plaste, a viac pred tým neutečiete. S alkoholom je to podobné. Na neustále vysvetľovanie jeho odmietnutia v spoločnosti (a že to aj tak len málokto rešpektuje a nemá na to názor) si aj zvyknete, no z toho, ako je alkoholom nasiaknutá naša kultúra i bežná ľudská komunikácia, že je prezentovaný ako niečo cool a ako automatické riešenie ťažkých dní, problémov, zlej nálady či slabej zábavy, vám môže ostať nenapraviteľne smutno. Keby som bola patetická, vyzývala by som, aby sme sa miesto toho radšej viac bavili o triezvosti ako o hodnote. Ale budem úprimná a poviem, že tomu vlastne rozumiem, sama som nebola iná. A teraz nie som lepšia ako ostatní, len mám aj opačnú skúsenosť, ako je spoločenská norma. A jej pozitíva pre mňa prevažujú.

Keď porovnám svoje pitie a nepitie alkoholu, vidím za tým ilúzie verzus triezvy pohľad na svet a na seba. Nemyslím si, že to tak má každý, netvrdím ani, že je to u mňa trvalý stav. Vždy môže prísť niečo, čo nebudem vedieť zvládnuť inak, pri čom zatúžim opäť všetko vypnúť a dostať sa do stavu pokrúteného vedomia. Ako všetci stále mávam ťažké dni a problémy, s ktorými si neviem poradiť, no zatiaľ to šlo aj bez alkoholu. Zvyčajne sa vtedy prechádzam, píšem, alebo robím to, čo mi ide najlepšie – plačem. Na druhý deň síce vyzerám horšie ako po dvoch fľašiach vína, no v hlave mám rozhodne jasnejšie.

Nie som fatalistka. Neverím na buď – alebo, na dobré či zlé rozhodnutia. Jednoducho iba každé prinesie niečo iné, len, ako často opakujem, treba sa zmieriť s tým, že človek nemôže mať všetko. To je celé. Rozhodnutie nepiť alkohol je však pre mňa výnimkou, v mojom prípade sa naň dá pozerať čierno-bielou optikou správne/nesprávne. Nikomu neberiem jeho či jej alkohol. Len chcem povedať, že aj keď som tomu sama neverila, fungovať sa dá aj bez neho a ide to celkom ľahko.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *