Súžitie či súženie: strasti a slasti života so spolubývajúcimi

napísala BEA DÖMEOVÁ
ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. októbra 2018.

Aká by bola vaša top päťka desivých príhod, ktoré ste zažili so svojimi spolubývajúcimi? Ja som už rokmi vzdala snahu poskladať ich do úhľadného rebríčka. O prvé miesto by mohlo zabojovať hneď niekoľko prípadov: keď bola spolubývajúca schopná minúť dvanásť roliek toaleťáku v priebehu troch dní, keď mi druhá spolubývajúca zabudla povedať, že nám odpoja wifi a elektrinu, alebo keď som našla v byte vrecko extázy. Život s cudzími ľuďmi ma naučil odolnosti a sile kompromisu, ale ani po dlhodobom tréningu nemôžem tvrdiť, že je to prechádzka ružovou záhradou – jedine tak riadne tŕnistou.

Pred štyrmi rokmi som, plná očakávaní, posledný raz zamávala svojej posteli v detskej izbe, zazipsovala kufor a vykročila v ústrety životu na výške v najzamračenejšom meste Európy – Glasgowe. Všetko som si to vedela dokonale predstaviť: na intráku spoznám svoju budúcu najlepšiu kamarátku, spoločne budeme chodiť počas dní na prednášky a po večeroch sa socializovať s ostatnými študentmi. Ku koncu prvého roka spolu začneme hľadať nejaký útulný bytík, do ktorého sa následne nasťahujeme, krásne si ho zariadime a do konca štúdia zapustíme korene. Bude to štýlové miesto s množstvom rastliniek a obrázkov na stenách ako stvorené pre večery strávené s kamarátmi, kde si na nedostatok slniečka ani nespomenieme. Aj dnes sa mi tá predstava javí rovnako krásna. Ale zároveň viem, že je to predstava mimoriadne vzdialená od reality.

Prvé týždne sa ozaj zdalo, že sa mi vysokoškolský ideál podarí zrealizovať. V deň príchodu na intrák ma už v izbe čakala usmiata spolubývajúca, ktorá, čuduj sa svete, bola zo Slovenska! Lucka ma hneď zobrala na obhliadku univerzity, podelila sa so mnou o kúsky jej histórie, ktoré za posledný týždeň sama pozbierala, a zaviedla ma do obchodu Sainsbury’s na rohu našej ulice, ktorý si navždy budem spájať s vôňou čerstvého pečiva sprevádzajúcou ma na raňajšej ceste do školy.

Lucka bola milá, mala rovnaký štýl humoru, rada sa učila, ale nemala problém ani zabaviť sa. Vzala ma na moje prvé (a posledné) študentské diskotéky, na moje prvé (a posledné) české pivo v Škótsku a vždy, keď dostala balíček z domu, mi natešene ponúkla Horalku či Fidorku. Bol medzi nami však jeden priepastný rozdiel: kým ona sa na život v zahraničí vrhla s radosťou a bez zábran, ja som už začínala zápasiť so spaľujúcou túžbou po domove. Takže kým Lucka si medzi učením našla partiu bulharských kamarátov, bradatého frajera a nejedno nové hobby, ja som prirástla k svojmu Skypu, každodennej rutine a učeniu, učeniu, učeniu.

Postupne sa Lucka prestala pýtať, či s ňou chcem ísť večer von, a keďže jej priateľ bol k dispozícii neustále, vídavali sme sa čoraz menej. Hoci po pár týždňoch v spoločnej izbe sme s Luckou plánovali, ako si v druhom ročníku nájdeme dáky lacný byt medzi univerzitou a centrom, keď prišiel čas na lámanie chleba, bola som jej už príliš vzdialená. A tak sa Lucka odsťahovala so svojím dlhovlasým Adonisom a ja som odišla zatrpknutá domov na prázdniny. Po mojej prvej spolubývajúcej mi ostal chvíľkový východniarsky prízvuk, zhoršená angličtina a množstvo sebaspytovania. Čo ak by som vtedy, čo ak som bola, čo ak som si to zle…

Nuž, počas prázdnin som doma načerpala energiu a rozhodla sa, že nový rok bude znamenať čistý štít. Našla som si na diaľku svoj prvý byt – necelých dvadsať minút od školy, hneď vedľa botanickej záhrady a obrovského Tesca. Nemohla som sa dočkať vysedávania pri skleníkoch a prechádzok v uličkách s japonskými, arabskými, ba i poľskými surovinami. Spolubývajúce mali byť tentoraz o niečo väčšou výzvou – Talianka Giorgia a domáca Melissa z Londýna. Nemali sme obývačku, a tak naše prvé spoznávanie prebiehalo poväčšine v kuchynke s miniatúrnou chladničkou a nepohodlnými stoličkami. Ale začalo sa to fajn.

Melissa veľa času doma netrávila – o rok staršia, tiež už mala priateľa a väčšinu nocí radšej prespala v jeho byte. Z našej kohabitácie mi napokon ostalo v pamäti zakorenené len krátke nakuknutie do jej neobývanej komnaty. Posteľ bola takmer neviditeľná, skrytá pod hŕbou špinavých šiat, na podlahe boli len zriedkavé ostrovčeky prázdneho miesta, na stole sa kopili smeti a zatiahnuté žalúzie celej izbe dávali nádych akejsi nory, ktorej majiteľ sa pred rokmi stratil, a tak si odvtedy žila vlastným životom. Okrem tohto si dodnes pamätám aj dokonalú vôňu, ktorá sa valila z kuchyne, keď v nej raz Melissa varila svoju verziu vietnamskej pho.

Talianka Giorgia, to bol celkom opačný prípad. Často sme sa spolu navečerali, či aspoň bok po boku pripravili svoju vlastnú večeru a občas sme aj zašli dakam na prechádzku alebo si pozreli film. Giorgia vo mne vzbudzovala akýsi rešpekt i pocit neadekvátnosti. Študovala psychológiu a bola na najlepšej ceste k diplomu s vyznamenaním; pracovala v neďalekej cukrárni, nebránila sa nadčasom, lebo bola dokonale zorganizovaná; cvičila (občas sa mi dokonca zdalo, že priamo vo vedľajšej izbe, o desiatej večer!), jedlo si pripravovala vopred, dokonca piekla vlastný chlieb. Zároveň si stíhala dopisovať s priateľom, ktorý bol na rok v Nemecku, skajpovať so svojou rodinou a stretávať sa s kamarátmi z univerzity. Keď sa jej priateľ vrátil a našli si spoločný byt, nemohla som jej to zazlievať – aj keď časť mňa zrejme tušila, že bude ťažké nájsť za ňu adekvátnu náhradu.

O Giorgii som si myslela, že z nej bude riadna vysokoškolská kamarátka. Taká tá, s ktorou aj po škole zostanem v kontakte, navštívim ju v Taliansku, pôjdem jej na svadbu… Veď sme spolu absolvovali trojhodinový lov na myš, to je príhoda, ktorá dve osoby navždy spojí! Ale po jej odchode som ju raz navštívila v novozariadenom dvojizbáku, pomohla s experimentom do školy a následnej sme sa, ako sa mi stávalo zvykom, prestali vídať a spoločné dva roky zostali len spomienkou.

Po Giorgii som ostala v bytíku pri Tescu sama, ale nie nadlho. Pani domáca už mala vyhliadnutú dokonalú náhradu – dve dievčatá z Litvy, ktoré tam bývali ešte predo mnou, a nedočkavo jej vraj celé mesiace vypisovali, či si pre ne opäť nenájde miesto. Ako prvá dorazila Roberta a od začiatku bolo jasné, že mojim dobrým časom odzvonilo. Týždeň jej príchodu splýval s návštevou mojej rodiny – návštevou, pre ktorú som celý byt starostlivo vyblýskala k dokonalosti. Aj dlážku som umyla, aj sprchu vyleštila. Roberta však namiesto toho, aby sa so mnou najskôr zvítala, či sa aspoň pozdravila zvyšku mojej rodiny, zavolala ihneď pani majiteľke, že byt nie je taký čistý, ako si ho pamätá. O pár dní neskôr som na kolenách drhla pod jej drobnohľadom linoleum v hale, kým sa Roberta anjelsky usmievala.

Tam sa však náš pasívny konflikt iba začínal. Čoskoro si požičiavala moje jedlo, sama nikdy nič neupratala, varila zriedkavo, ale keď hej, tak jedlo následne nechala pokaziť sa na sporáku, kým som sa neodhodlala umyť hrnce. Po čase som si všimla, že nám miznú taniere, príbor a uteráky. Objavila som ich u Roberty v izbe – a sánka mi klesla ešte väčšmi než pri Melisse. Plesnivé zvyšky, hnijúca zelenina, ktorá patrila do chladničky, neumytý riad a špina, špina, špina. V kuchyni sa nám množili vínne mušky, ale pri pohľade na jej izbu som sa čudovala, že ešte nemáme simultánnu inváziu mravcov, myší a švábov.

Roberta so mnou nekomunikovala, keď som sa jej prihovárala, zväčša ma odbila dvoma-troma komentármi, žila medzi univerzitou a prácou v mexickom bistre. Odtiaľ nosila polystyrénové boxy mäsa, ktoré sa následne kazili na slnku. Kradla spoločný sušiak na bielizeň, z ktorého veci zvesila tak na piate opýtanie, a dvere mrazničky nechávala otvorené tak často, až sa napokon nedali zavrieť pre námrazu. A majiteľke pravidelne podávala správu o tom, v akom stave čistoty sa byt nachádzal, a ako v tom ona sama bola celkom nevinne.

Jej kamarátka Inga bola miernejšia, ale predsa som sa jej bála. Občas trávila celé dni vo vedľajšej izbe bez toho, aby som ju akokoľvek registrovala. Až keď ju večer konečne zlanárila toaleta a chladnička, pozdravila ma nemotorným smiechom, tri razy sa ma spýtala, ako sa mám, a následne opäť zmizla v svojom bydle. Pôsobila na mňa dojmom benevolentnej čarodejnice, s ktorou som zdvorilo komunikovala, aby som sa nedostala na jej čiernu listinu.

