napísala KATARÍNA HYBENOVÁ
ilustrovala LUCIA ŽATKULIAKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. mája 2017.

Dokonale si pamätám, kedy som si to všimla prvýkrát. Mala som päť rokov a v priestornej telocvični na našom sídlisku som robila konkurz do miestneho gymnastického oddielu. Vonku sa stmievalo a telocvičné neóny svietili tak trochu smutno. Mladé gymnastky v červených a modrých trikotoch predvádzali kotúle a dokonalé rozštepy. Medzi nimi moja kamarátka zo škôlky Veronika poslušne kráčala s napätými špičkami po obvode basketbalovej čiary. Jej nohy boli dlhočizné a tenučké ako paličky.

Stojac medzi gymnastickými adeptkami som sa zadívala dole na svoje vlastné nohy, ktoré skôr ako elegantné paličky pripomínali tučné klátiky.

To, že ma na gymnastiku nezobrali, asi nikoho neprekvapilo. Dodnes upodozrievam svoju mamu, že ma na ten konkurz vzala len preto, lebo som jej píla uši, že chcem byť gymnastka ako Veronika. Jedna vec však so mnou zostala a úspešne sa ma držala po dlhé roky, a síce úzkosť, že moje nohy a zadok nie sú také pekné ako nohy a zadky iných dievčat.

Vyrástla som na Slovensku deväťdesiatych rokov. Ideál krásy bol len jeden a neúprosný. Nič menej (či viac) ako dokonalo štíhle postavy Klaudie Schiffer či Cindy Crawford sa nepočítalo. Dlhé nohy modeliek sa vysmievali mojim klátikom z billboardov, z obáliek nových porevolučných časopisov, z televíznych reklám. Ja som dospievala so svojím pozadím, ktoré raz učiteľka v družine pred žiakmi minimálne dvoch tried stojacimi v rade na obed nazvala šaflom, ako sa u nás na východe zvyklo nelichotivo hovoriť veľkému zadku. Skoro som zamrela od hanby a zapýrená som prilepila oči na stravenky mesiaca máj, ktoré som sústredene skladala do tvaru domčeka, ťavy a napokon rakety. Raketa, zober ma preč, niekam, kde šafel nie je zdrojom neustálej hanby. Alebo ešte lepšie, zober preč môj šafel.

Ale šafel nemal náladu ma opúšťať. Mala ho aj moja mama, i keď menší, ba i moja stará mama, ktorá to naše dedičné pozadie zvykla humorne nazývať rodinným klenotom. Táto genetická nevyhnutnosť ma nikdy neutešila, i keď stará mama vždy rýchlo poukázala na naše pásy, tenké ako prútiky a ženskosť našich figúr. Aj napriek tomu som vyrástla s pocitom, že moje telo nevyzerá správne, a že teda ja som nesprávna, chybná. Zadok typu šafel ma trápil neustále.

Moja mama, ktorá sama trvdo pracovala na zosúladení svojho tela s ťažko dosiahnuteľným ideálom krásy, sa ma snažila motivovať dosiahnuť modelkovskú postavu, ktorá sa prirodzene vyskytuje len u piatich percent žien. Zrejme podvedome tušila, že výzor je pre mňa ako pre ženu v súčasnej dobe najdôležitejšou devízou, omnoho dôležitejšou ako intelekt, talent alebo ambícia.

Keď raz mama vyčítavým tónom poznamenala: „Aha, Janka má zadok ako dva pepre,“ vedela som, že musím zobrať situáciu do vlastných rúk. Snáď som nemala ani dvanásť rokov, keď som si predpísala prvú diétu. Ten zadok musí preč! Vždy som bola ambiciózna. Na raňajky iba nízkotučný jogurt, ľahký obed a na večeru pásik paradajky. Ručička na váhe sa trochu pohla. Problémom bolo, že okrem šafla som bola štíhla a chudnúť až tak nebolo čo. Nenapadlo mi, že typ tela sa schudnúť nedá. Čo je však horšie, nenapadlo to ani dospelým v mojom živote.

Namiesto gymnastiky som začala lyžovať. Milovala som ten pocit, keď sa človek naplno vrhne do naplňovania si sna, a milujem ho dodnes. A tak som trénovala. Tri-štyrikrát do týždňa v telocvični, dva-trikrát do týždňa na snehu. Lyžiarsky oddiel bol môj život. Lyžiarky svetového pohára so svojimi šaflami hrdo vyhrávali cenné trofeje a ja som takmer našla pokoj duše. Takmer, pretože dievčatá v mojom oddieli nevyzerali ako lyžiarky, ale skôr ako gymnastky, a ja som opäť so svojím šaflom vytŕčala. Doslova.

Raz po tréningu si ma otec zavolal nabok a prosebným hlasom povedal: „Vieš, ako ťa mám veľmi rád. Všetko na svete by som pre teba urobil.“ Na čo som prikývla, pretože som mu úplne verila. Predsa ma vozieval obetavo na tréningy v treskúcej zime a v rannej tme bez akéhokoľvek reptania.
„Prosím ťa len o jednu vec,“ pokračoval. „Schudni ten zadok. Pozri sa na ostatné dievčatá. Ani jedna nemá taký šafel.“
Nasucho som prehltla a modlila sa, aby sa mi prestali triasť dlane spotené hanbou. S každou novou epizódou, ktorá potupne poukázala na môj šafel, som sa cítila menšia, bezvýznamnejšia a tichšia. Naučila som sa, že je lepšie nepriťahovať pozornosť okolia na svoju nedokonalú existenciu. Bolo mi jasné, že dobré veci v živote, ako úspech, dobrodružstvo a láska, po ktorých som túžila, sa dejú len pekným dievčatám, nie dievčatám so šaflom. A tak som sa rozhodla. Schudnem. Raz a navždy.

Mala som šestnásť rokov, 168 centrimetrov a 57 kíl. Bola som štíhla, výkonná, dobre som sa učila. Bola som však presvedčená, že keď schudnem na 52 kíl, konečne napravím všetko, čo je so mnou nesprávne. A tak som sa do toho dala. Delená strava. Vegánstvo. Napokon som si našla tú svoju dokonalú diétu, ktorá prinášala výsledky. Raňajky: pohár džúsu. Obed: suché corn flakes. Večera: nič. Pocit hladu mi prinášal ilúziu kontroly. Aká som bola na seba pyšná, keď som v noci zaspávala so škvŕkajúcim bruchom.

Moji rodičia zatiaľ uznanlivo prikyvkávali. Samozrejme, poruchy príjmu potravy sa našej rodiny netýkali. To boli len akési abstraktné koncepty z novín a televízie, rozoznateľné v bežnom živote len v ich extrémnej podobe. Nepripomínala som 35-kilové akoby papierové bábiky, ktoré sa liečili na psychiatrii, a na kameru televíznych novín popisovali, aké sú stále tučné. Verím, že moji rodičia robili, ako najlepšie vedeli v tom danom momente, a zrejme sa ma len snažili chrániť pred okolím, ktoré urputne vyznávalo len jeden druh ženskej krásy, len jeden dôležitý atribút ženského úspechu.

Neviem, ako dlho som tú cornflakesovú diétu vydržala, ale keďže v šestnástich plynie čas obzvlášť pomaly, zdalo sa mi to strašne dlho. Až raz, v jedno krásne jarné ráno, keď vzduch voňal nádejou leta, som sa postavila na studenú váhu v rodičovskej spálni. 52 a pol.

Zaliala ma radosť, nadšenie a pýcha. Takmer som to dokázala. Takmer som sa napravila. Mama, taktiež hrdá, mi priniesla čerstvo odšťavený pohár džúsu a svoje rifle. Značkové. A hlavne uzučké, ktoré som ešte donedávna nepretiahla cez boky. Ako vo sne som si ich obliekla. Sedeli perfektne. Už mám pepre?

Vznášajúc sa na neviditeľnej hmle nadšenia som odkráčala do školy, konečne hodná lásky a obdivu. Všetko bude iné. A bolo. V skrinke na mňa čakal zaľúbený lístoček od sexi basketbalistu. Na chodbách sa ľudia rozstupovali a hľadeli na mňa s obdivným prikývnutím. Prikývla som naspäť s neprítomným úsmevom hviezdy filmového plátna.

Po škole som ako obvykle zamierila na tréning. V telocvični sme posilňovali, šprintovali a preskakovali prekážkové dráhy. Rad prišla na sklápačky. Dvadsať. Na hnedej koženej žinenke, pamätajúcej aspoň tri generácie športovcov, som telu poslala príkaz sklápať. Sklápanie však nenastalo. Moje telo zachvátil pocit nekonečne hlbokej únavy. Skúsila som to znovu. Nič. Svet sa spolu so žinenkou zatočil.

V tom momente, hľadiac na vysočizný telocvičný strop, mi bolo jasné, že cornflaksová diéta má jeden, maličký problém, a síce nedáva môjmu telu žiadne živiny alebo energiu.

Nerada, ale rozhodla som sa, že po tréningu sa musím najesť. Napokon som bola už poriadne hladná. Vtom sa v mojom zornom poli zjavil tréner.
„Dnes ťa zaveziem domov,“ povedal. „Musíme sa pozhovárať.“
Nebolo to obvyklé, že tréner vozil svojich zverencov osobne domov, a mňa premkol zlý pocit. Keď sa spätne dívam na ten okamih, mám chuť zakričať na svoje šeštnásťročné ja: Nechoď! Preboha, nechoď! Nesadaj do auta. Odpapuľuj mu. Buď drzá. Len nechoď.
Ale moje šesťnásťročné ja bolo dobre vychované dievča, ktoré domov nosilo jednotky, neodvrávalo dospelým a poslúchalo autority na povel. A tak som do toho auta sadla.

Predmetom diskusie bol, samozrejme, môj zadok.
„Ak neschudneš teraz, tak už nikdy,“ povedal tréner. „Pozri sa na seba. Vieš, čo je to celulitída? Tak to ťa čaká. Toho šafla sa musíš raz a navždy zbaviť.“
Celou cestou som ticho sedela a preklínala osud, ktorý mi nadelil toto bremeno pozadia.

Doma som s nenávisťou voči sebe samej zhltla „normálnu večeru“ a rovno zamierila na záchod, kde som si do hrdla strčila celú ruku… Začal sa tým kolotoč jedenia a zvracania, popretkávaný nechuťou voči sebe samej, voči môjmu telu a voči nedostatku disciplíny, ktorá by ma udržala na cornflaksovej diéte.

Môj život sa však menil a postupne ma učil iným pravdám. Na posadnutosť vlastným telom nezostával čas. O necelé tri roky som odišla na vysokú do Prahy a o ďalších sedem som preletela oceán a usadila sa v New Yorku. V meste, kde spolunažívali kultúry celého sveta, jediný ideál krásy jednoducho nemal šancu. Heroínová krása Kate Moss bola síce stále platná, avšak čoraz častejšie dostávali miesto na výslní ženy rôznych tvarov. Lena Dunham, Iggy Azalea, Kim Kardashian, Amy Schumer. Všetky boli iné a hlasne pyšné na svoje „nedokonalé“ telá.

Najvýraznejšie mi však pohľad na relatívnosť dokonalosti tela zmenila brazílska kamarátka Rachel, ktorá poznamenala, že môj zadok je úplne skvelý. Povedala, že je taký dokonalý, že v Brazílii chce každá žena takto vyzerať. Niektoré ženy si dokonca dávajú silikónové implantáty, len aby vyzerali ako ja.

Nemusím zdôrazňovať, že mi spadla sánka. Kým ja som na večných diétach, zamindrákovaná, vyrastala na Slovensku, na opačnej pologuli dievčatá podstupovali podobne šibnuté procedúry, aby vyzerali ako ja. V prvom momente som bola nadšená a chvíľku som si voľkala v predstave, že predsa len mám pekný zadok, predsa len nie som chybná, keď mi to celé došlo. Je to pasca.

Ak som totiž otvorená integrácii pozitívneho názoru iného človeka do svojho života, tak nutne musím prijať aj negatívny pohľad. Ak prijmem, že niekto môj zadok považuje za hit, tak musím prijať aj to, že ho niekto považuje za šafel. Naviac, ak existuje jedna téma, ktorá ma unavuje viac ako čokoľvek iné, je to téma môjho zadku. Prečo máme ako spoločnosť pocit, že je v poriadku rozdeľovať ženské telá na časti, ktoré spĺňajú naše očakávania, a na časti, ktoré sú chybné? A vôbec, prečo sme posadnutí ženskými telami? Sú naše telá naozaj jediný aspekt, ktorý si zaslúži pozornosť?

A tak som sa zmenila. Jediný názor, ktorý má pre mňa akúkoľvek váhu a relevanciu, je ten môj. Pretože je to len príjemca, ktorý rozhoduje, či zásielka bude doručená, či sa zásielka stane zásielkou alebo len jednostranným aktom bez zmyslu. Len ja určujem, aká som. A ja som rozhodla, že som krásna, talentovaná, inteligentná a hodná lásky, bezo zbytku, bez podmienok a ospravedlnení.

Ďakujem vám teda za názor, za zásielku, ale príjemca nie je dostupný. Príjemca oddychuje v bazéne, kde sa v bikinách kolíše na nafukovačke tvaru jednorožca a popíja pestrofarebný nápoj s dáždničkom.