Patriarchát v plameňoch

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ ilustrovala ZUZANA ŠEBELOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 14. apríla 2022.

Bol jeden z teplých marcových dní, slnko svietilo, na oblohe ani oblak, vetrík pofukoval. A okolie nášho domu hodiny zaplavoval dym. Keď som preň v jednom okamihu z kuchynského okna nič nevidela, schytila som dieťa a vypochodovala som s ním von, aby som si to vydiskutovala so susedmi, likvidujúcimi v ohni všetko, čo u nich na záhrade neprežilo zimu. Najskôr ma ignorovali, čo ma vytočilo ešte viac, no potom sme konečne nadviazali kontakt! Zo susedových absurdných hlášok voľne vyberám: 

„Začal nám horieť kompostér.“

„A kedy nebudete doma? Aha, vy ste na materskej. A kedy pôjdete na prechádzku?“

„Že je to nezákonné, ma nezaujíma.​​“

„Keď zavoláte hasičov, budete to platiť vy!“

„A vy s tou vašou kopou dreva akože čo spravíte?“

„Takto sa to tu robí už tristo rokov!“

„Prečo ste to dieťa zobrali von do toho dymu?“

„Dobre, skončil som. A s vami tiež!“

Dedina, poviete si.

Ja hovorím: patriarchát.

To, že sa na hranici dvoch pozemkov stretol svet tradície pálenia orezaných konárov a hnilých listov reprezentovaný bielym heterosexuálnym mužom v strednom veku a svet kompostovania a štiepkovania dreva, znalosti zákonov a úcty k svojmu okoliu zastúpený naježenou, o generáciu mladšou feministkou, nie je v tomto prípade až také podstatné. Okolnosti, aktérky a aktéri mohli byť pokojne iní. A najmä ​​– chyby robíme všetci a rovnako sa všetci občas čudne správame. Na čom záleží, sú tie reakcie: klamstvo, spochybňovanie, zastrašovanie, snaha vyvliecť sa z konfrontácie a obracanie pozornosti na moje konanie. Žiadne ospravedlnenie, nijaká ľútosť, priznanie viny či aspoň náznak ohľaduplnosti. 

Volil by sused rovnaké slová, aj keby za ním prišiel môj muž? Aj jeho by sa v akože empatickom porozumení spýtal, kedy pôjde preč z domu? Aby mohol zamorovať pol dediny hnusným dymom len preto, že má pocit, že to robiť môže? Predviedol svoju všeobecnú bohorovnosť či iba cítil prevahu nad ženou v amoku s deckom v náručí?

Možno si poviete, že spoločenské nastavenie s tým nič nemá, že som len za plotom natrafila na bezcharakterného vola. Každý jeden deň nášho života sme však formovaní systémom, jeho štruktúrami a kultúrou. Tým, ako nás vychovávajú, vzdelávajú, ako k nám pristupujú v zdravotníctve, na úradoch, v práci, aké zákony pre nás a proti nám schvaľujú. Tým, akú podobu a rozmer má oficiálna pomoc a podpora v situáciách, keď máme podlomené zdravie, keď sme bez práce, peňazí, domova, keď žijeme v násilnom vzťahu, keď nechcene otehotnieme. Tým, akými slovami sa realita pomenúva v médiách, aké vzorce správania nám podsúva reklama, mainstreamová produkcia a zábavný priemysel. Následkom každodenného prijímania toho, čo nastavili a vytvorili mocní ľudia ​​– prevažne muži nepatriaci či nezaraďujúci sa k žiadnej z menšín – krátkozrako mysliaci iba na seba, sebe podobných a na svoje vlastné blaho a jeho zachovanie na večné časy, začneme toto správanie a postoje považovať za prirodzené. A môže sa to prejavovať hoci len v zdanlivých detailoch (voľne vyberám spozorované za posledné dni): v generickom oslovení Vážený zákazník, v kontajneri na zmesový odpad napchatom tetrapakmi (nestlačenými!), v chýbajúcich nájazdových plošinách pre kočíky a invalidné vozíky na schodoch bytoviek, v predpôrodných pomôckach pre ženy. A najmä v bežných ľudských interakciách.

Spomenula som si, ako raz oproti mne – ešte v meste a s malým bábom v nosiči – vybehol na ulici veľký pes. Bolo to na prechádzke medzi rodinnými domami, majiteľ psa sa tam s niekým rozprával, psisko pobehovalo navoľno. Pes postál, premeriaval si ma, ja som zastala tiež. Majiteľ na mňa len zakričal, že sa nemám báť, pes mi nič nespraví.

Nie, to on nemal mať pusteného svojho čokla, ja sa budem cítiť presne tak, ako moje telo po prečítaní situácie uzná za vhodné, nie ako mi pánko nakáže. A hlavne opäť nezaznelo žiadne: „Ježišmária, Hurka, k nohe! Prepáčte, mladá pani, nech sa páči, môžete prejsť, ospravedlňujem sa, nezľakli ste sa veľmi?“

Od zneužívania, emocionálneho násilia, ponižovania, Maroša Kramára a hlášok Nemala provokovať cez Putina, Záborskú, parkovanie na chodníkoch a respirátor pod nosom až po predavačku v potravinách na ulici vedúcej k hradu v hlavnom meste hovoriacu so zahraničnými turistami a turistkami zásadne po slovensky. To všetko je patriarchát a jeho vplyv, ktorý v ľuďoch bez ohľadu na rod vytvára dojem tupej neoprávnenej nadradenosti nad niekým slabším, znevýhodneným, zraniteľným. Dojem, že niekto niečo jednoducho robiť môže, že mu alebo jej niekto iný patrí, že ten druhý či druhá sa musí podriadiť, prispôsobiť sa jednostranne nevýhodnej či ohrozujúcej situácii. Mylný dojem. Síce hlboko zakorenený, často agresívne vydobýjaný a spôsobujúci veľkú bezmocnosť, ale nie je to nič viac ako niečí hlúpy dojem. 

Takto to vnímam, proti tomuto bojujem ​​– niekedy krikom na bezohľadného suseda, viac konštruktívne Kurníkom, no najmä výchovou syna. Neučím ho rozoznávať písmenká abecedy na feministických heslách, ale snažím sa mu dať toľko rešpektu, koľko moja tradičnou výchovou a všetkými tými dostaneš po riti, ak neprestaneš a veľké dievčatá neplačú hláškami poznačená materská rola dovoľuje. Nie je to ľahké, zlyhávam furt, kričím, ale potom sa ospravedlňujem, vysvetľujem. A mám na pamäti, že dieťa je partner so svojou osobnosťou, špecifickými nárokmi a potrebami a ja v jeho živote nie som na to, aby som si na ňom – momentálne ešte bezbrannom a absolútne odo mňa závislom a naviazanom na mňa – uplatňovala svoju prevahu a moc.

Neviem, čo si môj syn z toho výstupu v dyme odniesol, no neskôr v ten deň si v kníhkupectve vybral omaľovánku plnú jednorožcov, takže jeho patriarchát so svojimi rodovými stereotypmi ešte v pazúroch nemá. Chcela by som, aby ho ani nikdy nemal, no najmä aby mu nikdy neublížil, lebo presne to patriarchát robí. Nepomáha, zraňuje, je necitlivý, nastavuje obmedzenia a normy, nevedie dialóg, nevidí odtiene, individuálne potreby, jednorožce. 

A boj proti patriarchátu nie je bojom proti mužom, ale proti všetkému, čo sa nejako robí už tristo rokov a škodí.

editovala MIRKA URBANOVÁ

2 myšlienky na “Patriarchát v plameňoch

  1. Brilantné. Ďakujem!

    Myslím na bábätko, ktoré opustené, vystrašené zomrelo v poondiatom hniezde záchrany od hladu a smädu…kde zlyhalo snáď úplne všetko čo malo. Aj to je patriarchat!

  2. Výborné! Čoraz viac žien by sa malo takto nasierať a nebáť sa vyjadriť VŠETKY svoje pocity a nálady,nielen tie, ktoré k nám podľa iných patria.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.