Oči pre plač. Pravidelne

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala GRÉTA MÁRIA SRNOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 1. septembra 2016.

Keby všetci tí muži vedeli! (Najviac traja, mami!) Koľko som sa len naplakala, lebo ma nechceli, lebo neboli takí, ako som si priala, lebo mi bolo ľúto vzdať sa tých pár ilúzií, na ktoré sme sa spoločne zmohli. Na túto tému by som už množstvom sĺz jeden bežný dedinský potok zavodnila. Plačem však aj pri skutočných problémoch, samozrejme. Nie hneď, život ukazuje, že hysterka asi nie som a v čase krízy konám na svoje pomery rozhodne a s chladnou hlavou. Keď však adrenalín klesne a na mňa to všetko doľahne, som nezastaviteľná. V hlave sa mi kreslia kadejaké scenáre, podľahnem úzkosti a už sa len donekonečna dojímam tým, ako sa dojímam.

Toľko vybrané kapitoly z môjho denníčka, internety však ukazujú, že v tom nebudem úplne sama. To, koľko a ako plačem, ma celkom fascinuje; už len preto, že som vždy dúfala v postupne klesajúcu frekvenciu tejto reakcie na životné deje, čo sa teda zatiaľ ani náhodou nestalo. Zase aby ste si nemysleli (ak ešte vôbec čítate), nejdem si do kúta poplakať trikrát denne. Keď sa však realita nápadne vzďaľuje od mojich predstáv a očakávaní alebo sa niečo náhle a významne zmení, potrebujem istý čas, aby som to spracovala, a jednou z fáz je plač. Nie vždy sa podarí, snažím sa to však absolvovať v domácom prostredí s kopou vreckoviek a bez svedkov. Jedna vec je, že svoje sople a červenú, opuchnutú tvár si rada nechám pre seba. No keď plačem, tak jednoducho plačem; nie som vtedy schopná komunikovať a všetky pokusy utešiť ma alebo mi dohovoriť vedú akurát tak k ďalšiemu tichému záchvatu plaču. Čas na dobré rady do života prichádza, až keď slzy a vankúše uschnú.

Celý svet proti nám
Staršie generácie, ktoré sa zvyknú považovať za múdre, majú na podobné typy, ako som ja, jednoznačný názor – príliš sa pozorujeme! A je to možné. Ak človek nemá okrem pracovných žiadne iné povinnosti a zodpovednosti (a. k. a. deti, partneri, chorľaví rodičia, rekonštrukcia kúpeľne, dvadsať kíl dozretých rajčín v záhrade, Kurník či aspoň andulka vyžadujúca pozornosť a opateru) a ostáva mu čas rozmýšľať aj nad inými vecami, než čo a kedy treba spraviť, môže sa mu podariť pri dumkách večerných svoje problémy dosť nafúknuť. Alebo si ho nájde stará dobrá sebaľútosť. Psychologičky, ktorých som sa na plač pýtala, považujú toto rozpoloženie mysle za bežné, nie však úplne prospešné. „Každého z nás niekedy prepadne sebaľútostivá chvíľka, to je normálne. Keď príde, tak je tu, trocha si poplakať, prípadne inak vyjadriť sebaľútosť nezaškodí. A potom zase šup, skúsiť niečo, čo nás skôr pozitívne nabije, poteší. Či už je to spoločnosť priateľov, aktivita, ktorá nás baví, pekné prostredie. Nenechať sa teda utopiť ani prílišným sebaľutovaním, ale ani kŕčovitým pozitivizmom za každú cenu. Podľa mňa platí staré dobré – všetko s mierou,“ myslí si Hana Bednaříková.

Renáta Kočišová odporúča pri týchto stavoch hľadať v sebe odpoveď, ako sa cítime, keď sa zakuklíme vo svojom probléme a všetko vidíme čierne. „Mnohí ľudia skĺzajú k sebaľútosti a navodzujú si stav, v ktorom sa cítia ako obeť. Je to trošku masochistický prístup k sebe samému,“ vysvetľuje psychologička svoj pohľad a upozorňuje, že týmto spôsobom niektorí ľudia manipulujú svojím okolím a vyvolávajú v druhých pocit viny. „Sebaľútosť nás udržiava v pasivite, v role obete a podpisuje sa potom negatívne aj na našej sebaúcte. Treba sa zamyslieť aj nad tým, prečo človek takúto schému používa, prečo má potrebu ľutovať sa. Vyplýva to zo skúseností, aké v minulosti urobil a má hlbšie príčiny. Môže ísť napríklad o nenasýtenú potrebu pozornosti či lásky,“ dodáva.

Len si poplačme
Taký ten normálny plač, ku ktorému nás vedie silná emócia, je však úplne v poriadku. „Plač je pomerne bežnou reakciou a môže byť prejavom množstva emócií a pocitov – dojatia, smútku, šťastia, blízkosti, sily okamihu, unesenia krásnym umeleckým dielom, zranenia, ublíženia napríklad po hádke, pocitom nespravodlivosti sveta, ale aj naopak úžasnosti života a podobne. V psychologickej praxi to dokonca často vnímam tak, že plač je signálom, že hovoríme o téme, ktorá je pre klienta dôležitá, a potrebuje ju spracovať, že sme takpovediac na dobrej stope,“ hovorí o našej potrebe plakať Hana Bednaříková.

Otázkou však je, aká frekvencia plaču je, ehm, normálna. Tí, čo majú radi čísla a vedecké výskumy, nájdu niekoľko odpovedí tu, my si len povieme, že je to veľmi individuálne. Kým plač prináša úľavu, nie je dôvod brániť sa. Keď sa mení na únavný a obmedzuje náš život, mohol by to byť podľa Hany Bednaříkovej signál, že je ho priveľa. V živote však prechádzame aj ťažkými a smutnými obdobiami, kedy to inak ani nejde. Čo ale v prípade, že sa nám práve žiadne tragédie nedejú, a napriek tomu nás kadečo rozruší a privádza k slzám? V prvom rade sa treba naučiť prijímať svoje pocity, zmieriť sa s vlastnou citlivosťou a skúsiť nájsť jej výhody. A neporovnávať sa so zvyškom sveta a robiť si ťažkú hlavu z toho, čo si myslia ostatní. „Obvykle človek reaguje precitlivelo vtedy, keď mu veľmi záleží na tom, ako ho iní ľudia vidia a hodnotia. Takže jeho vlastné hodnotenia seba je u neho závislé od hodnotenia inými. Hovoríme vtedy, že má centrum hodnotenia vonku. Dá sa s tým však pracovať a učiť sa stále vo väčšej miere seba samého prijímať. Človek nachádza väčšiu stabilitu v sebe samom, vo vlastnom prežívaní, názoroch, postojoch, presvedčeniach a hodnotách. Kritika, prejav hnevu či negatívne hodnotenie od okolia je potom menej ohrozujúce,“ vysvetľuje Renáta Kočišová.

Vlastnú odolnosť však môžeme podporiť aj inak. „Ak sme sa dostatočne prijali a ocenili za to, kto sme, znesieme už aj nejakú výzvu. Odolnosť môžeme zvyšovať napríklad športom, cvičením čohokoľvek (hra na hudobnom nástroji, kreslenie, učenie sa akýmkoľvek novým veciam) v prostredí, ktoré má pre nás vhodný pomer podpory a výzvy (to môže byť u každého iné, niekto potrebuje veľa podpory a málo výzvy, niekto naopak). Ak zažijeme aj malý úspech, podporí to našu chuť učiť sa viac a viac a na rozrušenie každou drobnosťou už nezostane tak veľa psychického priestoru,“ radí Hana Bednaříková.

Emócie na pracovisku
Čo si budeme hovoriť, v slzavom údolí asi nikto nepobýva úplne rád. Navyše od detstva sme pri každej príležitosti počúvali, aby sme neplakali, tak sa snažíme veľmi tým neobťažovať okolie. Niekedy je však zhoda okolností, deadlajnov a konštelácie hviezd taká silná, že sa nám slzy po tvári začnú kotúľať nečakane, bez varovania i bez ohľadu na to, že sa práve nachádzame v strede open ofisu plného kolegýň a kolegov. „S plačom sú v našej kultúre stále spájané mnohé stereotypy, niekto má ťažkosti rozprávať sa s ľuďmi, ktorí plačú, nevie, čo má robiť, alebo ho to zaťažuje. Plač je prejavom silnej emócie a tie sú niekedy vnímané ako ohrozujúce či neadekvátne. Takisto sa ešte stále stretávame s rodovými stereotypmi okolo plaču. Ženám je „dovolené“ plakať viac, u mužov sa to ešte stále viac považuje za „slabosť“. Toto sa však myslím celkom rýchlo mení. Najmä v pracovnom svete, ale niekedy i vo vzťahoch ženy zažívajú, že ak sa pričasto rozplačú, môžu byť menej pracovne rešpektované alebo považované za slabšie, hlavne v povolaniach, ktoré vyžadujú veľkú mieru súťaživosti alebo odolnosti voči záťaži,“ hovorí Hana Bednařiková.