Roberta a Inga vo mne opäť prebudili túžbu po domove. Po práci som sa vracala do bytu, ktorý bol chladný, čakal na to, kedy ho upracem, nikto sa v ňom so mnou nerozprával a sama som sa snažila svojim spolubývajúcim vyhýbať. Rozhodla som sa, že takéto plahočenie ma ubíja, a odišla som na päťmesačné prázdniny späť do detskej izby. Tej, ktorej som pred troma rokmi kývala na rozlúčku. Necítila som sa o nič dospelejšia, naplnenejšia, ba práve naopak. A posledný rok štúdia? Veľké šance som mu nedávala.

Ďalší nový byt mal však symbolizovať nové začiatky. Tentoraz som uprednostnila spolužiačku pred blízkosťou k škole: na druhom konci mesta, ale s autobusovou permanentkou a, snáď, novou poľskou kamarátkou Klárou. Išlo takmer o experiment – bola totiž môj presný opak. Už roky robila v bare, fajčila, pila, rozhodne sa nehanbila, ak si dakoho zavolala na noc domov. Ale bola sviežo úprimná a priateľská: v prvé ráno ma posadila do obývačky (konečne!), spravila mi raňajky a vytvorila mi konto vo svojom Netflix účte. Že môžem používať jej Playstation, že nech ju večer prídem pozrieť do roboty, že zajtra do školy môžeme ísť rovnakým autobusom. Cítila som tlak – doteraz bývala so svojou najlepšou kamarátkou ešte zo základnej –, ale i nádej. Ale to som ešte nevedela, že som pristála v telenovele.

Asi mesiac po nasťahovaní sa mojimi najlepšími kamarátmi stali štuple do uší. Klára si totiž začala románik s kolegom, ktorý bol navyše frajer jej bývalej spolubývajúcej. Po mesiaci vzdychov, kriku a plaču, ktoré som naoko ignorovala, som jedného dňa na gauči objavila príčinu našich bezsenných nocí. A než som sa stihla spamätať, Jake sa k nám sám nasťahoval.

S Klárou ma pravidelne vytáčajú, ak sčista-jasna začnú hrať akýsi gaučový Twister, šepkať si navzájom do uška a vykrikovať komentáre typu: „Daj preč tú ruku z môjho zadku!“ Nemajú problém rozvášniť sa pri otvorených dverách a raz som našla na vrchu smetiaka uhorku v kondóme. Riad je buď neumytý, alebo poskrývaný tak, že ho ešte mesiac hľadám, a odpadky sú často nevynesené, alebo si ani nenájdu cestu do koša. Ale…

Zrejme ako v každom vzťahu aj ten s mojimi spolubývajúcimi má svetlé a tmavé stránky. A v tomto byte s Klárou a Jakeom, sú tie svetlé stránky často tie najpamätnejšie. Na narodeniny mi pripravili trojdňovú oslavu a kúpili vysávač. Keď Klára objedná vegánsku pizzu, a oni jej donesú syrovú (a potom na ospravedlnenie ešte jednu vegánsku), tá extra pizza pripadne mne. Pozreli sme si spolu takmer celých Priateľov, niekoľko akčných filmov z deväťdesiatych rokov alebo britský reality show fenomén Love Island. Ešte keby som ich vedela presvedčiť, nech mi po koberci nešliapu v topánkach…

Vždy pri pohľade na horu tanierov v dreze, si snažím pripomenúť, že by som to mohla mať omnoho horšie. Napríklad moja kamarátka Veronika bývala rok s dievčaťom, čo po celom byte rozhadzovalo použité vložky a dívalo sa na svoje spolubývajúce, kým spali. Kolegyňa Carol zasa žila s dievčinou, ktorá všetky spoločné konverzácie nahrávala na telefón. Samotná Klára žila štyri mesiace v hosteli a jej príhody by vystačili na samostatný článok.

Jedna moja časť túži po samostatnosti – po byte, ktorý si zariadim tak, ako chcem ja, kde budem rada piecť, na poličkách budem mať samé kvetináče a nikto mi nebude kradnúť mlieko. A druhá časť ma presviedča, že by to bola nuda. Jednak by som nemala inšpiráciu na svoje nekonečné sťažovanie sa a chýbala by mi zrejme tá istota, že skôr či neskôr v byte narazím na ďalšiu živú dušu, podelíme sa navzájom o strasti dňa a zasmejeme sa nad tým, čo nás trápi. Jedného dňa možno nájdem harmóniu, presne takú, po akej mi srdce túži. Zatiaľ sa snažím preniesť cez tie ťažké časy, keď ma explózia v recyklačnom kontajneri vytáča do nepríčetnosti; a vážiť si tie dobré časy, keď ma spolubývajúci učia hrať šach, ponúkajú ma svojím jedlom a utešujú nešikovnými vtipmi. Lebo keď niekto so sileným úsmevom pochváli vašu takmer-surovú pizzu, stoja hádam tie strasti za to.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.