Ako vyzerá túžba

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala KATARÍNA HUTNÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 24. januára 2019.

Nedeľné ráno. Vzduch plný všetkého, čo sa udialo, so zvyškami včerajších cigariet sa mieša prací prostriedok ticho sa vyparujúci z mokrej bielizne. Telo plné včerajška, ťažké viečka a poletujúce srdce, v útrobách trepot krídel. Celé sa to odohralo v rámci asi troch pohľadov. Viac mi nedaruje a ja jasne cítim hranice toho dievčaťa, ktorým nechcem byť. Nepýtam teda, nevolám, neočakávam, len čakám. Správam sa ako hus, len trochu iná, taká, čo sa zalkne svojou hrdosťou.

Túžba nie je pekná. Nehovorím o romantickej spaľujúcej vášni, skôr o prízemnej obsesii. O tom, ako žijem uprostred jeho ľahostajnosti. Veľké čakanie (čká sa ti, vždy keď na teba pomyslím?). Ako mi prináša zmysel zástup drobných, zahanbujúcich činností. Prekliate zelené svetielko v messengeri. Bezodný rétorický kruh, v ktorom presviedčam striedavo seba a kamarátky.Pátos večne dúfajúcej s hladkými nohami, hanba sklamanej, čo sa o polnoci pchá druhou večerou.

Domýšľam si ho, je pre mňa jeden veľký otáznik, položený za vetu, či mám rada trápenie. Ale nepohnem sa, len sa obšmietam okolo. Prstom prechádzam po hranici, nevykročím, verím, že ako stopár zacíti vibrácie na koľajach. Chvenie zeme pod mojimi nohami.

(Povedz mi čosi jednoznačné, čo nás preváži na jednu či druhú stranu. Dotkni sa ma, nech nás to preváži.)

Chcem ho, ale ešte stále viac chcem byť chcená. Lásku som si vždy predstavovala takto, cez prizmu ostatných. Byť videná ľúbená.

Stačí nejaká láska na to, čo som si na začiatku vymyslela?

Všetci sa učíme pozorovaním. Nie som si ešte celkom istá, čo vlastne viem. Rozvod mojich rodičov rozhodne nezničil moju vieru v to, že láska existuje. Posledné roky ale trávim tým, že prepisujem jej podoby.

Nevyhnutne je to spojené s tým, kto vlastne je žena. Cítiť sa ako žena pre mňa znamená cítiť sa očarujúco. Byť obdivovaná, obskakovaná. U nás doma zbožňovanie patrilo mužovi a malo bližšie k fundamentalizmu než k dionýziám.

Od mala som išla po tých najbanálnejších veciach – obrázky vlasatých krásavíc, blondínky v ružových šatách, krásna bola jednoducho tá, po ktorej túžil hlavný hrdina. Hľadala som obrazy, ktoré som doma nevidela? Hltavo vpíjala zbožňujúce pohľady, nasávala každý kompliment, záblesk pozornosti a obdivu?

Nepamätám si, či som už vedela písať, ale celé zošity som mala polepené vystrihnutými modelkami. Hej, zbierala som krásne ženy. Bábiky a barbíny mali jasný kastový systém založený na konvenčnej atraktívnosti (hlavne nič komplikované, aj vlasy vyrovnať). Nevedela som sa dočkať dňa, keď sa budem môcť rúžovať. Plakala som, keď sa mi objavili pehy aj na miestach, kde „to už bolo moc“. Detsky vystrčený pupok som vinila z nadváhy, bolo potrebné si vymyslieť nejaký príbeh nespokojnosti. Aj dnes mi pôsobí perverzné potešenie, keď sa zmestím do Ska.

Moja mama taká nebola. Nepamätám si presvedčenie, že by bola krásna. Mala takú starú fotku, kde jej šaty skĺzli z ramena, usmiata so sklopenými očami. Tam som s ňou bola najspokojnejšia. On, netuším kedy.

(Ten úsmev, vďaka ktorému si ma ľudia pamätajú, ten je jej.)

Dlho, celý svoj doterajší čas, som sa snažila dokázať, že ja nie som ako ony. Ja som iná, výnimočná, na mňa toto neplatí, toto ja nepotrebujem. Hry mojich rodičov mi totiž ukázali, že len tak hocičo nestačí. Láska existuje, ale kto si ju zaslúži?

Aj pýtať sa treba vedieť, takže zatiaľ nepoznám odpoveď.

Od začiatku som mala záväzok, že ja nikomu na lep nesadnem, nenechám sa trápiť. Stále som však skúšala to isté – ako nebyť to, čo som. Byť lepšia, preventívne vo všetkom.

Toľkými spôsobmi som sa snažila dostať dnu, bližšie, kamsi k hrejivému stredu. Paradoxne svojím chladom, odstupom, signálom, že mi na tom aj tak nezáleží. Že nič nechcem a nepotrebujem a už určite vôbec nežiadam. Nie som hladná, nikdy nebudem. A radšej sa nechám zraziť, ako by som mala za niečím utekať.

Utekám len (v)pred.

Mlelo sa to všetko s dokonalými obrazmi, rozprávkami, 50’s hausfrau a katalógom z Ikey. Koláče a vankúše a večere s ďalšími párikmi. Podväzky a vôňa vanilky. Skúšala som všetko – nie ako postupné možnosti, ale zosobnenie nezlučiteľného, všetko naraz. Byť dokonalou ženou bez ženstva. Poraziť samu seba, na všetkých frontoch.

Chcela som byť žena, ktorá nebude nudná a ľudia jej budú visieť na perách. Chcela som byť osudová a neodolateľná, nezabudnuteľná. Dovolila som si aspoň plamienok závisti ženám, z ktorých sála vášeň. Dnes mi dlhšie trvá rozoznať rozdiel medzi povrchným a bytostným pôžitkom, ešte dlho budem hľadať mieru. Už sem ale nepustím cudzie hlasy, nikdy viac.

Teraz je to iné. Uvedomujem si, ako je v skutočnosti ďaleko, ale už rozdiel medzi predstavou a realitou nepoužívam, aby som sa cítila menejcenná. Myšlienky na neho, neha a túžba, to je pravdivé a rozhodla som sa s nimi zotrvať. Nový zážitok vo mne samej, experiment, ako to možno prežívať. Necítim sa svojou túžbou ponížená, nechcem mať navrch.

Necítim samotu ani nedostatok lásky, ale občas ma zožiera obava, či to tak nevyzerá. Chcem si len potvrdiť, že tá moja odchýlka od priemeru (zásnuby, svadby, deti, the whole deal) je v poriadku.

Je to všade navôkol, vzťahy a prežívanie, po akých teraz vôbec netúžim. A predsa vo mne akosi reflexne rastie nervozita, znepokojenie, že to nemám rovnako ako tí ostatní. Hoci som to nikdy rovnako nechcela.

Hlavne zostať živá, neustrnúť, neskamenieť v niečom, čo viem, že by pre mňa chceli ostatní. Byť sama a šťastná, alebo vydatá feministka s rodinou, o to vôbec nejde. Môj život nie je case study, zbieranie dôkazov pre a proti.

Ak mám byť slobodná, tak potom úplne – v možnosti pustiť niekoho dnu, aj byť v samote celistvá.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *