Zazdrojovať sa

napísala SOŇA GREGOROVÁ
ilustrovala SLAVOMÍRA ONDRUŠOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 25. mája 2023.

Všetko, čo navrhnem, čokoľvek, čo urobím, je zle. Svoju kávu chcel do tej šálky, kde má čaj. Skúšam mu v priebehu mesiaca piate objednané topánky a opäť – tlačia ho, nechcem ich, vráť ich, predaj ich. Každé ráno: chcem ostať doma. Každé poobedie v škôlke: prišla si veľmi skoro, ešte sa chcem hrať.

Snažím sa porozumieť nezrelosti detskej mysle a správania, snažím sa byť spoľahlivou oporou, rešpektujúcou sprievodkyňou detstvom. To však neznamená, že sa ma to nedotýka, nezraňuje, nedráždi. Milión drobností, požiadaviek, stavanie sa do opozície. Moje vnútorné hlasy pri množstve interakcií s dieťaťom škaredo kričia, navonok sa mi väčšinou darí zvládať to, dýchať, nechať si čas na reakciu, hľadať riešenia. Väčšinou, no.

V posledných týždňoch je pre mňa náročné naladiť sa na dieťa, ustáť jeho aktuálnu fázu individualizmu. Pri prvej námietke mám chuť rezignovane povedať rob si, čo chceš a odísť. Viem však, že aj odopieranie pozornosti vysiela signál útočiaci na integritu dieťaťa, a takou matkou nechcem byť. Učím sa prijatie, pochopenie, bezpodmienečnú lásku. (A mám zažité, že keď mi je zle a som neznesiteľná pre seba aj pre okolie, najviac pomôže, keď mi muž povie, že ma ľúbi. Dieťa to určite nebude mať inak.)

Mať citlivý prístup k dieťaťu aj k sebe samej mi ide o niečo ľahšie, odkedy som si našla svoje zdroje (v mojom prípade ide o prácu českej psychologičky Šárky Mikovej). Vďaka tomu rozumiem, prečo sa ma to tak veľmi dotýka, uvedomujem si, čo ma zraňuje, mám povedomie o tom, prečo sa to deje a čo v takých situáciách pomáha. 

A najmä – chcem s tým niečo robiť. Vraciam sa ku knihám, k webinárom, hľadám ďalšie informácie, pomaly, veeeľmi pomaly mením to, čo mám zautomatizované, znormalizované, vytváram nové vzorce správania. Je to teraz náročné obdobie, tak trochu nahovno, ale dá sa s tým pracovať. No boli časy, keď som sa v podobných životných pocitoch rochnila. Byť smutná, nepochopená a ublížená bol môj životný štýl – vychádzajúci z nenaplnených potrieb, všakáno, o čom som vtedy netušila, zato sa mi zdalo nesmierne vhodné občas to zapiť fľašou vína. A tam sa to končilo, motala som sa v kruhoch.

Píšem to bez výčitky voči sebe a svojim mladým letám. Nemala som a nehľadala som prostriedky na to, aby (mi) bolo lepšie. K povrchným riešeniam a lacnej ezoterike som nikdy neskĺzla, absolvovať psychoterapiu bez skutočného problému či traumy mi ani nenapadlo. Melanchólia bola mojou identitou a hotovo. Napokon však všetko chcelo svoj čas (ako vždy). Spoznávanie sa a prácu na sebe v mojom prípade akcelerovalo rodičovstvo a túžba, aby moje dieťa prežilo naše spoločné roky so zdravou kožou aj dušou. 

Takže som najskôr donekonečna prala látkové plienky, nosila v ergonomickom nosiči, dojčila na požiadanie a do samoodstavenia, spoločne spávala, robila drámu z cukru a priemyselne spracovaných potravín, obúvala barefoot. Potom sa však začalo čoraz hlasnejšie hlásiť asi klasické materské vyčerpanie, no v kombinácii s dlhodobými zdravotnými problémami, s nedostatkom spánku, času aj peňazí, so sťahovaním z mesta na vidiek, s dianím vo svete aj tunajšou politickou situáciou mi navodilo obrovskú životnú frustráciu. Samozrejme, ťažko vychovať niekoho, kto bude v pohode, ak sama v pohode celkom nie som. Stále zreteľnejšie som si uvedomovala potrebu robiť s tým niečo, východiská z jednej podobnej situácie však nie sú pre všetkých ľudí rovnaké – alebo prinajmenšom rovnako dostupné. Viac pohybu by bolo určite pomohlo, telo však štrajkovalo a nevládalo. Nápomocná by bola bývala aj terapia, žijem však na mieste, kde za ňou treba cestovať desiatky kilometrov. Ak by som aj prekonala všetky svoje zábrany a absolvovala ju online, čo mi je naozaj nesmierne nepríjemné, 40 eur za jedno sedenie bola pre mňa v tých časoch príliš veľká suma. Vo vzácnej voľnej chvíli som radšej buď upratala, alebo úplne vypla pri nejakom seriáli, ako by som sa mala naozaj venovať sebe či nebodaj svojmu rozvoju, pche.

Povolilo to tak nejako pozvoľna – nie však úplne bez môjho záujmu a pričinenia. Návrat do práce, dieťa viac v škôlke ako doma so sopľom, viac času, chvíle bez akejkoľvek interakcie a viac kontaktu samej so sebou, odpovede, ktoré mi dala prvá prečítaná kniha Teórie typov. Začala som sa inak pozerať nielen na svoje dieťa, ale aj na seba. Najzásadnejšie bolo, že som sa úplne prestala porovnávať s ostatnými – ako matka aj ako človek. Náročné situácie nezmizli, no už o niečo lepšie rozumiem ich príčinám a viem o nástrojoch a postupoch, ktoré uľahčujú vysporiadanie sa s nimi. Je to ako vyjsť do riadneho lejaka, ale mať gumáky a pršiplášť a môcť preto ostať vonku dostatočne dlho, vybaviť všetko potrebné a celé to ustáť relatívne v suchu. Dnes je zo mňa rovnako mĺkva, no veselšia a snáď aj o kúsok rodičovsky vyrovnanejšia osoba. Som na seba vnútorne hrdá, keď sa mi s dieťaťom darí komunikovať citlivo a s rešpektom, nezožieram sa do úmoru, keď vypením a zvýšim hlas. A miesto frustrácie cítim väčšinu času vďačnosť za svoj život.

Ako rodičia dávame zo seba nesmierne veľa, s malými deťmi to býva veľmi intenzívne, navyše nás treba naplno fungujúcich aj na iných frontoch a priestor na oddych je omnoho menší, než by sme potrebovali. Aby sme to zvládali – a v ideálnom prípade sa aj jemne osobnostne posúvali a dozrievali –, treba z niečoho čerpať. Z kvalitne stráveného času, z aktivity, či zo zastavenia sa a ponorenia do seba, z rozhovorov, z poznatkov a informácií, z rozširovania si rozhľadu, zo zážitkov, z techník zvládania krušných chvíľ. Samozrejme, netýka sa to len ľudí s potomstvom, u nich sú však možnosti často značne obmedzené – a ich psychické rozpoloženie má zásadný vplyv na ďalších, výrazne zraniteľných, jedincov, za ktorých majú zodpovednosť. Čo zas v konečnom dôsledku máva celospoločenské dopady. 

A tak je v záujme nás všetkých, aby sa rodičia cítili dobre. Aby mali podporu všetkého druhu a aby mali kde čerpať sily, aby boli v tomto smere zazdrojovaní – bez ohľadu na to, aké služby si práve môžu dovoliť zaplatiť. Preto by som rada načala debatu na tému býva to v živote občas riadne naprd, ale toto mi pomáha nezblázniť sa, a nie sú to návykové látky.

Mne pri zvládaní rodičovských výziev pomáha spomínaná Teória typov a základné poznatky z vývinovej psychológie, pomáha mi niekoľkokrát sa dozvedať v zásade o tom istom, len inými slovami a v inom kontexte. (A som potom i zhovievavejšia k dieťaťu, keď mu už päťdesiaty raz niečo opakujem, a jemu sa to v hlave stále poriadne neuložilo.) A celkovo pookriať mi pomáhajú dvojhodinové cesty autobusom raz týždenne domov z práce, keď sa odo mňa skutočne nič neočakáva a nie je treba nič robiť – ani utrieť prach na parapete ako teraz, keď v pracovni píšem tento text a podchvíľou zdvihnem zrak k oknu. Pomáha mi ticho a vlastný priestor, možnosť spracúvať, čo prežívam. Pomáha mi prijatie samej seba a láskavosť – túžba udomácniť sa v sebe, nie zmeniť sa.

A čo pomáha vám?

editovala MICHAELA KUČOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *