napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 28. apríla 2022

Vraj sa treba napojiť na svoju ženskú energiu. Tancovať, maľovať, klásť na telo (a vkladať si doň!) kryštály. Byliny orálne aj vaginálne. Prospešné má byť aj nosenie dlhých sukní, ktoré naše dolné energie prepájajú so Zemou. 

O viac či menej pochybné teórie a návody nie je núdza, všetky ale tak trochu vychádzajú z princípu, že jednoducho treba oslobodiť svoju vnútornú bohyňu. Vždy keď na mňa na internetoch vyskočí nejaká joni koučka, myslím na všetky ženy, ktoré zápasia s endometriózou, so syndrómom polycystických vaječníkov, s poruchami príjmu potravy alebo s iným problémom, ktorý ovplyvňuje hormonálnu rovnováhu. Keby tak len vedeli, že stačí pár minút brušného tanca naboso!

Cesta k (seba)prijatiu?

Robiť si srandu z panoptika žien, ktoré hľadajú odpovede na svoje problémy, je však príliš ľahké. V spoločenskom systéme, ktorý znevažuje naše prežívanie, spochybňuje bolesť, ktorú prežívame, a stále nedostatočne financuje výskum nášho zdravia, to nie je celkom fér. Nevyhnutná snaha vlastnými silami kultivovať svoje sebavedomie nedáva v patriarcháte veľa možností na výber. Aj diskusia o ženskom reprodukčnom zdraví sa teda nesie vo vytýčených mantineloch: môžeme si vybrať, či svoju ženskosť prebudíme nákupom červeného rúžu, alebo konzumáciou podobne povrchnej spirituality.

Vysmievať sa nechcem ani snahe zmeniť svoje vnútorné postoje a prežívanie – naša psychika a fyzická schránka sú pevne prepojené a práve hormóny sú tie informácie, ktoré majú v týchto procesoch osobitnú váhu. Sebaprijatie, o ktoré podľa všetkého ide aj v ezoterických rituáloch, je základ pre dobré fungovanie vo vlastnej koži. Ako sa však zmieriť so sebou, keď sa celé naše telo skrúca v kŕčoch? Kde hľadať svoju božskú podstatu, keď nám nevypočitateľnosť cyklu bráni žiť nie že vysnívaný, ale celkom obyčajný život? Ktorý esenciálny olej sublimuje pocit zrady vlastným telom? Poznám priveľa ľudí, pre ktorých je vlastná maternica príliš vrtošivým kumpánom na to, aby si všetky nezhody vyjasnili pri oltáriku s ruženínom. 

Aktuálny emancipačný trend, ktorý oslavuje ženstvo aj v jeho krvavých podobách, opomína komplexnosť reality života s maternicou, vaječníkmi, vagínou a vulvou. Nemálo ľuďom tak nielenže nepomáha objaviť ich božskú podstatu, ale ešte prehlbuje pocit, že čosi prirodzené a samozrejmé  nezvládajú. Podobne ako toxická pozitivita v iných self-help oblastiach popiera prežívanú realitu a prispieva k pocitu, že čosi s nami musí byť skutočne v neporiadku, ak manifestácie menštruujúcej bohyne nepomáhajú. Prvý krok k zmene je priznanie si problému, tak povedzme si rovno: niekedy to je k*rva nepríjemná oštara.

Telo a fakty

Fyziologická podstata menštruačného cyklu je spojená so zvýšenou citlivosťou a sťahmi maternice a súvisiacich svalov. Pri menštruácii sa tiež napríklad zadržuje viac vody vo vulve, môže sa teda dočasne zväčšiť a spôsobovať bolestivé pocity. Hormón progesterón sa počas menštruovania vyplavuje, aby spustil samotné vylučovanie krvi a neoplodneného vajíčka, čo zároveň môže priniesť napríklad aj bolesť krížov či hnačky. A to hovoríme len o štandardnom, plne funkčnom cykle v špičkovej kondícii. Takže nie, fyzický diskomfort nie je dôsledkom neprijímania svojej ženskosti… 

To, čo skutočne potrebujeme pre odstránenie (individuálneho aj spoločenského) tabu spojeného s menštruáciou, je predovšetkým porozumenie týmto telesným funkciám. Len ak vieme, ako naše telo funguje, a poznáme jeho procesy, môžeme robiť dobré rozhodnutia. A vedieť prijať aj veci, ktoré sa nedajú zmeniť. Kým od svojej vlastnej telesnosti budeme utekať do astrálnych sfér, nikdy skutočne nebudeme rozumieť tomu, čo sa v našom organizme v priebehu cyklu odohráva, a nikdy s tým skutočne nebudeme vedieť fungovať.

Cestou k lepšej menštruácii teda nie je jej zahaľovanie do ezoterických závojov, ale predovšetkým základné poznanie toho, čo sa odohráva v našom tele. Nevyhnutne sa to nevylučuje s duchovnou praxou, ak chceme osláviť kreatívny potenciál reprodukčných orgánov či podporiť svoje emocionálne prežívanie. Problematické je, ak dominantnou alternatívou k tabuizácii menštruácie sú kváziduchovné naratívy, ktoré okrem pochybnej zdravotnej účinnosti (či až kontraproduktívnosti) môžu byť škodlivé aj pre našu psychiku. 

Vo vzťahu k menštruácii k nej potrebujeme – naprieč rodmi – pristupovať predovšetkým s novou vecnosťou. Chápať, čo sa v rámci nej odohráva, ako s tým možno pracovať a čo to znamená. Skutočné porozumenie na faktickej úrovni (čo sa deje, kedy, kde, prečo, ako) je základom k tomu, aby sme si mohli vytvoriť akýkoľvek vzťah, bárs aj milujúci.

Toto nie je product placement

Ak chceme naozaj zlepšiť svoj vzťah k mesačnému krvácaniu a prekonať historický naratív o jeho špinavosti, nie je potrebné absolvovať žiadne špeciálne rituály ani silou-mocou tvrdiť, ako si to užívame. Na začiatok postačí hoci len prehodnotiť svoju základnú hygienickú výbavu a podľa možností zvoliť alternatívne menštruačné pomôcky. 

Používanie menštruačného kalíška či nohavičiek môže byť jednoduchým spôsobom, ako efektívne prekonať svoje vlastné fujky bariéry. Z podstaty oboch pomôcok vyplýva potreba kontaktu s vlastnou krvou, pričom výmena kalíška či pranie nohavičiek si nevyžaduje žiadnu extra pasiu v ženskej esencii. Je to jednoducho normálna vec, ktorú treba vyriešiť. Konfrontuje nás pritom s vlastnými zvnútornenými predsudkami, ktoré sa odplavujú s každou vypranou zrazeninou. Celkom nenásilne sa pritom stretávame s rytmom svojho cyklu, spoznávame jeho intenzitu a kvality veľmi konkrétne, bez pokrčenia a zahodenia do koša. 

Menštruačná krv nie je niečo, čo je potrebné skrývať, popierať, čo sa nám má hnusiť, ani naopak, nie je nevyhnutné jej pripisovať žiadnu magickú funkciu. V prvom rade je to jeden z prejavov (zdravia) nášho organizmu.

Krvavé reči

Po dobehnutí toho, čo zanedbalo naše školstvo, je na mieste rozprávať sa aj o tom, ako o menštruácii vo všeobecnosti hovoríme. Respektíve, mlčíme. Všetci to dobre poznáme: rozpačitú logistiku tampónu či vložky schovaných v rukáve. Hoci sa na takomto ukrývaní nepochybne podieľajú všetky negatívne stereotypy spojené s menštruovaním a popieraním jeho reality, samozrejme, normalizácia tohto telesného procesu neznamená, že musíme verejne oznamovať, že už-už pretečieme. 

Svoje menštruovanie rovnako ako iné telesné prejavy môžeme pokojne prežívať ako osobnú, intímnu vec. Nahlas o tom hovoriť je legitímny spôsob, ako prelomiť historické potupné ticho, vykričanie svojho cyklu však nie je jedinou cestou, ktorou možno prekonať stigmu menštruácie ako čohosi zahanbujúceho. Podobne ako keď naša telesná schránka nezvláda očakávaný výkon, keď štrajkuje naše zažívanie či nás paralyzuje napríklad panický záchvat, nikomu nedlhujeme vysvetlenia. Vo svete orientovanom na výkon každé takéto hlasné pomenovanie môže znamenať zraniteľnosť, ktorú nikto z nás nie je povinný podstupovať.

Destigmatizácia menštruácie nemusí byť nevyhnutne verejná debata, rekalibrovať jej vnímanie môžeme aj pri otvorených rozhovoroch v intímnych kruhoch svojich najbližších. Kolektívne posilnené potom môžeme hovoriť o svojich potrebách aj verejne a politicky – napríklad o dostupnosti menštruačných pomôcok a menštruačnej chudobe či prioritizácii vedeckého poznania o poruchách cyklu. Je v poriadku, ak o menštruácii nechceme hovoriť s kolegami v kuchynke ofisu, ale našu kŕčmi sťahovanú maternicu by nemalo zvierať ešte aj popierajúce ticho. 

Pod vplyvom hormónov

Problém je, ak o menštruácii hovoríme len ako o akomsi hormonálnom zahmlení mozgu. Keď sa hneváme, strácame trpezlivosť, plačeme, nevládzeme, všetko vysvetlí magické heslo P-M-S. Sú to len hormóny. Dokonca ich okolie neraz obviňuje aj vtedy, keď nám práve v krvi kolujú úplne normálne hladinky. 

Hormóny, samozrejme, počas cyklu ovplyvňujú našu psychiku, v luteálnej fáze začína klesať energia aj odolnosť a pre niektorých ľudí môžu byť tieto zmeny obzvlášť náročné. Sama som občas našla útechu pri pohľade do kalendára – zdanlivo fatálny pocit sa rýchlo dostal do perspektívy. Vedomie, že naše prežívanie ovplyvňujú hormóny, však nie je dôvodom na to, aby sme sa ním nezaoberali. Keď nám v iných fázach cyklu žiari pleť a sršíme nápadmi, nikto nezisťuje, či práve ovulujeme, všetci a všetky to rešpektujeme a pokladáme za samozrejmé. Rovnako prirodzene by sme – sami/y sebe aj navzájom – mohli prejavovať pochopenie pre PMS a čas menštruácie. Podráždenosť, hnev, vyčerpanie či zúfalstvo môžu byť len dočasným (a prípadne exaltovaným) prejavom, ale to neznamená, že im netreba venovať pozornosť. 

PMS nie je dôvodom na ľahostajnosť, že sa nič skutočné naozaj nedeje, ale, naopak, požiadavka na zvýšenú starostlivosť. Tichú nehu, teplo a podporu v dňoch počas. Čokoľvek, čo práve potrebujeme. A najmä počúvanie a rešpektovanie hraníc, ktoré nám v dňoch pred začiatkom krvácania naše telo dáva. 

Čo skutočne potrebujeme?

Na prvý pohľad by sa niekomu mohlo zdať, že najviac zo všetkého potrebujeme veľa čokolády. Fakt menštruácie sa stal vytúženou priepustkou pre guilty pleasures. Verejný priestor je zahltený trópmi o dievčatách vo vyťahaných pyžamách, ktoré pohár Nutelly vyškrabávajú polievkovou lyžicou. Od školských čias je náš cyklus zámienkou nehýbať sa a môžeme vykričať čokoľvek, ak za tým dodáme PS: PMS. Sú však dve balenia Toffifee skutočne adekvátnym využitím nášho menštruačného vzdoru? 

Som jednoznačne za narúšanie stereotypov o dobrých dievčatách vrátane ich najpovrchnejších prejavov. Hoci (v prípade, že nemáme zdravotné obmedzenia) práve jemný pohyb a výživovo hodnotná strava môže uľahčiť prežívanie menštruácie, fandím vykašľaniu sa na akúkoľvek produktivitu a pravidlá, čo ako treba robiť správne. Bez pocitu viny! 

Bola by však škoda, ak by sme si nechali diktovať, že načúvanie svojim potrebám spočíva iba v nekontrolovanom každomesačnom útoku na chladničku. Pocit nepohody nemusíme len zapchať odopieranou lahôdkou. Menštruácia nás práve môže pozývať hlbšie. V práci aj vo vzťahoch odhaľuje, ako môžeme byť pre seba na prvom mieste (aj čo sa deje, ak si to nedoprajeme). Vysmieva sa diétnej kultúre, ideálu krásy aj honbe za výkonom a dáva priestor tej našej časti, ktorá to všetko dokáže mať, ehm, v p*či. Ukazuje nám naše hranice, plnou silou hormonálnej nálože nás tlačí do ich obhájenia. 

Vnímať a vypočuť svoje potreby neznamená prehlbovanie konzumných vzorcov správania, práve naopak. Menštruácia nás učí vnímať svoje telo mimo binarity výkonov a zlyhaní, v jeho premenlivosti, v priesečníku empatie, spolupatričnosti, nehy, odpočinku a (iného typu) sily. Ukazuje, čie prežívanie je ponechávané na okraji záujmu, kde sa končí podpora reprodukčného zdravia. Pripomína nám naše telo ako organizmus, nie stroj. Poznanie, ktoré sa oplatí ponechať si aj do ďalšej fázy cyklu.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