Vo všeobecnosti by bolo dobré mať pre situácie spojené so slzami viac pochopenia – zo strany kolegov i nás samých. Psychologičky sa zhodujú na tom, že o vhodnosti či nevhodnosti toho, kedy a kde sa rozplačeme, rozhodujeme iba my, preto si nemusíme robiť zbytočné výčitky. Keď nás plač prevalcuje, mali by sme podľa Hany Bednaříkovej nájsť vo svojom vnútri oporu a rozvahu, nenadávať si v duchu, skôr sa snažiť upokojiť sa a neskôr sa k tejto situácii vrátiť. Je dobré skúmať, čo presne nás rozplakalo a na čo sme citliví – či je to útok, tlak na výkon, nerealistické požiadavky, prejav nesúhlasu, pocit vlastného zlyhania. A ďalej sa zamyslieť nad tým, čo môžeme spraviť, aby to nabudúce vyzeralo inak, odporúča. „Obvykle reagujeme citlivo, pretože danú situáciu vnímame príliš katastroficky: ako vlastné obrovské zlyhanie, alebo očakávame vyvodenie následkov za náš prešľap či odsúdenie zo strany kolegov a podobne. Treba sa sústrediť len na to, čo je tu a teraz, a nerozmýšľať o tom, čo bude a čo sa ešte nestalo. Takisto pomáha spochybniť svoje myšlienky, spýtať sa seba, či je to, čo si myslíme, naozaj pravda, či je toto jediné riešenie,“ dopĺňa Renáta Kočišová.

Keď to nejde
Kým niekto plače v priemere dve hodiny každý mesiac, iným ľuďom sa smútok nesformuje do sĺz ani po strate blízkeho človeka. „U smútiacich ľudí sa pri úmrtí blízkeho človeka stáva, že je ťažké sa so stratou zmieriť, odpustiť, nejako to prijať. Väčšinou je to najmä pri dôležitých vzťahoch či tých, keď nám naši blízki veľmi chýbajú, pretože nám s nimi bolo dobre a veľa pre nás znamenali, alebo vtedy, keď zomrel človek, s ktorým sme si nestihli nejaké veci vysporiadať, povedať, vyriešiť problematický vzťah a podobne,“ objasňuje Hana Bednaříková. Môže ísť teda o nespracované emócie, ale aj o vedomé potláčanie plaču, aby človek navonok ostal silný a statočný. Psychologičky upozorňujú, že to môže narobiť šarapatu a prejaviť sa v podobe problematických vzťahov i psychosomatických problémov, neuróz, panických záchvatov, vredov, nádorov. „Je to zjednodušene povedané; každý človek je individualita, a preto sa nedá urobiť všeobecná rovnica – keď neplačeš, tak si škodíš. Možno skôr takto: keď sa mi chce plakať a neplačem,spôsobujem si stres, a ten mi škodí. Vždy treba hľadať spôsob, ako danú emóciu uvoľniť, prežiť, dať jej priestor, aby sme ju v sebe nepotláčali,“ hovorí Renáta Kočišová.

Na slzy sa dá pozerať aj ako na luxusnú záležitosť, pre ktorú sa nájde miesto skôr u ľudí, ktorí sa majú o kúsok lepšie ako zvyšok sveta. Lebo v tých naozaj beznádejných prípadoch už na takéto prejavy emócií priestor veľmi nie je. Plač skutočne žiadny problém nerieši a z tohto pohľadu sa nariekanie môže javiť ako strata času. Keď ho však potrebujeme, tak si ho doprajme. Neprejavíme tým svoju slabosť ani neschopnosť, iba citlivosť. Ňuňuňu!

3 myšlienky na “Oči pre plač. Pravidelne

  1. dlhé, ale dobré čítanie! a idem ja pracovať na svojej sebaľútosti, či neustálym premýšľaním nad tým čo bolo a čo bude….a s tými mojimi katastrofickými scenármi vlastnej budúcnosti šup do koša!!! vďaka 🙂

  2. Spätné upozornenie: Večne bez frajera – Kurník
  3. Spätné upozornenie: Ako žijú ženy s Bohom – Kurník

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *