Buchta nad pohárom vína: Na každú dieru záplata

napísala a ilustrovala DAŠA KRIŠTOFOVIČOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 25. mája 2017.

Chcela som napísať brutálny analytický článok o tom, ako som bola mesiac vegánkou. Kvôli autenticite a skutočnej empírii som mesiac vegánkou aj naozaj bola. A hoci som sama očakávala všeličo a všelijaké zážitky, vlastne sa nič závažné nestalo. Po mesiaci vegánstva môžem povedať len toľko, že pokiaľ vám vegánske jedlo nechutí, väčšinou to nie je chybou vegánstva, ale toho, že neviete dobre variť. To však neplatí o sójovom nápoji. Sójový nápoj je to najhnusnejšie, čo som v živote pila.

Vonku zúri jar a hormóny, nikoho nezaujíma vegánstvo. Všetci túžia po láske.

Môžem ja povedať niečo na túto tému? A prečo by som nemohla? S láskou bojujem už od detstva.

V škôlke som mala veľa všelijakých frajerov: Adamka, ktorý sa v štyroch rokoch sám naučil čítať a mne to imponovalo; Mareka, s ktorým sme do veľkých detailov naplánovali náš život v stane; a Peťka Urbana, ktorý nebol ničím zaujímavý, no o to viac som ho ľúbila. Napriek tomu, že som už v útlom detstve prežila viac romantických vzťahov ako iní za celý život, som vtedy cítila, že toto, čo sa teraz deje, nebude mať dlhé trvanie, a mojím osudom je byť sama a hotovo.

Toto je veľmi jasná spomienka z detstva: pocit, že mám byť sama a tak je to v poriadku.

Potom sa mi začali vážne páčiť chlapci (keď som mala asi štrnásť) a toto nastavenie zmizlo. Hľadala som systém, akým láska funguje a čo je prečo tak a prečo sa mi niekedy niekto páči a ja jemu nie a tak ďalej a tak podobne.

Prišli puberťácke opušťáky, že ostanem na svete sama, pretože ma nikto nebude nikdy chcieť. Chvíľku som mala znova fázu „budem celý život sama a tak to má byť“, ale zmierená som s tým nebola ani náhodou. Moja babina, skúsená a múdra žena, na to povedala: „Na každú dieru sa záplata nájde, neboj sa ty nič.“

Znie „Na každú dieru sa záplata nájde“ povzbudivo? Kto by sa chcel zmieriť s tým, že ak bude trpezlivý, jedného dňa sa naňho niekto ulakomí? Kde sú iskry, supervzplanutie, svietiace fontány, ktoré začnú striekať, keď sa prvýkrát pobozkáte? Kde sú anjeli, čo nad vašimi hlavami krasokorčuľujú na My Heart Will Go On?

Pravdepodobne preto, aby som sa neplátala hocičím, čo mačka donesie z ulice, prišla babina ešte s týmto: „Dávaj si pozor, aby mal tvoj muž rovnaké vzdelanie ako ty. Nemusí byť krásavec, stačí, keď bude krajší od čerta, ale ruky nech má pevné od roboty.“

Tak si to rozoberme.

Vždy som cítila, že nie krásou, ale práve intelektom očarím muža svojich snov. Preto som do sedemnástich rokov verila, že toho pravého stretnem na koncerte vážnej hudby, v divadle alebo v knižnici. Keďže som svoje stredoškolské štúdium absolvovala v Kremnici a asi si viete predstaviť, ako často sa v menších mestách vážne koncertuje alebo hrá divadlo, celé svoje nádeje som upierala na priestory mestskej knižnice. Ešte dnes, keď sa niekedy ocitnem v okolí onej budovy, cítim zvláštne chvenie.

Veľký zvrat v názore na problém rovnakého vzdelania a teda aj rozšírenie môjho revíru nastalo po vzhliadnutí filmu Good Will Hunting, vďaka ktorému som dlho žila v predstave, že každý jeden manuálne pracujúci muž, ktorý je pekný a svalnatý, je v skutočnosti matematický génius múdrejší odo mňa o päťsto percent.

S niekoľkými manuálne pracujúcimi som chodila. Ani moje supervzdelanie mi nenapovedalo, že keď chlapec vykrikuje v divadle po hercoch, prdí pred ľuďmi a každému rozpráva detaily z nášho intímneho života, Will Hunting v ňom proste skrytý nebude. Ak si myslíš, že diskriminujem ťažko pracujúcich mužov a otvorene o nich naznačujem, že sú nemúdri, mýliš sa! Napriek všetkým skúsenostiam (ktorých nebolo málo) stále verím, že môj Will Hunting existuje! Aj keď, na lešení neďaleko môjho domu to zrejme nebude, lebo vykrikovanie: „Hej, slečna! Ja vám odtálto zhora ale velmi dobre vidím do výstrihu!“ nepovažujem za šarmantné.

Nehovorím, že si na rande od každého pýtam notársky overenú kópiu vysokoškolského diplomu… Nehovorím ani to, že ak by niekto nemal titul, pošlem ho do večernej školy. Hovorím to, že všeobecný prehľad a podobné záujmy sú možno lepším vyjadrením toho, čo babina myslela. Hovorím, že sa na rande budem radšej baviť o Xavierovi Dolanovi než o tom, ako sa niekomu nevydaril betón.

Stačí, ak bude chlap krajší od čerta? Ak budeme za referenčný príklad čerta považovať čertov z vychýrených českých rozprávok, tak áno, stačí.

Dlho som žila v presvedčení, že muža môjho života stretnem v knižnici, to som už napísala. Ruka v ruke s týmto presvedčením ide aj názor, že sa v pohode dokážem zamilovať do niekoho, kto mi bude po večeroch čítať básničky a vysvetľovať teóriu relativity a ani náhodou mi nebude vadiť, ak bude škaredý ako noc. Tohto som sa dlho držala, dokonca som viac ako tri roky chodila s veľmi škaredým mužom – k tomu chcem povedať, že aj keď bol škaredý, nikdy mi poéziu nečítal. V živote nemáš záruky.

Nemôžem chodiť s niekým, kto pre mňa nie je príťažlivý. Dlho mi trvalo priznať si to, hlavne preto, že sa nepovažujem za majsterku krásy a zdalo sa mi to odo mňa pokrytecké. Naliala som si však čistého vína: viem, že štyri hlavy a pätnásť rúk sú zanedbateľné, pokiaľ má niekto srdce ako klenot oceánu, ale estetický cit mi jednoducho nedovolí dotrepať sa s takýmto mužom k oltáru a povedať áno. Som pre to zlý človek? Je to možné. Ale prečítajte si nejakú ľúbostnú poéziu. Čo básnici opisujú častejšie: super postavu v tvare presýpacích hodín, vlasy jemnejšie ako piesok na pláži či briskné reakcie na politické dianie a srdce ako kvet?

Čo bola tá tretia rada? Aha, ruky hrubé od roboty. Poriadny chlap by mal vedieť narúbať drevo, postaviť dom, zabiť klinec a vymeniť žiarovku. Sama dokážem vysústružiť bubenícke paličky, vyrobiť marionetu a skrátka som dosť praktická, takže jednu žiarovku vymením a klinec zabijem raz-dva. Aj poistky nahodím, keď si dám stoličku.

Ak by aj poriadny chlap nenahodil ľavou zadnou poistky, nevadí. Je iná doba, všade je kopec telefónnych čísel na ľudí, ktorý vám tento servis poskytnú.

Ruky pevné od roboty si interpretujem tak, že ak chlapec vidí, že sa dievča lopotí s niečím ťažkým, tak sa nebude na ňu len tak pozerať, nebodaj si ešte hľadať milión iných vecí, ktoré musí v tom momente urobiť, ale normálne jej tú ťažkú lopotu vezme a odnesie ju sám. Prečo by si mal brať ťažkú lopotu? Lebo je to milé, šarmantné a džentlmenské. A keď mi tú lopotu vezmeš, budem si myslieť, že si dobrý muž, čo si ma váži a nechce, aby som sa namáhala, radšej sa bude namáhať sám a podľa toho si potom myslím, že keď mi niekto napríklad bude nadávať, tak sa ma zastaneš a nebudeš sa na tom ešte smiať.

Toto je v skutočnosti rada na výber partnera podľa mojej babinky:
Nájdi si niekoho, s kým sa máš o čom baviť. Mal by ťa priťahovať, ale zase to nepreháňaj, hlavne ak ti pomôže, s čím bude môcť.

Čo ti mám poradiť ja?

Sama vôbec neviem, čo sa deje. Ak by si sa ma pýtal/a, čo máš robiť, aby si schudol/schudla, poviem ti toto: prestaň jesť tribitky a zacvič si. Ak by si sa ma pýtal/a, čo máš robiť, keď nemáš peniaze, povedala by som ti, aby si prestal/a pozerať blbosti na internete a našiel/našla si prácu. Ak by si sa ma pýtal/a, čo máš urobiť, ak je tvoj šéf despotický idiot, ktorý ťa nonstop ponižuje pred ostatnými, poradila by som ti, aby si dal/a výpoveď a oddýchla si pri jedení tribitiek a pozeraní blbostí na internete.

Ale ako ti mám poradiť, keď si super človek, je s tebou sranda, nevyzeráš ako Quasimodo a predsa si nevieš nikoho nájsť?

Skús to vydržať, kým sa na teba nenájde záplata. A nerob blbosti. Lebo ak si chceš nájsť princa, musíš sa správať ako princezná.

Jedna myšlienka na “Buchta nad pohárom vína: Na každú dieru záplata

  1. Veď Náš kurník je feminiztictky zameraný, tak prečo sa v tomto článku píše o tom, čo by mal muž spraviť a hrubé ruky od roboty a poistky, klince, lopoty?
    Pre tento web žijem (<3) , ale nepekne ma to zaskočilo.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *